Hudobníčka, cestovateľka a politička Dorota Nvotová: Nastáva čas, aby rakovina prestala byť strašiakom

Speváčka, herečka, cestovateľka, spisovateľka, politička - záber Doroty Nvotovej (43) je skutočne širokospektrálny. Svoje názory sa nebojí prezentovať nahlas, možno ju niekedy pripravia o pracovné príležitosti, ale stojí si za svojím. Nedávno prekvapila statusom

Čo vás inšpirovalo podeliť sa o svoju chorobu s verejnosťou na sociálnych sieťach?

Práca, ktorú som kvôli chorobe začala zanedbávať a vedela som, že po operácii ešte viac budem. Práca na všetkých frontoch – v cestovke, v politike, v hudbe, v nezisku… mám toho veľa a keď vypadnem čo i len na chvíľu, veľa ľudí to pocíti. Nechcela som, aby si ľudia, čo so mnou pracujú, ale aj moji sledovatelia, fanúšikovia, čitatelia, poslucháči, cestovatelia či voliči mysleli, že som lenivá a preto nemám žiadne výstupy. To bol prvotný a jediný zámer. Výhovorka, že nejdem ako parný valec vpred.

Ako vám lekári oznámili, čo sa deje, keď ste na verejnosť prišli rovno priamočiaro s informáciou – mám rakovinu. Žiadne okolky – hrčka v prsníku a podobne.

Vedela som to už mesiac predtým, ako som to oznámila verejne, a už mesiac predtým som chodila na vyšetrenia s tým, že tam bolo podozrenie. Nemala som nijaký dôvod riešiť svoje zdravotné trable verejne – až do momentu, keď mi znemožnili plnohodnotne pracovať. A napokon, kedy som ja robila niečo s okolkami…

Čo boli prvé pocity, ktoré vás prepadli – hnev, prečo ja, ľútosť, prípadne strach, čo bude?

Strach o syna,  čo s ním bude, keď nebude mať mňa. Strach zo smrti. Strach z toho, že sa z toho strachu zbláznim ešte skôr, ako ma choroba zabije. Žiadne prečo ja – na svete umierajú tisícky detí úplne zbytočne – na nášľapné míny, na hlad, na ruské a iné bomby… prečo ja by som mala mať nejakú výnimku z ľudského utrpenia a byť iba zdravá a šťastná?

Kto bol prvý človek, ktorému ste to oznámili a ako – osobne, po telefóne a aké emócie vami lomcovali a aká bola reakcia na druhej strane?

V tom bode už celá moja rodina vedela, že čakáme na výsledky z biopsie, všetci sme boli v napätí. Paradoxne som sa v tej chvíli viac bála o mamu ako o seba. Najprv som volala vlastnej sestre, povedala som to jej a spýtala sa, či to mám mame povedať dnes, keď šoféruje z Prahy, alebo až inokedy. Povedala mi, aby som mame volala hneď, čo som vzápätí oľutovala. Myslím, že musela zastaviť na krajnici na diaľnici od stresu.

Máte 12-ročného syna, ako ste túto tému konzultovali s ním?

Tiež vedel, čím prechádzam, a že čakáme na výsledky. Ja som mu nikdy v ničom neklamala a ani teraz to nebolo inak. Normálne som mu to povedala – ale zároveň aj s oficiálnou štatistikou, ktorou aj sama seba ukľudňujem. Štatisticky to prežije 98 percent žien. To je ďaleko viac ako pri mojich iných diagnózach, ktoré som prežila a žijem s nimi ďalej – či už pľúcna embólia alebo trombóza. Mne nejaké medové motúzy typu – to bude dobré, ty si silná, si bojovníčka, mysli pozitívne a bla bla – nezaberajú. Mňa ukľudnia len dáta: 98 percent žien je potom v poriadku. Toto si opakujem. Len ma vždy vyruší myšlienka, že Dorota, ty si vždy musela byť iná!

Prejavy solidarity vás dojali, bol tam niektorý, ktorý ste si mimoriadne cenili, zapamätali, lebo bol najoriginálnejší alebo od človeka, od ktorého by ste to nečakali?

Ja som celkovo nečakala taký boom a takú kvantitu. Hovorí to o jednom – veľa, preveľa ľudí trpí na onko ochorenia – každý má niekoho v rodine alebo v blízkom kruhu, je to téma, ktorá je nejakým spôsobom až tabuizovaná. A keď to niekto povie na plnú hubu ako ja, že MÁM RAKOVINU, tak to ľudí škrie. Veď trpieť sa má potichu. S tým do istej miery súhlasím, ale pokiaľ zdieľanie mojej bolesti a môjho utrpenia môže niekomu pomôcť, tak je na mieste nenechať si ho pre seba. Na chodbách NOU (Národné onkologické centrum) ma už celé mesiace zastavujú desiatky pacientiek a pacientov a ďakujú mi. Ja vôbec nechápem za čo, veď som absolútne nič pre nich neurobila. Aj včera mi jedna pani v čakárni hovorila, ako veľmi jej pomohli moje statusy, keď o poschodie nižšie ležala s tým istým – a všetky ženy spoločne si to tam čítali. Vtedy som si uvedomila, že paradoxne aj mne pomohlo vedomie, že Angelina Jolie podstúpila preventívnu obojstrannú mastektómiu. Dala to a ide ďalej. Veľmi mi to pomohlo. Niekto, koho poznáme z verejného priestoru, prípadne k nemu vzhliadame, a zrazu si prejde tým, čím my – to je veľmi dôležitá, aj keď nepriama podpora. Mňa to nestojí nič hovoriť o tom. Ak to niekomu pomôže, budem len rada.

Je slovo rakovina aj dnes vo vyspelom lekárstve „strašiakom“?

V lekárstve možno nie, ale v spoločnosti áno. Je to nálepka smrti. A pritom to už dávno tak nie je. Slovo rakovina sa niektorí boja aj vysloviť. Ja keď som sa to dozvedela, hneď som dostala úzkosť. A nepomohlo, že mi hovorili, že som to chytila naozaj v počiatočnom štádiu, že mám veľmi vysokú šancu sa uzdraviť. To slovo tam bolo a basta. Pripomenulo mi to situáciu so žralokmi na Maledivách. Spre­vádzam v tejto krajine niekoľkokrát ročne, bežne sa šnorchlujeme s neškodnými Nurse Sharkmi (žralok sestričkový) a veľa mojich klientov sa bojí ísť do vody. Veď je to žralok! Áno, ale tento je neškodný. Šnorchlujeme sa s nimi aj s malými deťmi už 13 rokov. Pohoda. To nie je Great White. Tu taký nežije. Ste v bezpečí. Napriek tomu to majú niektorí problém prijať – strach zo žraloka je v nás zakorenený cez filmy a články už od detstva. Žralok znamená smrť alebo minimálne odhryznutú nohu. A človek zrazu nevidí fakty. Podobne je to aj s tou rakovinou. Nie je rakovina ako rakovina, každá je iná, niektoré sú liečiteľné, niektoré menej, niektoré vôbec. Ale rozhodne by to dnes nemala byť nálepka smrti. Tak ako HIV.

Veľa sa dnes hovorí negatívne o našom zdravotníctve, vy ste verejne poďakovali lekárom a sestričkám, nepredpokladáte, že vám pomohlo známe meno?

V NOU sú naozaj skvelí, tá starostlivosť, prístup, profesionalita, ale aj zariadenie – všetko je tam skvelé, bez prikrášľovania. Neviem, či mi pomohlo meno – nemám to ako porovnať so stavom, že by som bola bez mena. Netuším, či by bol niekto ku mne nevrlý, ak by ma nespoznal. Ale skôr si myslím, že nie, pretože aj veľa ostatných pacientov má rovnaký názor, čo tak počúvam. Nie sú však jediní, ktorí mi pomáhajú. Momentálne sa moja vzorka nachádza v laboratóriách Pavla Čekana – MultiplexDx, kde robia precíznu diagnostiku asi na 20-tisíc antigénov. To pomôže mojim onkológom lepšie sa rozhodnúť, akú liečbu budem potrebovať. Taktiež mi pomáha vo forme druhého názoru MUDr. Lužbeták, skvelý slovenský doktor praktizujúci vo Viedni. Mám prosto šťastie. Ale to je tak celý život, mimochodom. Mám veľké šťastie na ľudí.

Dnes ste po operácii – odstránení prsníka, ako situáciu vnímate s odstupom, aj keď krátkeho času?

Dôležité je prežiť. Bolesť, smútok, ťažkosti – to všetko k životu patrí. Ťažko by sme prežili bez nich. Nemám prsník. Ok. Je tam toho. Občas si poplačem, keď sa cestou do sprchy zbadám

Myslíte si, že ženy by mali viac hovoriť o svojich skúsenostiach s ochorením, ktoré vás postihlo, alebo je osveta dostatočná?

Myslím, že každá žena by sa mala sama rozhodnúť, či a koľko bude o svojom ochorení – alebo o čomkoľvek – hovoriť. Ja som sa rozhodla to urobiť a keďže vidím pozitívny prínos v očiach iných žien, budem v tom pokračovať. Na druhej strane nerada by som dostala nálepku – to je tá s rakovinou. Dúfam, že som v živote dokázala aj iné veci a že to nebude jediný prívlastok, ktorý odteraz budem mať.

Ako prebieha liečba v súčasnosti, čaká vás chemoterapia alebo ožarovanie?

Zatiaľ to vyzerá, že ani jedno z toho, ale ešte sa to nevie isto. V nedeľu píšem na svojom Facebooku taký týždňový sumár mojich dní s rakovinou. Keď budem mať novinky, tam ich oznámim.

Kontaktujete sa v nemocnici so spolupacientkami, komunikujete svoje ťažkosti, skúsenosti?

Bola som tam len päť dní hospitalizovaná a väčšinu som preležala v posteli… veľa som toho nestihla. Ale teraz v tých čakárňach, tam mám veru svoj fanklub. Stále mi to je viac divné ako príjemné, ale keď vidím tú radosť v očiach iných, hneď sa mi to otočí.

Premýšľate, ako bude vyzerať váš ďalší život – predpokladám, že budete vystupovať, koncertovať, písať?

Ja dúfam, že všetko budem robiť aj naďalej. Možno v inom tempe a nariadim si aj povinný oddych. Už koncom februára mám naplánované koncerty, sprevádzať v cestovke by som chcela začať v apríli, pokiaľ bude všetko ok. A ak nebude, cestovka fičí rovnako aj bezo mňa. Už dávno to nie je one-man show, ale úspešná firma, na ktorej kvalite pracuje viac ľudí. Dúfam, že niekedy po lete sa budem vedieť naplno vrátiť aj do politiky. Zatiaľ budem veci brať viac oddychovo, aby som načerpala potrebnú silu. S týmto ochorením sa človek naučí neplánovať. Zajtra sa môže všetko zmeniť a budem musieť všetko zrušiť. No a čo. Život nezačal byť viac dočasný a neistý – on taký bol vždy. Len my s ním rátame, akoby bol zaručený. Smrť je na každom kroku tak či onak. A nemusíme to brať depresívne. Len to vidieť – že všetko je naozaj veľmi dočasné.

Meníte životné priority?

Určite nie. Len budem na nich viac trvať a udeľovať si menej výnimiek. Moje priority vždy boli dieťa, rodina, vzťahy, páchanie dobra, práca, ktorá činí to isté. Keď je zaplatená, tak je to fajn. Keď nie je, aj tak ju urobím. Myslím, že priority som mala nastavené správne, len som v nich zabudla na seba. Nikde v tom nie som ja. Oddych, čas so sebou. Toto sa teraz učím. Je to ťažké. Musím sa hecnúť a oddychovať.

Zdroj foto: adn, ancn, Martin Navrátil