Hoci od úmrtia spisovateľky Ľudmily Podjavorinskej († 78) uplynulo už 75 rokov, jej diela sú stále živé. Príbehy z jej pera pre deti sú nesmrteľné a svojou hravosťou zaujmú aj malých čitateľov dvadsiateho prvého storočia.
Dnes si ani nedokážeme predstaviť, ako reálne žila rodina chudobného dedinského učiteľa na konci devätnásteho storočia. Karol Rizner a jeho manželka Mária, rodená Klimáčková, priviedli na svet desať detí. Iba štyri z nich sa ale dožili dospelého veku. Malá Ľudmilka bola ôsma v poradí a už od útleho veku bola neduživé dieťa. Ochorela na kiahne a nikto neveril, že slabé dievčatko ťažkú chorobu prežije. „Ja sama azda bola som prírodou predurčená ku krátkemu veku, no húževnate som sa držala života, ktorý som vždy ľúbila pre v ňom nachodiace sa krásy. Prvé dva roky života prežila som v nemocniciach črevných a očných a z toho ostala som telesne slabou na celý život,“ píše vo svojom životopise. Z kiahní sa vyliečila, ale odniesli si to oči, takmer oslepla. Matka s ňou cestovala za lekármi až do Viedne, aby jej pomohli. Jedno oko sa však už zachrániť nedalo, videla naň veľmi slabo. Ani to jej nezabránilo v čítaní.
Túžba po vedomostiach
Okolo dvadsiatky sa problém s okom zhoršil, musela podstúpiť operáciu, pri ktorej dostala sklenenú náhradu. I tak prečítala všetky knihy z otcovej knižnice, podaktoré aj opakovane. Tak veľmi túžila po vzdelaní! Najväčšou prekážkou sa stali jej vlastní rodičia. Tvrdili, že ako žena sa nepotrebuje nič učiť. Predurčená je na iné - vydať sa, mať deti a starať sa o muža a domácnosť. Ľudmila vychodila iba šesť tried ľudovej školy, ale neúnavným čítaním sa sama vzdelávala ďalej. „Strašne som túžila po vyššom vzdelaní, menovite vábilo ma učiť sa rečiam — no hamovala ma smutná okolnosť, musela som sa podrobiť ťažkej operácii očného neduhu, ktorý zrel k tomu od môjho prvého roku. Operácia zoslabila ma natoľko, že roky potom trpela som neznesiteľným bolením hlavy, čo ma hatilo najmä v súkromnom učení sa… Videla som, že moju vedychtivosť musím kojiť sama čítaním a domácim vzdelávaním sa — a prichytila som sa každej litierky a vsala do seba všetko, čo môj duševný obraz mohlo rozšíriť. Sama naučila som sa čítať po nemecky a po rusky a v bratovej domácnosti (starší brat mal za ženu Maďarku) po maďarsky,“ čítame v jej životopise.
Literárne začiatky
Už ako mladé dievča sa pokúšala písať. Ani to však otec nevidel rád. Mal na to dva dôvody – prvý bol ten, že Ľudmilu považoval za veľmi krehkú a nechcel jej dovoliť nadmerné duševné vypätie. Nemenej dôležité pre neho bolo, aby ako dedinský učiteľ ani on, ani jeho rodina nevyčnievali v prostredí, kde žili. Ale Ľudmila sa nedala. „Ako som prišla na myšlienku písať do časopisov, určite ani neviem! Nebodaj to vzniklo z mojej až chorobnej túžby po činnosti, ktorou by som osožila slovenskému národu… a tiež až z chorobnej ambície vymaniť sa z bolestnej duchovnej nepatrnosti, v akej som sa videla.“ Veľkú podporu našla u strýka Ľudovíta, učiteľa a významného bibliografa. Potenciál v nej videl i rodinný priateľ, evanjelický farár Ján Leška. Obaja v nej podporovali lásku k slovenskej literatúre. Prvýkrát publikovali jej tvorbu Slovenské noviny, keď mala iba pätnásť rokov. Už jej prvé pokusy boli prijaté pozitívne u takých velikánov, ako P. O. Hviezdoslav či S. H . Vajanský.
Pohoršená matka
Vo veku 23 rokov vyšla jej prvá zbierka básní. Meditatívna a prírodná lyrika bola občas pretkaná i ľúbostnými veršami. Niečo nevídané v roku 1895! To si žiadna žena dovtedy nedovolila. Vo svojich pamätiach spomína, že jej matka bola mimoriadne pohoršená. Ľudmila ale potrebovala zo seba dostať pretlak citov, pretože zahorela láskou k ružomberskému tlačiarovi a vydavateľovi svojej prvotiny, Karolovi Salvovi. Bola to láska neopätovaná a iná sa už v jej živote neobjavila. Nevedno, či sa tak rozhodla, alebo to tak skrátka osud zariadil. Zostala slobodná a obetavo sa starala o svojich rodičov až do ich smrti. Úspech prvej knižne vydanej zbierky básní ju posmelil a utvrdil v tom, že sa rozhodla správne. Začala intenzívne písať. „Mala by som naznačiť, ako som písala a čo ma k písaniu pobádalo i viazalo. Bola to v prvom rade moja veľká túžba po vzdelaní a úsilie byť v dačom užitočnou... Neskoršie pobádala ma i duchovná potreba národa: boli to práve časy duchovného úpadku u nás, literatúra, jediná reprezentantka nášho žitia, živorila — hoci na druhej strane zasa najdrahocennejšie obohacovali ju naši velikáši: Vajanský, Hviezdoslav a Kukučín. Boli roky, že Slovenské pohľady sme beletriou zásobovali my, ženy: Šoltésová, Vansová, ja a neskoršie Timrava.“ Samozrejme, všetko stíhala popri nie najľahšej práci okolo hospodárstva a pomoci otcovi v škole.
Chápavá a uvedomelá
V začiatkoch používala pomerne veľa pseudonymov, napokon sa definitívne z Ľudmily Riznerovej stala Podjavorinská. Písala básne pre dospelých, novely, kritické články a básne pre deti. Bola všímavá, zaujímal ju ťažký život jednoduchých ľudí. Kriticky opisovala ich každodenné starosti, dokázala hlboko nazrieť do ich duší. V publicistike sa venovala otázkam postavenia žien v spoločnosti, možnostiam ich vzdelávania a výchove mladej generácie. Počas prvej svetovej vojny sa angažovala v ženskom hnutí, do časopisu Živena napísala Otvorený list slovenským ženám. Žiadala, aby sa slovenské ženy mohli zapojiť do rozhodovania o verejných veciach a boli členkami Národnej rady.
Ku svojej tvorbe bola nesmierne kritická, o čom svedčia jej vlastné slová:“ Svoje postavy, hrdinov a hrdinky, vytvárala som si v mysli také živé, že som ich ľúbila, i plakávala som od nadšenia, že sú, že jestvujú. Pravda, ľúbila som ich iba dovtedy, kým práca nebola uverejnená: potom som celé svoje „dielo“ nemala rada. Nebolo v ňom to, čo malo pre mňa cenu: neviem, či nálady, či farby, či zvuky, ktoré sa mi nepodarilo zachytiť. Len málo veršov a len málo z prózy zostáva mi vždy milým a zodpovedajúcim môjmu duchovnému ustrojeniu. Mnohé veci sú mi po uverejnení priam odporné.“ Vtipne komentuje spôsob svojho písania básní: „Verše písala som obyčajne pri varení. Mala som nachystanú ceruzku a kúsok papiera a kým som miesila na rezance, lebo cesto rozvaľkávala, zatiaľ sa mi zrodila myšlienka a sypali sa rýmy.“
Priekopníčka tvorby pre deti
V dejinách slovenskej literatúry je navždy zapísaná ako zakladateľka literatúry pre deti. Hoci sama nemala deti, milovala ich a rozumela im. Inšpiráciu čerpala najmä vo svete zvierat. Ľudské nedostatky a povahové črty prenesené do ríše zvierat opisovala s láskavým nadhľadom. „Všetky moje detské knihy viem naspamäť, neraz si recitujem veršíky a smejem sa.“ Ťažko povedať, ktoré z jej detských veršíkov sú najlepšie. Žabiatko? Čin-Čin? Do školy? Ktorej z obrovského množstva veselých a milých básní prisúdiť prvenstvo? Prežili desaťročia a dožili sa mnohých vydaní, nájdeme ich takmer v každej domácnosti a v knižniciach patria medzi stále požičiavané.
Prvá národná umelkyňa
Od roku 1910 žila v Novom Meste nad Váhom, ale nebola tam spokojná. Chýbali jej rodné Bzince, ľudia a príroda. Po vzniku republiky pracovala krátko ako úradníčka Červeného kríža
Ľudmile Podjavorinskej patrí ešte jedno prvenstvo. Bola prvou ženou v Československu, ktorá si prevzala titul národnej umelkyne. Dostala ho pri príležitosti svojich 75. narodenín.
Zomrela o tri roky v Novom Meste nad Váhom. Pochovaná je v Bzinciach pod Javorinou a na jej pohreb prišli davy čitateľov. Celý život prežila v skromnosti, hoci nebol ľahký, nikdy ju nikto nepočul sťažovať sa. V podobe svojej tvorby zanechala budúcim generáciám poklad, ktorý nikdy nestratí na aktuálnosti.
Čmeliak muzikant
Od času, do času
hrával čmeliak na basu,
na basu, na čelo,
hopsa! Hopsa! veselo.
„Zahraj, čmeliak, na môj verku,
Hneď ti dáme po halierku.
Dú-dú-buch-buch-buch,
Zarobíš si na kožuch!“
Zdroj foto: ancn, autorka, OÚ Bzince pod Javorinou, Pamätná izba Ľ. Podjavorinskej
9
