Herec Matej Landl (62): Môj dedo zachránil Židov pred transportom

Herec Matej Landl (62) pôsobí na divadelných doskách a v televíznom či filmovom priestore už polstoročie. Diváci ho aktuálne vnímajú najmä cez postavu gardistu Kováča v seriáli Dunaj, k vašim službám. Jeho herecká kariéra sa však začala v detstve, takže na svojom konte má veľké množstvo väčších či menších hereckých rolí. Účinkuje v Divadle Astorka Korzo ´90 a najnovšie ho budete počuť ráno 29. júna v éteri Rádia Regina v rozprávke Kliatba stratenej osady.

Postava gardistu Kováča v seriáli Dunaj, k vašim službám má dva rozmery. Spočiatku bol presvedčený gardista, postupne sa začal meniť v dobrotivého pánka. Ktorého Kováča ste si pri nakrúcaní viac užívali?
Na tejto postave ma veľmi upútalo to, že Kováč nie je charakterovo  jednoznačný. Uveril, že židovský národ je menej hodnotný. Verí klamstvám, informáciám, ktoré by sme v dnešnej dobe nazvali hoaxami. Ovplyvnilo ho to v tom zmysle, že sa stal gardistom, ktorý podporuje pohon na Židov. Ale dostal sa do situácie, že arizoval penzión, ktorého majiteľkou je Židovka, pani Mária. Keď s ňou začal fungovať v jednej domácnosti, tak si po čase uvedomil, že ona je tiež z mäsa a kostí, že je tiež človek. Dokonca medzi nimi vznikol vzťah. Nie je jednoznačne zlý, naopak, je to dobrák, ktorý je ale pomýlený, stále v ňom prebieha vnútorný boj, na ktorú stranu sa má prikloniť. Bojuje s vlastnými názormi. O to je postava pre mňa zaujímavejšia a myslím si, že aj pre divákov.

Úspešné televízne projekty dokážu nesmierne spopularizovať nielen tému, ale aj hercov. Oslovujú vás na ulici fanúšikovia seriálu?
Áno, ľudia ma zastavujú na ulici, v obchode – kdekoľvek sa ukážem, radi sa so mnou chvíľu pozhovárajú o seriáli. Veľmi veľa ľudí sa ma pýta, že prečo sme sa nedali s pani Máriou dohromady, to by bolo také sympatické! Naozaj bolo veľmi dojímavé hrať scénu, ako som ju ukryl pred vlastnými kolegami – gardistami, keď prišli do penziónu na raziu. Gardista schovával Židovku – to je veľmi silný odkaz.

Vaša mama, herečka Eva Landlová, je z generácie, ktorá vojnu reálne zažila. Viedli ste spolu debaty o seriáli?
Veľmi často, dokonca už dávno pred natáčaním seriálu. Sú to už desaťročia, čo mi rozpráva príbehy, ktoré sa prihodili počas druhej svetovej vojny jej rodine. Mamin otec, môj dedo, zachránil sedem Židov pred transportom. Moji starí rodičia mali rodinný dom v Bratislave, ale kvôli bezpečnosti sa na istý čas presťahovali do Jura pri Bratislave. Dedo v tom bratislavskom rodinnom dome nechal na dvore vlčiaka. Každý druhý deň prišiel do domu a tváril sa, že ide nakŕmiť a vyvenčiť psa. Vždy tam priniesol aj jedlo pre tých sedem ľudí.

Mal šťastie, že Nemci neodhalili jeho skutočný zámer...
Presne tak, lebo podľa rozprávania mojej mamy zažil aj hraničné situácie, keď mu mohlo ísť o život. Raz pršalo, dedo prichádzal k domu s taškou plnou jedla a zrazu zbadal, že priamo pred dverami ich domu stáli dvaja policajti a fajčili. Zdúpnel, krvi by sa mu nedorezali. Išiel teda ďalej a tváril sa, že ten dom mu nepatrí. Potom ich z diaľky pozoroval. Našťastie, ukázalo sa, že policajti sa tam len schovali pred dažďom pod striešku a po chvíli odišli. Bola to napätá situácia, bál sa, aby ukrytých Židov neodhalili.

Ako sa tento príbeh skončil?
Môj dedo bol právnik. Po skončení vojny, keď nastali 50. roky, vyhodili ho zo zamestnania, pretože bol označený za buržoázny živel. Dokonca ho zavreli do väzenia. Totiž, raz v nedeľu k nim domov prišli traja ľudia, že či nevie o niekom, kto by previedol cez hranice nejakých utečencov. Dedo povedal, že o nikom takom nevie a nechce s tým nič mať. Na druhý deň došli pre deda dvaja čiernokabátnici – eštebáci – a zavreli ho na 4 roky do Borov v Plzni. Jeden z tých troch bol provokatér a udal deda, že to neohlásil. Tým, že bol nepohodlný pre vtedajší komunistický režim, doplatila na to aj moja mama, ktorú prijali na herectvo na VŠMU, ale hneď ju aj vyhodili. Dali jej umiestenku do železiarní do Košíc, mala robiť na vysokozdvižnom žeriave. Pochopiteľne, bola z toho zúfalá. Keď si išla prevziať na úrad umiestenku, v kancelárii sedela za stolom istá pani Iboja, ktorá poznala otca mojej mamy. Keď ju zbadala, povedala: „Eva, zavri dvere! Viem, aká nespravodlivosť sa stala tvojmu otcovi. Nebudeš ešte aj ty potrestaná. Tvoj otec zachránil môjho brata pred transportom.“ A roztrhala umiestenku.

S vašou mamou ste hereckí kolegovia. Zvykli ste si navzájom poradiť?
Mama bola moja prvá učiteľka herectva, už ako 11-ročný som s ňou stál na divadelných doskách v Sicílskej komédii v roku 1974, ktorú režíroval Jozef Pálka. Bol to nápad Júliusa Vašeka, ktorý robil pomocnú réžiu. Stano Dančiak hral postavu Liola, mal tri  ženy a s každou z nich mal dieťa. Po javisku mali pobehovať tri deti a Július Vašek sa spýtal mamy, či by som si to nechcel skúsiť. Mne sa to zapáčilo, onedlho som dostal ponuku zahrať si v hre Simultánka s Aľochinom po boku Františka Dibarboru, mamu mi hrala Oľga Zöllnerová. Potom sa už vlak rozbehol, išiel som z inscenácie do inscenácie, z filmu do filmu. Zahral som si v televíznych seriáloch Spadla z oblakov, Rachotilkovia a ďalších. Ako 14-ročný som dostal prvú veľkú rolu v divadle v inscenácii Sviatosť najsvätejšia po boku Vlada Müllera, Ferka Kovára a Milana Kňažka. Mama sa so mnou doma drvila texty a vysvetľovala mi intonácie, charakter... Vždy sa vyjadrila k tomu, ako som svoju rolu zahral.

Je mama tvrdou kritičkou?
Ježišmária, samozrejme! Nebola nikdy ten typ mamy, aby nevidela realitu a myslela si, že som ten najlepší, najdokonalejší, najkrajší, najmúdrejší.... Veľakrát mi povedala, čo sa jej nepáčilo, čo som trošku odflákal, kde som zle artikuloval... Pamätám si, ako mi prízvukovala, že divák ma musí počuť aj v 14. rade v hľadisku. Nemala problém ma skritizovať, ale keď sa jej niečo páčilo, pochválila ma. A to trvá podnes, už 51 rokov.

Vaša mama bola majsterka Slovenska v krasokorčuľovaní v roku 1948, otec neskôr trénoval krasokorčuliarov. Máte blízko k tomuto športu? Nechceli mať z vás rodičia športovca?
Nie, krasokorčuľovaniu sa venoval dokonca aj môj brat, a mama nechcela, aby som korčuľoval aj ja. Vedela totiž, čo to obnáša, keď o piatej ráno budila sedemročného brata, aby bol o šiestej na ľade a potom išiel do školy. Nebol to jednoduchý život. Ja som si to však presadil a asi polroka som chodil na krasokorčuľovanie. Ale časom ma to prestalo baviť. Na niečo to bolo fajn, naučil som sa korčuľovať, hoci naposledy som stál na korčuliach asi pred dvadsiatimi rokmi.

Práve kvôli otcovmu pôsobeniu v nemeckom Manheime ste žili istý čas s rodičmi v zahraničí. Boli ste tam šťastný?
Samozrejme, že som bol šťastný, veď som tam bol s rodičmi. Našiel som si veľmi rýchlo kamarátov a vďaka tomu som sa naučil plynule hovoriť po nemecky. Mal som šesť rokov, dostal som výnimku z ministerstva školstva a prvý ročník základnej – teda čítať, písať a počítať – ma učila mama.

Váš brat Martin žije vo Švédsku. Vedeli by ste si predstaviť žiť v zahraničí?
Brat je právnik, emigroval v júni 1989. Dostal povolenie k pobytu. Etabloval sa aj ako tréner a žije tam dodnes. Ja by som si nevedel predstaviť žiť v zahraničí. V roku 1981 som sa akýmsi zázrakom dostal s kamarátom do Londýna. Podali sme si žiadosť o devízový prísľub a vycestovaciu doložku. Trvalo pol roka, kým sa to vybavilo. Presne 5. augusta 1981 sme vystúpili z vlaku na železničnej stanici London Victoria Station. Boli sme tam tri týždne. Vracali sme sa domov cez Holandsko. Zopár dní sme bývali u slovenských emigrantov – známych mojich rodičov. Poukazovali nám skoro celé Holandsko a navrhli nám, aby sme tam zostali. Ale ja som si nevedel predstaviť, že by som mal opustiť rodinu, kamarátov a Slovensko ako také. Pretože ja milujem tento náš kus zeme.

Na začiatku sme hovorili o vašom účinkovaní v seriáli Dunaj, k vašim službám. Je to však len zlomok z toho, čomu sa ako herec venujete. Nedávno ste pre Slovenský rozhlas nahrali rozprávku Kliatba stratenej osady. Čo vás ako herca oslovilo na postave mnícha Ctirada?
V prvom rade musím povedať, že veľmi rád robím pre rozhlas, už od mojich desiatich rokov. Je to až neuveriteľné, ale je to už viac ako 50 rokov. Mám veľmi rád túto prácu, pretože ponúka úžasnú fantáziu pre poslucháča. Keď počúva v rádiu rozprávky, vytvára to fantáziu ako pri čítaní knihy, ale o to bohatšiu, pretože v rozhlase sa ešte pridávajú rôzne zvuky – kŕkanie krkavca, zavýjanie vlkov a podobne. Scenár rozprávky Kliatba stratenej osady ma upútal, pretože je veľmi zaujímavý, mnohovrstevný. Téma boja so zlom je vždy aktuálna a verím, že zaujme aj poslucháčov.

Počúvali ste rád rozhlasové rozprávky keď ste boli dieťa?
Veľmi rád som v nedeľu dopoludnia aj popoludní počúval rozprávky u mojej babičky, kde som niekedy trávil víkendy. Priznám sa, že teraz doma veľmi nepočúvam rozhlas, ale vždy si zapnem rádio v aute. Keď mám dlhú trasu, napríklad z Tatier do Bratislavy, tak počúvam relácie na stanici Rádio Slovensko, veľmi rád si vypočujem i rozhlasové hry.

Potrebujete po toľkých rokoch skúseností za mikrofónom ešte nejakú veľkú prípravu, keď nahrávate rozhlasovú hru?
Dnes sa doba veľmi zrýchlila. Kedysi sme sa pri nahrávaní rozhlasovej hry stretli aj 3-4-krát po hodine a skúšali sme si to. Mali sme takzvanú čítaciu skúšku v priestoroch rozhlasu. Dnes sa to už nerobí, režiséri a dramaturgovia sa spoliehajú ma to, že si to všetci prečítame doma, čo, pochopiteľne, aj robíme, pretože je potrebné poznať charakter postavy, ktorú idete stvárňovať. V rozhlase sa potom už len prečíta istý úsek na skúšku, režisér nám povie pripomienky, napríklad či treba ubrať alebo pridať na hlase, dať do výrazu väčšiu emóciu a podobne.

Režisér je ten, ktorý určuje pravidlá. Nemáte problém ako vyzretý umelec po toľkých rokoch prijať pripomienky aj o generáciu mladšieho režiséra?
Vôbec nie. Ja to akceptujem, hierarchia je tak postavená. Je to pán režisér, on má istú predstavu a ja musím tú jeho predstavu naplniť. Nie som ješitný! (úsmev)

Ktorá rovina herectva – divadelná, filmová, televízna alebo rozhlasová – je vám najbližšia?
To je ako pri Sofiinej voľbe. Neviem povedať, ktorá je mi najbližšia, ktorá je najzaujímavejšia, lebo každá má svoje špecifikum. Divadlo je úžasné v tom, že je tam okamžitá interakcia s divákom, že tam cítite tú energiu, ktorú keď vydáte na javisku smerom do hľadiska, tak niekedy sa mnohonásobne väčšia energia vracia k vám. Lebo ak ste ich zaujali, cítite, že sú započúvaní do inscenácie a tú energiu vám vracajú späť na javisko. Je to úžasný pocit.

Ak sa cítite po predstavení vyčerpaný, dobíjate si baterky práve tou energiou smerujúcou od divákov k vám?
Určite áno. Keď sú predstavenia, kde boli veľmi silné emócie, hádky, plač a podobne, kde si človek naozaj musí psychiku „šmirgľovať“ a ovládať istú chémiu, ktorá musí byť prítomná, aby emócia nielen prišla, ale ako sa hovorí – aj prešla cez rampu, tak je to vyčerpávajúce. Niekedy to trvá pol až trištvrte hodiny, kým sa človek upokojí, kým sa dostane do normálu.

Aký je váš vzťah k prírode?
Prírodu milujem, mám na Kysuciach vyše 40 rokov chalupu. Ako deti sme chodievali s rodičmi často do Tatier, miloval som nakrúcanie v exteriéri, tam som sa cítil ako ryba vo vode. Mal som možnosť účinkovať v mojom prvom filme Pacho, hybský zbojník, hral som malého chlapca, ktorý sa objaví na konci filmu a vtedy sme točili týždeň vo Vysokých Tatrách. Moja mama ma sprevádzala a ten týždeň v Tatrách bol pre mňa úžasný zážitok. Už vtedy som sa zaľúbil do prírody. Nachádzam v nej pokoj a rovnováhu.

Darí sa vám v bežnom živote zachovávať si pokoj a rovnováhu?
Ako kedy! (smiech) Usilujem sa o to. Človek si nadpriemerných rozčuľovaním, stresovaním a znervózňovaním aj tak veľmi nepomôže. Snažím sa riadiť budhistickou filozofiou. Rozčuľuj sa iba nad vecami, ktoré vieš zmeniť. Sú veci, ktoré nedokážeš zmeniť, vtedy prejdi okolo nich, pomenuj ich, pouč sa z nich, ale netráp sa nimi. Už dávno som si osvojil vzácnu myšlienku z hry T. C, Eliota Večierok, ktorá ma zasiahla a stala sa mojím mottom: Ak pochopíte, že z beznádejného prípadu urobiť to najlepšie, čo sa len dá, je to jediné, čo môžete urobiť so svojim životom, prestane ten prípad pre vás byť beznádejný, a to zmení vašu situáciu.
 
 

Zdroj foto: STVR, anc, Tv Markíza, aml