Hudobná legenda Pavol Hammel (76) oslavuje 60 rokov na hudobnej scéne: Som rád, že som polovicu života prežil v 20. storočí

Spevák Pavol Hammel (76) oslavuje 60 rokov na hudobnej scéne. Pri tejto príležitosti chystá koncertné turné, ktoré je rozdelené do dvoch častí – vyvrcholí koncertom v Slovenskom rozhlase 17. decembra a na jar 2026. Skvelým darčekom bola i nominácia albumu Kam a za čím vo finálovej trojici na hudobných cenách Anděl v kategórii Najlepší slovenský album, ktoré udeľuje Česká hudobná akadémia.

Koncom minulého roka ste potešili svojich fanúšikov albumom Kam a za čím. Fascinujúce na ňom je, že napriek šesťdesiatročnej hudobnej ceste je úplne iný, výnimočný, navyše – nevykrádate sám seba.

Mnohých to asi prekvapí, možno aj zarazí, že napriek dlhoročnej tvorivej a interpretačnej činnosti som dokázal niečo, čo nikto odo mňa neočakával. Som skôr pesničkovo a folkovo zameraný. Pracoval som na ňom dva roky. Nikam som sa neponáhľal, nikto ma nesúril. Je to postavené na gitaristoch, lebo vždy som mal okolo seba dobrých gitaristov. Niečo vzniklo v Handlovej s gitaristom René Lackom, potom v štúdiu u Petra Preložníka s Jurajom Burianom ako hlavným nositeľom nahrávok. Prizval som aj ďalších gitaristov – Peciho Uherčíka, Pištu Lengyela, Stana Počajiho, saxofonistu Mila Suchomela a viacerých bubeníkov a basgitaristov. Chcel som tým nahrávky oživiť a ozvláštniť podľa naturelu skladby, textu prípadne celej skladby.

Takže ste zhudobňovali texty.

Vždy to tak robím, lebo je to môj inšpiračný zdroj, iný nemám. (úsmev) Je to aj môj zvyk. Autori textov niečo vymyslia, či už samotný text, báseň, niekedy aj po dohovore so mnou, čo mi vyhovuje. Keby mal básnik alebo textár písať na moje „brnkačky“ a riešiť dlhé a krátke slabiky, vznikol by blábol, preto to robím takto a sme obaja spokojní. Nehral som sa, že to musím celé urobiť ja, naopak. Rovnako to bolo aj s muzikantami.

Boli muzikanti prekvapení, kam ste posunuli ten album? Nesie sa totiž v bluesovom duchu. Klasické a rokmi overené hammelovské pesničkárstvo sa na novinke odelo do výraznej rockovej výpovede.

Mnohí ma majú zaregistrovaného ako interpreta troch notoricky známych pesničiek, ale kto sa vyzná, vie, že mám ďalších tristo. Samozrejme ďakujem aj za tie tri, aj za Medulienku, ktorá má 55 rokov. Tí, s ktorými som o tom hovoril, neboli zaskočení. My príliš nenacvičujeme, ideme rovno nahrávať. Základ je, ja do toho spievam, ostatné doladíme a urobíme. To je to fluidum, ktoré medzi nami funguje. Počujú, ako spievam, nemusím hovoriť napríklad basgitaristovi toto zahraj tak alebo inak, on to vycíti, čo ja chcem, preto je dobrý muzikant, môže so mnou nahrávať . (úsmev) Vyberal som si z muzikantskej scény to najlepšie čo je, ale samozrejme aj z textárskej, nebránim sa ani skladateľom.

Odznie Medulienka aj na turné?

Nie. Vyskúšal som to na troch koncertoch, keď sme album predstavovali v L+S, a potom na festivale vo Valašskom |Meziříčí. Túto dilemu som si vyriešil sám so sebou. Možno to bola drzosť a odvaha, že som odprezentoval nové skladby, ku ktorým som pridal  šesť starších piesní, ktoré tiež nie sú známe, alebo ich poznajú len fajnšmekri. No a vyšlo to.

Nie ste ako dnešní mnohí speváci, ktorí sami píšu text, komponujú hudbu, aranžujú, spievajú...

...potom si to sami vydajú aj kupujú aj lajkujú...(smiech).

Pripravujete sa na turné aj fyzicky?

Nie, nerobím viac ako tri koncerty v slede za sebou, hlavne hlasovo musím byť dobre disponovaný, lebo predsa sú to náročné skladby. Chodím hrať dvakrát týždenne tenis. Hrávame štvorhru s kamarátmi, žiadne celebrity, jeden opravuje chladničky, druhý krotí psov a tretí ani neviem čo robí, neriešime nič s umením.

Myslíte si aj vy, že vaša generácia prežila nádhernú dobu v rámci skvelej muziky, kníh, kultúry všeobecne?

Áno, som rád a vďačný, že som polovicu života prežil v 20. storočí. Ktovie, či z nás nedýcha nostalgia, ale samozrejme mladí majú svoje videnie, svoj rozum a ja sa im preto ani nesnažím radiť. Keby za mnou v mojich dvadsiatich rokoch prišiel nejaký štyridsiatnik a spýtal sa ma, či to neskúsim takto, tak  odpoviem, že nie, neskúsim, neraď mi! Mám aj takú pesničku – neraď mi prosím ťa, zmýliť sa dokážem aj sám.

Pilotnou skladbou albumu je duet s Andreou Zimányiovou s názvom Keď to nie je dôležité. Prečo práce Andrea?

Myslím si, že je to jedna z najlepšie hlasovo vybavených speváčok, ktorá má kvalitný feeling, drsnosť, interpretáciu, slovenčinu, všetko... Jednoducho mi vyhovuje. Keď sme v roku 2009 uvádzali v Slovenskom národnom divadle balet Everest s Máriom Radačovským a Patrikom Lančaričom, boli tam aj piesne. Vtedy som tiež povedal ako autor hudby, že to musí spievať jednoznačne Andrea. Z textu piesne mi vyplynulo, že žiadalo by to druhú osobu. Mužský duet sa mi nechce robiť, ja som stará škola. Ja v zásade mám málo duetov, veľmi vydarený mám s Darou Rolins s názvom Mávam  z roku 2002 na platni Starí kamoši.

Ste taký opatrný?

Mám takú zásadu, že žena v kapele je na príťaž, behom mesiaca je problém... (smiech).

Keď ste ako mladík dobývali hudobný a spevácky svet, vedeli ste si predstaviť, že o 60 rokov budete ešte vydávať albumy, chystať turné a cestovať po republike za svojimi fanúšikmi?

(Smiech) Toto som si naozaj nevedel predstaviť! Boli časy, že sme nevedeli ani to, čo bude o týždeň, o mesiac, o rok. Snažili sme sa robiť dobré veci, preto to vydržalo, aj vzhľadom na vtedy dostupnú nahrávaciu a zvukovú techniku. Keď dnes počujem, že umelá inteligencia vytvorila pesničku, som z toho smutný. Ale zasahuje to aj do výtvarného umenia, už aj scenár a knihu vám napíše...

Vy maľujete svoj obrazy poctivo.

Teraz som mal polročnú pauzu v maľovaní, lebo maľujem v maličkej  kotolni, ale tam je zima, keď sa nekúri. Po desiatich minútach by som si musel navliecť sveter, vo svetri sa však maľuje nepohodlne, tak si počkám na vykurovacie obdobie.

Koľko obrazov ste namaľovali?

Nemám predstavu, v tom som trochu bordelár. Niečo som predal, niečo rozdal, niečo je na výstavách. Nie je to o tom, že mám laxný prístup k obom mojim činnostiam, neflákam to, ale skôr mám  nadhľad. Hlavné je nezblázniť sa z toho.

Nepohlo to s vami ani keď ste boli mladý a prišiel úspech, sláva?

Bol som pri zemi aj tým, že som študoval na vysokej škole, lebo som sa nespoliehal na to, že ma hudba uživí. Hoci som už nahral Zvonky, zvoňte a Zelenú poštu. Keď som bol na titulke v Populári, bral som to, že no tak dobre – a čo? Ja vlastne ani nekomunikujem na koncertoch s divákmi o mojich albumoch, aby som ich uvádzal do obrazu. Privítam ich, rozlúčim sa. Som vďačný, že diváci prídu, kúpia si lístky – to sú iné vystúpenia ako zadarmo niekde na námestí. Teraz je móda hovoriť, že pristúpiť k niečomu  s pokorou. Je to milé a niekde aj na mieste, ale keď hokejista povie, že ide hrať s pokorou, to ako keby povedal, idem prehrať a nemusí ísť ani na ľad. To nejde. Ja tiež nemôžem prísť s pokorou na pódium, musím to rozbaliť na fanúšikov, lebo to čakajú. Nie, aby som tam povedal, že prepáčte a nesmelo brnkal na gitaru. Teším sa aj na turné, baví ma jazdiť autom po Slovensku, nefrflem, lebo čo získam, keď si zanadávam, že cesta z východného Slovenska mi trvá 7 hodín tak ako pred 50 rokmi so starým Roburom? Nespôsobuje mi to žiadne traumy, rovnako aj fotenie či autogramiády. To všetko je súčasťou šoubiznisu.

Ako vás zasahujú správy o odchode na večnosť kolegov, kamarátov, rovesníkov alebo aj mladších ako Vašo Patejdl († 68), či Meky Žbirka († 69)?

Samozrejme to človeka zasiahne, naviac  tým, že boli mladší  odo mňa, ale to je jediná vec spravodlivá na svete a nevieme  s tým  nič urobiť. Aj keď to je niekedy neočakávané, alebo naopak dlhotrvajúce, to človeka bolestne zasiahne.

Budúci rok bude jedno veľké výročie, kedy možno budete oslavovať svoje druhé narodeniny, uplynie 50 rokov od toho, ako spadlo lietadlo na Zlatých pieskoch, ktoré ste vy zmeškali v Prahe.

To je tiež taká spomienka... Mal som šťastie, asi stál pri mne anjel strážny. Hovorím, že treba mať zásadu nenastúpiť do lietadla, ktoré spadne. Nevedel som sa vtedy dovolať domov, šiel som na poštu, kde bolo treba objednať medzimesto. Tisíce ľudí tam čakalo na telefonické spojenie, niekedy to trvalo aj hodinu, že sa ozvalo: Bratislava má hovor v kabínke číslo tri! Nedovolal som sa, tak som šiel na ďalšie lietadlo...

Nemali ste strach?
Ako som sa mal dostať domov? Pravdepodobnosť ďalšieho pádu bola predsa nulová. No bolo to vtedy trochu divoké. Najprv ma oplakali, potom neveriacky pozerali, keď som sa objavil vo dverách.

Našlo by sa niečo v 60-ročnej kariére, čo vás sklamalo či potrápilo?

Ani nie. Jedna vec ma možno trochu mrzí, že náš muzikál Cyrano z predmestia mal reálnu možnosť byť uvedený vo vtedajšom Západnom Nemecku  cez agentúru, ktorá spolupracovala s divadlom Nová scéna. Páčil sa im náš muzikál, chceli však vlastniť aj vydavateľské práva k tomuto dielu. Tie im však naši nedali. Škoda toho, lebo preraziť s pesničkami je jedna vec, aj keď iluzórna, ale muzikál, ktorý uvedú j v zahraničí, to je iný level. Ale už s tým nič neurobíme, boli sme na nesprávnej strane železnej opony, tak to zaspalo.

Zdroj foto: anc, aph