3Ak by sme chceli nájsť niekoho, kto potvrdzuje pravidlo, že žena zvládne robiť niekoľko vecí naraz, bola by to Bibiana Ondrejková (53). Herečka, moderátorka a mama dvoch dcér sa angažuje aj v sociálnej sfére. Pomáha onkologickým pacientom, prednáša o dôležitosti samovyšetrovania prsníkov a vyučuje na Konzervatóriu v Bratislave. Ako vraví, práve práca je pomyselnou vrtuľou, ktorá ju poháňa, aj nabíja.
Patríte medzi ženy, o ktorých sa hovorí ako o akčných – moderujete jojkárske Ranné noviny, dabujete, hráte divadlo, píšete detské knihy, ste aktívna v pacientskej organizácii Nie rakovine...
Keby som to mala povedať nie veľmi pekne, tak poviem o sebe, že som taká kolotočárka, vetroplach. Daňou za to je - povedané metaforicky – to, že občas vyjdem so zaprášenými topánkami a vidno to na chaose okolo mňa. Keď poviem niekomu z mojich blízkych, že ja som jeden z najporiadkumilovnejších ľudí, akých sama poznám, smejú sa mi, lebo sa často mi stáva, že mám „bordel“ doma, v aute, v kabelke... To je cena za tempo, za roztočený kolotoč, ktorý žijem. Na druhej strane si myslím, že všetko, čo obsiahnem, čo robím, zvládnem vďaka tomu, že ma to veľmi baví a že mám okolo seba skvelých ľudí, ktorí mi pomáhajú. Milujem tento život, baví ma pestrosť, ktorú žijem. Teším sa na prácu, ktorá mi je koníčkom. A teším sa z koníčkov, z ktorých sa občas stane moja práca. Obohacujú ma ľudia, s ktorými sa pri tom stretávam, s ktorými sa rozprávam. To je asi tá vrtuľa, ktorá ma poháňa a nabíja.
Boli ste taká akčná od malička?
Áno, vždy som mala milión krúžkov, záujmov. Víťazila som vo všelijakých súťažiach. Pamätám si, že keď som získala druhé miesto na Miss bábika, prišla som domov s veľkou bábikou, diplomom a karafiátom, ale tiež s plačom, že som nebola na prvom mieste. Všade som chcela byť prvá, mala som pocit, že mi to prináleží. Moji rodičia a starí rodičia mňa aj mojich súrodencov vždy podporovali. Bola som naozaj šikovné dieťa, všetko mi išlo pomerne ľahko. Dnes viem, aké dôležité je to, čo hovoríme našim deťom, ako im pomáhame, keď ich podporujeme.
Podporili tieto detské úspechy vaše sebavedomie?
Samozrejme, že som sa konfrontovala aj s tým, že som si nie vždy celkom verila. Aj ja som v tínedžerskom veku bojovala s komplexami. Keď si rekapitulujem svoj život aj kariéru, niekedy si hovorím, že som mohla byť niekedy aj odvážnejšia. Alebo inak povedané – menej skromná. Rodičia nás vychovávali k skromnosti a možno mohli trošku menej.
Potvrdzujete názor, že talentovaní a inteligentní ľudia o sebe často pochybujú...
Lebo vieš, čo nevieš. Možno aj tým, že mám takú širokú škálu aktivít, tak nie vždy môžem ísť úplne do hĺbky, nie vždy mám tak rozanalyzované veci, ako by som mohla. Ale snažím sa to na seba neprezradiť. (úsmev). Ďakujem vesmíru, že som celkom dobrá v improvizácii a v spájaní súvislostí. Zdá sa mi, že život beží čoraz rýchlejšie, veci sa nabaľujú a aj ja naberám na tempe. Cítim, že potrebujem spomaliť. Mávam to tak pred letom a aj pred Vianocami. Väčšinou som tu naplno a pre všetkých, ale občas na mňa prídu také potreby, že sa potrebujem niekam odpratať, stíšiť, byť v sebe a so sebou. Mám pocit, že teraz je ten čas. Leto je na to predurčené.
Múdri ľudia vedome spomaľujú, lebo aj tak nás raz všetko dobehne. Hovorí sa, že rýchle tempo je cesta do pekla...
Môj kamarát hovorí, že do kremačnej pece. Človek si musí zvážiť, či to potrebuje a či to stojí za to.
Moderujete Ranné noviny v televízii JOJ. Už len predstava, že by som mala tak skoro vstávať do práce, ma desí. A vy to robíte už osem rokov. Trvalo dlho, kým ste si na to zvykli? Nechýba vám spánok?
Nezvykla som si, pritom som si myslela, že som ranné vtáča. Lebo ja som väčšinou bola tá, ktorá vstávala prvá. Keď sme boli na dovolenke, alebo po nejakom žúre, vstala som bez problémov. Mala som obdobie, keď som chodila na prechádzku alebo behať, kúpiť čerstvé pečivo, kým ostatní spali. Nerobilo mi problém večer po divadelnom predstavení si chvíľu posedieť s kolegami a aj tak som vstala o šiestej. Odkedy vysielam Ranné noviny, pochopila som, že nie som ranné vtáča. Som ôsmy rok totálne nevyspatá. Vstávam ráno o trištvrte na štyri, o piatej ráno musím byť v televízii. Viem, že musím byť disciplinovaná, že musím chodiť skoro spať, čo sa mi ale nedarí. Podľa správnosti by som mala ísť spať okolo ôsmej večer, to sa mi podarilo vari dvakrát za celý čas. Čítala som knihu s názvom Prečo spíme, tam som sa dozvedela, že spánok je najlepší lekár. Vďaka tej knihe viem, čo robím sama sebe, keď spím málo. Keď si nevyspatá, zješ aj vola, ideálne keď je celý mastný a obalený v čokoláde. (smiech) A to nie je to najhoršie. Snažím sa byť aj v tomto smere disciplinovanejšia. Rozhodne už nemám výčitky, keď lehním v posteli. Naopak – beriem to ako odmenu.
Čo ste zmenili?
Odmietam niektoré pracovné ponuky. Ja som si napríklad nikdy neuvedomovala hodnotu svojho času. Mám kamarátku, fotografku Katku Rogelovú, ktorá ma za posledné roky veľmi veľa naučila. Vďaka nej som sa zaľúbila do chorvátskeho ostrova Krk, kam som chodila na dovolenku. Aj vďaka jej vzoru som si vzala hypotéku a kúpila som si tam spolu s ňou domčeky, ktoré prenajímame, a o ktoré sa staráme. Jeden je v malebnej dedinke, v Drage Baščanskej, a človek sa tam cíti ako u babičky. Je tam neuveriteľný pokoj, more je za humnami, do figovníkovej a olivovníkovej záhrady chodia srnky... Druhý dom je v Punate, s výhľadom na more, na lode, pred ním je veľká zmrzlináreň s výbornou zmrzlinou a kávou. Katka ma naučila, aký vzácny je môj čas. Naučila som sa povedať nie. Aj tak je stále množstvo povinností, ktoré nosím na svojom chrbte, a ktoré sa nevtesnajú do môjho dňa. Tie potom akoby prirodzene odpadávajú. Potom sú niektoré povinnosti, ktoré si počkajú, kým na ne príde rad.
Ako relaxujete? Nájdete si čas napríklad na oddych v niektorom z vašich chorvátskych domčekov?
Áno, mám tam síce vždy plno povinností – od upratovania, opravovania, zariaďovania...., ale výborne si tam oddýchnem. Chodím tam vždy, keď mám čas, v ktoromkoľvek ročnom období. V zime menej, alebo skoro vôbec, ale už od blížiacej sa jari až do neskorej jesene kedykoľvek. Tým, že som otužilec, nemám problém hocikedy sa aspoň na chvíľu šupnúť do mora. V lete, keď je more príjemné, dokážem aj hodinu plávať. Zistila som, že to nie je vďaka kondičke, ale preto, lebo je to môj čas samej so sebou. Hovorím tomu, že plávam a modlím sa. Je to niečo ako meditácia, rozhovor samej so sebou, s mojimi anjelmi strážnymi, s mojim snami, s vďačnosťou... Plávam a premýšľam. Tieto moje sólo plávania zbožňujem. Sú to miesta, kde som prepojená s univerzom, mám pocit, že sú to miesta, kde sa mi plnia sny.
Ste rada sama so sebou?
Veľmi rada, hoci sa priznám, že dlho som mala akoby úzkosť zostať sama. Asi to vyplýva z detstva, možno z toho, že keď som bola malá, opustil nás môj biologický otec. Som vďačná za môjho druhého ocka, ktorý sa o nás postaral a bol to môj jediný, najmilovanejší otec.
Prepáčte mi možno trochu osobnú otázku – stretávate sa s vašim biologickým otcom?
Nie som s ním vôbec v kontakte. Ja som ani dlho nevedela, ako vyzerá.
Zato s nevlastným otcom, ktorý vás vychoval, ste mali prenádherný vzťah.
On nám dal obrovské srdce, veľmi veľa lásky. Ukázal nám deťom vzor chlapa, ktorý stojí pri svojej žene, ktorý je rovný, čestný človek, ktorý sa vie aj naštvať, aj buchnúť po stole, aj spraví chyby, ale vedel si ich priznať. Vždy si na nás našiel čas. Zomrel v roku 2015 a na našej ulici na môjho ocka dodnes všetci spomínajú ako na Vladka, ktorý tam chýba, ako na deda, pretože vždy mal trpezlivosť pre všetky deti ukázať im, ako sa čo robí, ako sa opravujú veci...
