Skvelý dirigent Vlado Valovič oslávil 9. mája neuveriteľnú osemdesiatku. Vo výbornej kondícii brázdi slovenské i zahraničné javiská ako šéf Orchestra Gustáva Broma už vyše tridsať rokov. O svoje zážitky s česko-slovenskými i zahraničnými hviezdami sa podelil aj s našimi čitateľmi.
Pochádzate z dedinky Čáry, ako Marína Kráľovičová († 95), ktorá prežila v SND dlhých 74 rokov. Vy ste nedávno v plnej sile oslávili osemdesiatku, na dôchodok sa zďaleka nechystáte. Máte v Čároch nejaký zázračný elixír mladosti a života?
Dokonca sme s Marínou vzdialená rodina, bola naozaj obrovský živel, všetci rodáci sme boli na ňu mimoriadne hrdí. Možno je to v génoch, možno to pieskové Záhorie, možno i to zdravé detstvo, ktoré sme tam prežívali. I keď detstvo by som rozdelil do niekoľkých polôh. Ranné, ktoré z pohľadu mojich rodičov nebolo najšťastnejšie. Otec bol roľník, považovali ho za veľkostatkára a 50. roky nežičili „podnikavým“ ľuďom. Kúpil si mláťačku, čo bola veľká vec, posledné peniaze dal za pár koňov, aby si uľahčil robotu a všetko mu vzali z hodiny na hodinu. Dokonca nás chceli vysťahovať ako kulakov do českého pohraničia. Prišli dvaja páni v kožených dlhých kabátoch a vraj jediné, čo nás zachráni pred vysťahovaním bude, ak môj desaťročný brat trafí vzduchovkou zápalkovú škatuľku na istú diaľku, čo sa mu podarilo nejakým zázrakom a takto sme mohli ostať doma. Na druhej strane som mal skvelých rodičov, matka sa venovala spevu, tak možno tam sú moje hudobné korene. Detstvo sme trávili v škole a na ihrisku alebo v zime na klzisku. To bola tá krajšia časť.
A vaša cesta k hudbe?
Mal som deda veliteľa požiarnikov, doviedol ma k zboru, chodili sme na súťaže od dedinských, cez okresné, až po celoštátne. Takže sme boli neustále v pohybe a, samozrejme, požiarnici mali aj svoju hudbu, každá dedina mala svoju dychovku. V dvanástich rokoch mi vrazili do ruky krídlovku, lebo bolo treba omladiť miestnu dychovku a stal som sa krídlovákom vedľa dospelých muzikantov. V Bratislave pôsobil náš rodinný priateľ, profesor Lánik, ktorý si ma všimol a prišiel za mojimi rodičmi, že by som mal ísť študovať na konzervatórium. Rodičia najprv odmietli, že žiadneho komedianta nechcú, ale presvedčil ich. a tak sa začala moja životná púť spojená s hudbou.
Spomínate si na prvé slávne meno speváka alebo speváčky, s ktorým ste prišli do kontaktu, že ste ho obdivovali a naraz ste ho sprevádzali na pódiu?
Na konzervatóriu sme mali veľmi prísne zakázané hrať inú než vážnu hudbu, lebo hrozilo vylúčenie zo školy. Mnohí z nás ale inklinovali k jazzu a populárnej hudbe, a tak sme tento zákaz obchádzali. Páni profesori chodili kontrolovať hudobné kluby a my sme si lepili brady, fúzy, tmavé okuliare a parochne, aby sme neboli spoznateľní. V tom čase boli hviezdny speváci ako dvojica Zuzka Lonská a Zdeňek Kratochvíl, ktorí spievali s Orchestrom Gustáva Offermana, Gabika Hermelyová, Melánka Olláryová, Bea Littmanová, Jožko Kuchár – milovník operiet a krásnych žien. Neskôr pribudli Duško Grúň, Olinka Szabová, ktorí účinkovali s Velčovského orchestrom, skvelý Braňo Hronec so svojim slávnym populárnym orchestrom a skvelými speváčkami Evou Mázikovou či Evičkou Kostolányiovou až som sa nakoniec stál ich súputníkom.
Zažili ste s hviezdami aj nejaké trochu akoby sklamanie, že ste niekoho obdivovali, a on bol v realite úplne iný?
Mal som šťastie, že sa mi podaril netradičný postup v kariére, lebo okrem trubky som vyštudoval hudobnú réžiu a v brnianskom rozhlase som spomedzi jedenásť záujemcov vyhral konkurz na hudobného režiséra. Pomohla mi možno aj moja výhrada k interpretácii nahrávky s orchestrom Gustava Broma, že som si ju dovolil povedať renomovanému muzikantovi Jardovi Hniličkovi. Zastal sa ma nakoniec skvelý saxofonista a nepísaný umelecký šéf orchestra Zdeněk Novák, a to ma zachránilo. Keď som sa na želanie rodiny vracal späť do Bratislavy, členovia Orchestra Gustáva Broma nechceli, aby som úplne prerušil kontakty s nimi, vznikli tam nielen pracovné, ale aj osobné väzby. Zaujímavé bolo, že napríklad Dušan Grúň účinkoval u Juraja Velčovského, Eva Máziková s Braňom Hroncom, ale platne sa nahrávali s Orchestrom Gustáva Broma, takže som bol doslova pri zrode prvých LP platní týchto spevákov, na ktorých som sa podieľal ako hudobný režisér. Takisto som nahral LP s Evou Kostolányiovou, kde som bol aj ako producent. Tu spomínam na skutočnosť, že po jej vydaní sa musela zošrotovať. Nejaký aktivista totiž poukázal na protištátny text Violy Muránskej, hoci to bol text o láske. S radosťou spomínam aj na moju spoluprácu v mnohých projektoch s Marcelou Laiferovou a Karolom Duchoňom. Takže som bol rovnocenný partner s týmito hviezdami. Neskôr to boli ďalšie úžasné projekty s Mariánom Vargom, Paľom Hammelom a ďalšími.
V Čechách ste žali obrovské úspechy, lebo je známe, že Česi nie veľmi radi púšťali Slovákov napríklad aj do hokejovej či futbalovej reprezentácia a vy ste im doslova vyfúkli prestížnu úlohu dirigenta najslávnejšieho orchestra.
Priznám sa, že ma Gustav Brom zaskočil touto ponukou, ale na strane druhej mi to zachránilo moju umeleckú pozíciu v Čechách, lebo to urobil geniálne a diplomaticky. Po návrate do Bratislavy som postavil skupinu VV Systém Vlada Valoviča, ktorá sa venovala džezovej hudbe. Gustav Brom to evidoval, že začínam kapelníčiť a nerád púšťal svoje hudobné esá k iným orchestrom. No a presne si pamätám, keď prišiel za mnou s ponukou prebrať jeho orchester. V Piešťanoch som nahrával pre televíziu reláciu Tri generácie swingu, vtedy už ako dirigent Tanečného orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, a pozval som Gusta ako hosťa, aby ju moderoval spoločne s Alenkou Heribanovou, a aby si aj zadirigoval iný orchester ako svoj. Po programe sme boli v šatni, naraz prišiel Gusto a povedal, že už hľadá pokračovateľa a chce, aby som to bol ja. Bol to pre mňa šok, a tak som vyslovil, že mám podmienku. Jeho reakcia bola, ja ti ponúkam môj svetový orchester, a ty más podmienku??? Tá podmienka bola, aby ma prijal aj orchester. Potom do brnianskeho hotela International pozval renomovaných novinárov a kritikov, kde pred všetkými vyhlásil, že budem viesť jeho orchester. Tak ma zachránil pred akýmikoľvek atakmi, lebo na toto miesto si brúsilo zuby veľa kapelníkov.
Vediete orchester už vyše tridsať rokov, čo nie je málo. Aké to je?
Ťažké, i keď dnes s nadhľadom a úsmevom. Začiatky boli veľmi ťažké, lebo orchester bol v takmer rozklade, mnohí hudobníci pomreli a nebolo jednoduché nahradiť ich a zachovať 50-ročnú tradíciu a renomé, ktorú orchester mal. Orchester bol v tom čase podľa renomovaného amerického časopisu Down Beat zaradený medzi 10 najlepších big bandov sveta a to bolo veľmi zodpovedné. Pritiahol som aj hudobníkov zo Slovenska ako Jurka Lehotského, Dušana Húščavu Ferka Karnoka, Stana Herka a neskôr Juraja Bartoša. Diplomaticky sa mi podarilo vyriešiť nezhody medzi brnianskymi a pražskými muzikantami, ktorí sa nemali príliš v láske ale dnes môžem naozaj povedať, že máme skvelé teleso.
Spomenuli sme vaše jubileum, ste vo veku, kedy sa možno jedným očkom už pozeráte po zaslúženom dôchodku. Aj ste sa zaoberali myšlienkou, kto by po vás prebral tento vážny orchester?
Je prirodzené, že na to musím myslieť, aj keď psychicky a fyzicky sa cítim skvele. Nikdy neviete, čo príde zajtra a, samozrejme, sa touto myšlienkou zaoberám. Hudobne by som si vedel predstaviť viacerých kandidátov, no orchester bol vždy súkromný a nikdy nepatril pod žiadnu inštitúciu, ktorá by ho podporovala a zastrešovala. Vedenie telesa neprináša vždy len finančný, spoločenský, či umelecký benefit. Sú prirodzene aj černejšie dni a nájsť človeka, ktorý by sa tomu venoval 24 hodín denne, to je obrovská zodpovednosť. Bol by som rád, keby sa orchester dožil stovky, má 85 rokov, takže áno, je to na programe dňa.
V súčasnosti beží v kinách film Duchoň, na ktorom ste sa podieľali. Ako vnímate doslova brutálny boom, ktorý nastal okolo Karola Duchoňa († 35), keď mnohí interpreti zaraďuje do svojho repertoáru jeho piesne?
Som šťastný, že dostal zadosťučinenie, lebo vyše 30 rokov som bol zamestnanec slovenského rozhlasu a veľmi ma bolelo, keď sa Karol Duchoň neobjavoval vo vysielaní prvého programu Slovenského rozhlasu. Netýka sa to len Karola, ale nepočujeme ani Kostolányiovú, Grúňa , Lajferovú či Mázikovú. Zahraničnú hudbu tej doby počujeme z éteru, ale našich spevákov nie. U nás je často problém, aby si spevák trebárs odskočil od svojej skupiny a zaspieval si občas s veľkým orchestrom, hoci všetky svetové hviezdy to robia, či je to Michael Bublé, Robbie Williams. Tragédia slovenských rockerov je, že sa inšpirujú svetovými hviezdami, imidžom a pohybmi, pritom podstatná je hudba. Teraz sa všetci zobudili a zistili, že nik neprekonal Duchoňa. Česi ho príliš nevnímali, ale teraz zrazu uznávajú, že aj na Slovensku sme mali skvelého speváka na úrovni Karla Gotta. Preto som šťastný, že mladá generácia objavuje Duchoňa a jeho veľký spevácky talent. Duchoň nie je starý, je nadčasový, krásne melódie, jeho feelling, ktorý nemajú dnešní mladí speváci. Netreba poukazovať len na alkohol v súvislosti s ním, lebo jeho danosť bol úchvatný hlas a obrovský cit, ktorý bol neprekonateľný. Miloval ľudí, spoločnosť. Som šťastný, že ho opäť máme, že má aj dnes čo ukázať. Bol samorast, ktorý žil svojím jednoduchým životom a nebol viazaný žiadnym režimom. To skôr boli českí umelci, ktorý boli previazaní na politiku, a preto si mohli dovoliť to, čo si dovolili. Keby mal Karol Duchoň takých manažérov okolo seba ako Karel Gott, bol by možno oveľa ďalej, to sa už nedozvieme.
Spolupracujete s mladými speváčkami ako Ivana Regešová, Andrea Zimányiová, ako ich vnímate?
Mnohí sú mladí talentovaní ľudia, len občas im chýba cieľavedomosť. Dnes je iná situácia čo sa týka šoubiznisu, tvorí sa inak ako v minulosti aj hudbu ovládajú sociálne siete – Ivanka viac, Andrejka menej. Andrejka je jedna úžasná speváčka, ktorá ide pod kožu, ale chýba jej zdravá dravosť, ktorú Ivanka má a jej prednosti sú nielen v skvelej hlasovej dispozícii. Nedávno som si robil štatistiku. Ako dirigent a hudobný režisér som spolupracoval so 150 československými umelcami. Nahrával som ešte Františka Krištofa Veselého, s každým mám nejakú históriu. Nedávno sme spievali s Janou Kirschner, bolo to úžasné a možno by častejšie mohli s veľkým Big bandom spolupracovať ako aj Peter Cmorík, Katka Knechtová a ďalší. Trochu sú zaškatuľkovaní a akoby sa báli ísť ďalej. Doba priniesla, že mladí speváci sú aj autori hudby a textu a ich tvorba nie vždy znesie prísnejšie kritéria. Naraz objavujeme v televíznom vysielaní bardov textárov ako Peteraj, Filan, Zeman, Urban, Hevier, Mikletič... To boli básnici, ktorí sa hrali s veršami a slovíčkami, a to bude zlatý slovenský poklad v podobe ich textov. Moje želanie do budúcna je, aby slovenská populárna hudba opäť nabrala správny smer, a to v podobe väčšej kvality a progresu.
Zdroj foto: archív vv
