5Spevák Ludo Kuruc (60) má na svojom konte nielen vlastné piesne, ktorými rozdáva radosť. V samostatnom programe s úspechom prezentuje skladby Franka Sinatru († 83), interpretuje aj nesmrteľné piesne Karola Duchoňa († 35). Jeho skladby zaspieva aj na jedinečných koncertoch, ktoré sa uskutočnia vo viacerých slovenských mestách a ako pocta tejto veľkej legende slovenskej populárnej hudby.
V hudobnom prostredí je doma odmalička. Otec hral na harmonike, takmer tridsať rokov bol organistom, strýkovia boli hudobníci, starý otec spieval v kostole pašie. Prosto – kurucovský klan je poznačený láskou k hudbe.
„V rodine sa traduje historka, že keď som mal tri roky, otec hral na svadbe na harmonike ľudovky. Mňa postavili na stôl a spieval som pesničku V richtárovej studni a zopár ďalších. Ale to si pamätám len z rozprávania,“ smeje sa po rokoch ostrieľaný hudobník. „V trinástich mi vďaka susedovi, ktorý mal nahrávky na starom magnetofóne, vstúpila do života kapela Beatles, to bol zrejme dôvod mojej hudobnej cesty. Od ôsmich rokov som študoval akordeón, v pätnástich som úspešne zložil skúšky na konzervatórium, ale okrem klasiky ma ovládla populárna hudba. V okolí môjho bydliska som už ako šestnásťročný s kapelou hrával elánovky, nagyovky. Po skončení konzervatória som nastúpil na základnú vojenskú službu do Vojenského umeleckého súboru v Tábore,“ spomína Ludo Kuruc na časy, keď hral vo vojenskom súbore na klávesových nástrojoch a aranžoval skladby. „Mali sme aj kapelu, v ktorej som rok spieval s Paľom Haberom. Precestovali sme celé vtedajšie Československo. Nedávno som Paľovi hovoril, že mám nejaké skladby z tohto obdobia, tak mi so smiechom pohrozil, aby som ich nechal ,zakopanéʻ a nič nevyťahoval,“ baví sa na vlastný účet Ludo a dodáva, že miloval dobrodružstvá a občas si z kasární vybehol aj bez toho, aby mal povolenie vo vychádzkovej knižke. Raz ho neprajníci „nabonzovali“ a bol za trest prevelený do vzorného tankového práporu Týn nad Vltavou. Nadsluhoval trinásť dní a rovno z vojenčiny letel do Ľvova, kde s hercami ako Paveleková († 84), Bindas († 86), Krajíček († 57), Hlaváček robil kultúrny program našim staviteľom ropovodu Družba.
Začínal od nuly
Veľký zlom v živote Luda Kuruca nastal v roku 1987, keď spolu s nebohým skvelým muzikantom Andrejom Turokom († 59) vycestovali na dvojmesačné angažmán do Mníchova. „Bolo to pár dní potom, ako sme sa vrátili zo zájazdu z vtedajšieho Sovietskeho zväzu. Prvú noc sme v Mníchove strávili s nosmi pričapenými na výklad, kde sme obdivovali 50 druhov jogurtov, z automatu sme si kupovali cigarety a jedli sme trenčianske párky v konzerve z domu, lebo – čo zarobíme, treba ušetriť a odložiť,“ smeje sa dnes nad spomienkami spred rokov Ludo. „Všetko, čo som zarobil prvé dva roky, išlo na hudobné nástroje. Klávesový nástroj Yamaha DX 7 mal vtedy cenu trojizbového bytu v Bratislave.“ V roku 1989 dostal Ludo prvé angažmán do Švajčiarska v kapele Albatros s hviezdnym obsadením – Zdeno Baláž, Ivan Vereš s dvomi krásnymi speváčkami – Jarka Hittnerová dnes spieva na bratislavskej Novej scéne. Potom prišla kapela Elite Band, o ktorej Ludo hovorí, že to bola najlepšia kapela toho obdobia. „Vo Švajčiarsku sme hrali tri roky, potom nastala zmena v mojom živote, v roku 1993 som sa oženil,“ prezrádza Ludo. „V roku 1994 sme s manželkou Ankou čakali syna Kristiána. Zostal som doma, bolo to ťažké obdobie môjho života. Musel som opustiť to, čo som nesmierne miloval, no na druhej strane som nechcel, aby môj syn vyrastal bez otca nablízku. Keďže na Slovensku, kde som musel začínať od nuly, nebola situácia príliš priaznivá, dostal som od známeho možnosť hrať vo Viedni. Postupne pribudli víkendové akcie v Nemecku a popri tom som stihol vydať v roku 1997 svoje prvé vlastné CD Kým je čas, na ktorom spolupracovalo 27 muzikantov. Bol to veľký projekt, s ktorým sme absolvovali turné po piatich slovenských mestách a CD mi pokrstil dirigent a skladateľ Pavel Zajáček.“
Splnené sny
Zajáček otvoril Ludovi nové dvere, lebo ho začal angažovať do svojich najmä rozprávkových projektov, v ktorých Ludo naspieval postavy Pokémona, Toy story, Vladárova nová tvár, ale aj zborové pasáže, čo ho v roku 2001 posunulo do Orchestra Gustáva Broma. „Vlado Valovič hľadal náhradu za Berca Balogha a prvé spoločné vystúpenie sa uskutočnilo v Hradci Králové. Už nebol priestor na skúšanie, len som si nastavil mikrofón a šiel naostro,“ spomína na začiatky spolupráce so známym dirigentom, s ktorým aj dnes občas spoluúčinkuje. „Spolupráca trvala dlhých trinásť rokov, spieval som swingové sinatrovky, piesne z repertoára Toma Jonesa, Engelberta (Humperdincka??), ale aj žiadané tanečné skladby tej éry.“ V tom období založil vlastnú kapelu Ludo Kuruc Band. Popri hudobných aktivitách vyučoval na Základnej umeleckej škole vo Vrábľoch, kde napísal hudbu k trom muzikálom. „Pinocchio bol prvotinou v roku 2005 s premiérou v Starom divadle v Nitre a mal okolo 50 repríz. V roku 2011 som napísal detský muzikál Alica v krajine zázrakov a o šesť rokov neskôr, na objednávku, muzikál Studňa lásky, legendárny príbeh o Omarovi a Fatime, ktorý považujem za najzrelšie dielo mojej tvorby v tejto oblasti. Premiéru mal priamo na Trenčianskom hrade pri Studni lásky s účasťou vyše 2000 divákov, so 100-členným orchestrom a následne aj s niekoľkými reprízami.“ Okrem muzikálov Ludo zložil 41 opusov pre rôzne komorné zoskupenia, no jeho sólové klavírne skladby sú hrané na všetkých klavírnych aj medzinárodných súťažiach, čím sa stal najhranejším autorom žiakov ZUŠ na Slovensku. Absolvoval množstvo workshopov práve k svojim klavírnym skladbám doma aj v zahraničí (Nemecko, Česko). V tom období Ludovi v škole chýbal do úväzku jeden žiak, tak poprosil svojho 12-ročného syna Kristiána, aby hral na bicích a začali vystupovať. Dnes sa z tejto náhody stal jeden z najžiadanejších bubeníkov v Čechách, Kristián žije v Brne, na svojom konte má ocenenie hudobnej akadémie Anděl 2025 za jazzový album Our Stories, Carlsson/Kotača quartet. Okrem syna má Ludo ešte dcéru Lauru, ktorá je aktuálne na materskej dovolenke a venuje sa svojej dcérke Hanke.
