Brutálny prípad Hartmuta Tautza († 18) v bývalom Československu: Komunisti to roky tajili!

Začiatkom augusta uplynulo 40. rokov od tragickej udalosti, ktorá otriasla Československom. Zahynul pri nej mladý študent z východného Nemecka, Hartmut Tautz (†18), ktorý túžil po lepšom živote. Toho sa však nedočkal. Jeho život vyhasol po brutálnom zásahu pri ostnatých drôtoch v československom pohraničí. Desivý príbeh aj po štyroch desaťročiach vyvoláva otázky a spôsobuje zimomriavky. Pre Nový Čas Nedeľa nám o ňom porozprával archivár Peter Mikle z Ústavu pamäti národa v Bratislave.

Trojité ostnaté drôty pod elektrickým napätím, mínové polia či ozbrojená pohraničná stráž so psami. Taká bola každodenná realita železnej opony, teda ostro stráženej hranice na československých hraniciach s Rakúskom a Nemeckom počas studenej vojny, ktorá rozdeľovala Európu na západný a východný blok. Tento systém v rokoch 1948 až 1989 bránil ľuďom v úteku na slobodný Západ a pri pokusoch o prechod zabil stovky osôb. Podobný scenár s tragickým koncom mal aj neúspešný pokus o emigráciu mladého študenta z vtedajšieho východného Nemecka Hartmuta Tautza. Čím je podľa vedúceho archívu z Ústavu pamäti národa Petra Mikleho tento prípad aj po rokoch výnimočný? „Zvláštnosťou samou o sebe je aj to, že sa prípad udial už v ovzduší perestrojky, kedy samotný líder Sovietskeho zväzu v rámci východného bloku ohlasoval, aby si socialistické krajiny robili vnútornú politiku samy a že do nej nebude zasahovať. Tu sa očakávalo, že jednotlivé krajiny východného bloku – Československo, Poľsko, Maďarsko, východné Nemecko, Rumunsko, Bulharsko – si začnú interne upravovať svoje vzťahy k svojim susedom, čo znamenalo zadefinovať si cezhraničnú spoluprácu a prechod obyvateľov medzi hranicami,“ vysvetľuje Peter Mikle z ÚPN. Podľa neho brutálny prípad mladého Nemca len podčiarkuje neochotu a nevôľu vedenia KSČ a celého štátu premýšľať v novom duchu perestrojky. „Komunisti v Československu naďalej veľmi radi pokračovali v starom zabehnutom systéme, ktorý fungoval od roku 1951. Išlo o tvrdé stalinistické zákony, ktoré neboli novelizované až do roku 1990. Pojednávali napríklad aj o tom, že každý človek, ktorý sa snaží dostať z Československa, musí byť prísne potrestaný,“ opisuje znenie zákona Peter Mikle.

Chcel hrať na klarinet

Ústav pamäti národa v Bratislave sa snaží zmapovať a zdokumentovať zabudnuté príbehy ľudí, ktorí počas komunizmu utekali cez železnú oponu. Jedným z nich je aj prípad čerstvého maturanta z Východného Nemecka – Hartmuta Tautza. Ten si ako nádejný hudobník chcel splniť svoj životný sen a profesionálne sa venovať hre na klarinet. Keďže väčšia časť jeho rodiny žila na Západe, vyhliadky v Nemeckej demokratickej republike nemal ružové. „Rodina z matkinej strany bola v emigrácii v západnom Nemecku, tým pádom to vrhalo zlé svetlo na jeho triedny pôvod. Na školu ho neprijali a blížiaca sa vojenská služba ho vystrašila. Preto mal víziu, že sa stane aspoň členom vojenského hudobného súboru, ale ani to mu v jeho krajine neumožnili,“ dopĺňa Mikle.

Plán úteku

Ale mladý muž sa nepoddal. V hlave si zosnoval plán prekročiť hranice a dostať sa na Západ. Keďže východné Nemecko bolo veľmi prísne strážené, vycestoval do Československa. „V rámci celého východného bloku existovali tzv. ’mestské legendy’. To znamená, že sa hovorilo, kde sa lepšie uteká z krajiny. V NDR sa tradovalo, že práve v Československu. Samo o sebe Bratislava mala veľmi špecifické postavenie a bola jasnou voľbou pre mnohých z východného bloku. Práve od polovice 60. rokov sa stala akýmsi ’lievikom’ pre východoeurópske krajiny a ľudia sa cez ňu snažili utiecť na Západ,“ vysvetľuje Mikle.

Hartmut Tautz sa na to tiež spoliehal. Do Bratislavy pricestoval 31. júla 1986 a na týždeň sa ubytoval v študentských internátoch Družba. Tento čas sa snažil využiť na terénny prieskum, mapoval si okolie a hľadal najlepšie miesto na útek. Pracovníci Ústavu pamäti národa v minulosti pri rekonštrukcii prípadu Tautz pátrali po ľuďoch, s ktorými mohol prísť Hartmut na internáte do styku. „Spomínali na neho ako na svižného chlapca, ktorý mal stále na ušiach slúchadlá, lebo miloval hudbu. Veľa komunikoval s Poliakmi, ktorí boli v tom čase ubytovaní na internáte a chodili na brigády. Všetci mu radili ako miesto úniku práve Petržalku. Hartmut navštívil aj hrad Devín, kde videl technické opatrenia železnej opony, takisto kaviareň Bystrica na Moste SNP (dnešné UFO, red. poz.), aby si dôkladnejšie prezrel prekážky na petržalskej strane hranice,“ opisuje Mikle z ÚPN.

Roztrhali ho psy

Mladík z NDR sa nakoniec rozhodol pre pohraničný úsek medzi Československom a Rakúskom na Kopčianskej ulici v bratislavskej Petržalke. Pod rúškom noci 8. augusta 1986 okolo desiatej hodiny večer, prestrihol kliešťami prvé pletivo. Podarilo sa mu prekonať všetky ženijno-technické (umelo nastražené, red. poz.) zátarasy, preplaziť sa kukuričným poľom. Nakoniec ale narazil na priestor, kde prestrihol signálnu stenu, čím spustil poplach, ktorý spôsobil príchod pohraničnej hliadky. „Žiaľ, v tom čase bola v blízkom okolí prítomná aj špeciálna hliadka s dvoma služobnými psami, ktoré Hartmuta Tautza chytili len 22 m od štátnej hranice a tým pádom ho aj zneškodnili. Po príchode hliadky mal mnohopočetné tržné zranenia spôsobené psami,“ hovorí o brutalite z miesta činu pracovník ÚPN.

Nechali ho trápiť sa

Zarážajúca je na celom prípade aj skutočnosť, že pohraničníci Tautzovi neposkytli prvú pomoc. „Najprv sa ho dlhé minúty v bolestiach vypytovali, či nemá komplicov a prikázali mu legitimovať sa. Hoci mal Tautz vážne tržné poranenia, odtrhnutú kožu na hlave a krvácal, pohraničníci stále trvali na tom, že najskôr ho musia vypočuť a urobiť obhliadku terénu. Akoby bol ľudský život na poslednom mieste… Najdôležitejšie bolo zachovať všetky služobné postupy,“ približuje neľudské zaobchádzanie archivár Mikle a dodáva: „Samotný proces vyšetrovania zachytáva akúsi neschopnosť pohraničnej stráže a ľahostajnosť k hodnote ľudského života, keďže zo správy vyplýva, že až viac ako hodinu po Tautzovom zadržaní a vyšetrovaní mu bola poskytnutá lekárska pomoc. Pričom pohraničníci, ktorí v jeho prípade zasahovali boli od neho len o rok starší.“ Mladý Nemec následkom svojich zranení nakoniec 9. augusta 1986 v bratislavskej Vojenskej nemocnici podľahol. Jeho telo bolo na naliehanie matky na vtedajšie úrady v NDR prevezené do Magdeburgu, kde bol pochovaný. Režim však rodine prísne zakázal otvoriť rakvu. Cieľom bolo skryť pred príbuznými a verejnosťou rozsah fatálnych zranení spôsobených psami a vyhnúť sa medzinárodnému škandálu.

Očistenie mena

V roku 2017 bol na zasadnutí Okresného súdu v Bratislave vyrieknutý prelomový rozsudok, kde bolo uznané, že to, čo sa Tautzovi stalo, bolo nezákonné a stal sa obeťou trestného činu. Aj keď bol zásah pohraničnej stráže v súlade s vtedajšími zákonmi, nebola mu poskytnutá prvá pomoc, o čom jasne hovorí aj pitevný protokol. Ak by mu bola poskytnutá, mohol prežiť. Trvalo teda dlhých 31 rokov, kým sa rodina Hartmuta Tautza dočkala rehabilitácie zosnulého mladíka. Otázne je, prečo to trvalo viac ako tri desaťročia? „To je taký náš prístup k minulosti. Asi máme radi hrubé čiary, ale nie vždy sa nám to vyplatí. Je dobré sa na chvíľu zastaviť, otočiť a vysvetliť si, prečo sme robili niektoré veci. Lenže ako spoločnosť sme v období pred rokom 1989 rezignovali a prijali tú šeď všedných dní. Ľudia, ktorí nechceli byť súčasťou veľkého davu, ktorému bolo jedno, čo sa deje, sa veľmi kruto trestali. A úlohou Ústavu pamäti národa je práve pripomínať toto obdobie, otvárať tieto témy, podnecovať otázky a poučiť sa z minulosti,“ vysvetľuje vedúci archívu ÚPN, Peter Mikle. Nenaplnený sen Hartmuta Tautza po slobode s tragickým koncom dnes pripomína pamätná tabuľa a pamätník, ktoré sa nachádzajú na Kopčianskej ulici v bratislavskej Petržalke, neďaleko osudnej slovensko-rakúskej hranice.

Informačné embargo

Brutálne zaobchádzanie v pohraničí v Československu bolo dlho tabu. „Nielen na prípad Hartmuta Tautza, ale na všetky prípady zo štátnej hranice bolo uvalené informačné embargo,“ opisuje Mikle, podľa ktorého boli v druhej polovici 80. rokov najlepšie informovaní práve Petržalčania. „V tom čase tam vznikali prvé sídliská a Petržalka bola výdatným zdrojom informácií. Dokonca sa nám zachoval jeden anonymný list, ktorý zachytila ŠtB a smeroval do redakcie novín. Anonymný občan Petržalky sa v ňom sťažuje, že stále počuje streľbu, výbuchy a svetlice. Ďalej píše, že je rád, že nás 18-roční chlapci chránia pred nebezpečnými Rakúšanmi, len je škoda, že nikto nikdy nevidel tých Rakúšanov, ktorí sa sem hrnú,“ uvádza archivár Mikle. Príbeh Hartmuta Tautza je len jedným z mnohých prípadov pokusu o prekročenie hranice za komunistického režimu. Ústav pamäti národa má podchytených okolo 42 rovnako brutálnych úmrtí, a to len na slovensko-rakúskej hranici, pričom toto číslo môže byť oveľa vyššie. Podľa Mikleho z ÚPN zostáva aj v súčasnosti nevyhnutná spoločenská diskusia a otváranie pálčivých tém našej, nie tak dávnej minulosti. „O železnej opone a komunistickej propagande treba hovoriť. Naratív politických pracovníkov, ktorí pracovali s mladými pohraničiarmi bol ten, že chránia dva rozdielne svety. Keďže v západnom svete je nezamestnanosť, drogy a prostitúcia a môžu prísť aj k nám, preto ’chránil’ občanov Československa ostnatý plot. Ale všetky opatrenia ako vysoké napätie, nášľapné míny, strážcovia hraníc, v ktorých službách pôsobili a slúžili aj malé deti a mladiství, neslúžili na zadržanie Rakúšanov alebo nejakého západného agenta. Práve naopak. Všetky prostriedky, o ktorých tvrdili pohraničiarom, že nás majú chrániť, mali zadržať práve nás a posluhovali propagande. A toto je dôležité vysvetliť si,“ uzatvára rozprávanie Peter Mikle.

Mgr. Peter Mikle (1988)

Je riaditeľom Archívu Ústavu pamäti národa (ÚPN) v Bratislave. Ako archivár sa dlhodobo venuje tematike a dokumentom z obdobia neslobody, činnosti bezpečnostných zložiek komunistického režimu a problematike železnej opony v Českoslo­vensku. Vo svojej publikačnej činnosti sa zaoberá pohraničnou strážou a jej činnosťou v období rokov 1951 - 1989.

Zdroj foto: Ústav pamäti národa