Navonok krehká duša a éterická diva, vnútorne rozhodná žena, ktorá si skalopevne stojí za svojimi presvedčeniami a hodnotami. Herečka Tatiana Pauhofová (42) je doma i v susednom Česku vyhľadávanou herečkou. V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa porozprávala o tom, ako jej materstvo zmenilo život, čo si myslí o československých vzťahoch, ale i o tom, prečo rieši politiku.
Kiná odpremiérovali českú romantickú komédiu Přání k narozeninám - Krstiny. Hráte v nej spolu s českými hereckými kolegami ako Eva Holubová, Jaroslav Dušek, Anna Polívková, či David Švehlík. Akú postavu stvárnite a na čo sa môžu diváci tešiť?
Tešiť sa môžu na bláznivú, veselú a láskavú rodinnú komédiu, robenú s nadšením. Ja som v pokračovaní (ide už o tretí diel komédie, red. poz.) prebrala postavu po Verunke Kubařovej, ktorá sa natáčania z tých najradostnejších dôvodov nemohla zúčastniť a stala som tak členkou tejto skvelej partie. Hrám Veroniku, mamičku dvoch detí.
S blížiacim sa dňom krstu vyplávajú vo filme na povrch rôzne tajomstvá a rodinné vzťahy prechádzajú zaťažkávajúcou skúškou. V akej atmosfére prebiehalo nakrúcanie? Vyzerá to tak, že ste sa pri ňom aj dosť nasmiali…
Počas nakrúcania som sa cítila ako v letnom tábore plnom kamarátov. S láskou na toto prázdninové dobrodružstvo spomínam.
Rodinné stretnutia často oplývajú kurióznymi príhodami a osobitosťami. Aj preto inšpirujú filmových tvorcov k rozprávaniu príbehov, ktoré píše život sám. Nachádzate tu aj vy isté paralely s vašim skutočným životom?
Och nie nie, takéto rodinné stretnutia, našťastie, my nemáme. (Smiech). Aj keď držíme spolu a nasmiať sa vieme tiež…
Pred troma rokmi ste sa spolu s vaším manželom zvukovým inžinierom a hudobným skladateľom Jonatánom Pastirčákom stali rodičmi malej Míly. Ťažko klásť takúto osobnú otázku, aby nevyznela povrchne, ale ako a v čom vás zmenilo materstvo? Obrátilo váš svet naruby?
To nie je povrchná záležitosť, práve naopak! (Úsmev) Prekopalo to naše životy od základov. Každý deň sa o sebe učíme, každý deň prichádzajú nové výzvy. Zcitliveli sme, stali sme sa odvážnejšími, ale aj zraniteľnejšími. Míla ma učí autenticite a pravdivosti voči sebe v takej miere, ako som si ani nemyslela, že je možné.
Keďže hráte v rodinnom filme, nedá mi neopýtať sa. Vašim svokrom je obľúbený a vyhľadávaný kazateľ Daniel Pastirčák. S manželkou Jaroslavou vychovali tri umelecky nadané deti. Ako ste si navzájom sadli?
S Jonatánom som dostala najväčší dar rodiny a blízkosti, za ktorý nikdy neprestanem byť vďačná. Sú to moji najmilovanejší, nielen Daniel a Jarka, ale aj Damián a Deborka, Jonkovi súrodenci. A Jarka je nielen tá najlepšia svokra, ale aj najlepšia bábina na svete. Čiže nielen ja, ale aj Míla vyhrala bingo! (Úsmev)
Nedávno ste spomínali, že odkedy ste sa stali mamou, dômyselnejšie selektujte pracovné ponuky. Kto vám pomáha s malou Mílou, keď ste na pľaci alebo v divadle?
Jonátan a Jarka. Sme najlepší tím.
Narodili ste sa ako Čechoslováčka a pomerne často sa k tomu s hrdosťou hlásite. V susednom Česku, kde sa nakrúca viac ako na Slovensku, ste stvárnili desiatky filmových postáv a ste vyhľadávanou herečkou. Cítite rozdiel, keď nakrúcate u našich západných susedov a naopak doma?
Rozdiel je hlavne vo variabilite a možnostiach, inak vnímam oba naše filmové svety ako kvalitné a plné profesionálov.
Hovorí sa, že po roku 1993, keď sa naše cesty s Čechmi rozdelili, prešli si oba národy kus cesty a navzájom sme sa vzdialili. Máte pocit, že sú naše mentality odlišné?
Sú, ale napriek tomu sa skvele dopĺňame a máme k sebe blízko. Spája nás kus histórie, rodiny, priatelia…A neustále sa doťahujeme. Našťastie aj bohužiaľ. Až takí vzdialení si naozaj, napriek rozdielom, nie sme.
V marci 2025 ste získali prestížne ocenenie Českého lva za film režiséra Jiřího Mádla – Vlny v kategórii najlepšia herečka vo vedľajšej úlohe (stvárnila novinárku Věru Šťovíčkovú, red. poz.). Vlny autenticky mapujú napínavé a doposiaľ utajované príbehy novinárov Československého rozhlasu. Vyjadrili ste sa, že tento film pre vás veľmi veľa znamená a je osobným. V čom konkrétne?
Pracuje s témami, ktoré sú pre mňa osobné. Dôležité. Zmysluplné. A ukázalo sa, našťastie, že nielen pre mňa.
Prepáčte, ešte by som sa na okamih vrátila k vášmu oceneniu od Českej filmovej a televíznej akadémie - Český lev. Naozaj ste nečakali, že ho dostanete?
Skutočne nie... Úprimne? Pre mňa bolo najväčším ocenením, že som na tomto filme mohla pracovať, byť jeho súčasťou. A že sa podaril. Všetko ostatné je príjemnosť navyše, ale nie cieľ.
Vlny sú žiaľ zarážajúco aktuálne aj v súčasnosti. Mapujú depresívnu dobu – neľudské surové eštebácke praktiky, výsluchy, zatýkanie, kádrové posudky, dobu, kedy bola inteligencia posielaná k lopate. Podobný osud postihol v realite aj vašu postavu Věru Šťovíčkovú (1930 – 2015), ktorú po okupácii vyhodili z rozhlasu a pracovala ako upratovačka. Čo vás na nej najviac zaujalo? A s akými reakciami z radov pamätníkov ste sa stretli?
S veľmi pozitívnymi… Aj pre pamätníkov, alebo rodinných príslušníkov bolo dôležité a vzácne, že príbeh týchto hrdinov dostal kvalitnú filmovú podobu a divácky ohlas. Že sa dostal k aj mladej generácii a témy filmu boli uchopiteľné a pútavé aj pre nich. Samozrejme, študovali sme a hľadali všetko, čo sa dalo. Mala som šťastie, že Jirka Mádl sa osobne s pani Věrou stretol a bol mi tak najlepším vedením. Jedna vec je totiž naštudovať si, druhá je poskladať to a naplniť človečinou, a potom tomu dať ešte pútavú filmovú podobu. Nerobíme neživé sochy, snažíme sa vystihnúť reálneho človeka so svojimi presvedčeniami, obavami, obsiahnuť jeho podstatu.
Často sa vyjadrujete k spoločenskému a kultúrnemu dianiu, k témam slobody a demokracie, zúčastňujete sa protestov na námestiach. Zastávajú osobnosti umeleckého života v tomto smere pozíciu akýchsi novodobých tribúnov ľudu? Čo si myslíte o tom, že herci by nemali prejavovať svoje politické názory?
Vnímam to ako svoju občiansku povinnosť, nemá to s mojím povolaním nič spoločné. Nech by som robila aj na pošte, robila by som to isté, lebo to považujem za dôležité a správne. Nie som tribúnom ľudu. Ako herečka som akurát viac viditeľná, a tak sa snažím ten priestor a verejný záujem, ktorý mám, zodpovedne využiť na niečo zmysluplné. Obranu slobody a demokracie, pomoc zraniteľným a slabším za to považujem.
Bolo pre vás narodenie dcérky stimulom, aby ste sa občiansky, či umelecky „angažovali“ a hovorili o veciach, ktoré vás nenechávajú chladnou, v zmysle viac ako doposiaľ?
Evidentne som k tomu mala sklony odkedy si pamätám, toto nie je téma, ktorú vo mne prebudilo materstvo. Po narodení dcérky však spoločnosť, do ktorej som ju priviedla, dôkladnejšie pozorujem a s ohľadom na ňu vnímam a premýšľam nad rizikami, ktorým by som ju mohla svojimi aktivitami vystaviť. Kým viem, že bojujem za hodnoty, ktorým verím, že sú pre zdravú, zrelú, slobodnú a sucitnú spoločnosť dôležité, stojí mi to za to. A verím, že to raz pochopí aj ona.
Zdroj foto: Stanka Topoľská, BontonFilm, Cofilm, SND
5
