Igor Kmeťo (67) nedávno pokrstil svoju biografickú knihu: Musím povedať ľuďom pravdu! V živote ma nikto nevidel opitého!

Asi nie je človek, ktorý by nepoznal Igora Kmeťa (67). Rodený Bratislavčan je temperamentný hudobník, ktorý má na svojom konte nielen stovky pesničiek, ale aj množstvo životných príbehov. Úsmevných, kurióznych, ale aj temnejších. Veľa z nich spísala do knihy Stalo sa, prisahám spisovateľka Marika Studeničová. Nedávno knihu uviedli do života vo veľkom štýle – zlatými trblietkami.

Tak už ste definitívne legenda, lebo už je o vás aj kniha.
Som rád, čakal som na ňu päť rokov. Ale podarilo sa.

Prečo ste chceli, aby o vás vznikla kniha?
Celý život som túžil – buď kniha, alebo film. Minulý rok som natočil film Kožkár, už je na webe Jojky a film je veľmi úspešný. A teraz som konečne po dlhých rokoch urobil knihu s Marikou Studeničovou, čo som veľmi rád, že sa do toho pustila.

Koľko stretnutí ste absolvovali?
Veľmi veľa, rok sme to robili. S Marikou sa poznáme roky, nahrávala si všetko, čo mi napadlo a vždy som musel byť pripravený, lebo nedá sa to chrliť len tak. Za 67 rokov, čo žijem, som si musel na všetko pospomínať. A ešte veľa vecí som vynechal. Keby som chcel napísať naozaj všetko, tak by mala kniha 500 strán.

Mali ste nejaké zábrany a selektovali, čo zverejniť, a čo nie?
Bratia mi hovorili, aby som nedával do knihy tie horšie veci. Ale hovorím si, že ak chcem písať o sebe, musím povedať ľuďom pravdu! Hej, mal som aj temné chvíle… Ale v zásade som mal celý život veselý, viac bolo toho veselšieho a radostnejšieho, ako toho temného.

Kto cenzuroval rukopis?
Necenzuroval ho nikto, všetko som riešil iba s Marikou. Ako som vravel, bratia ma upozorňovali - nedávaj to, nedávaj hento. Ale je to tam.

Ale iste sú hriechy, ktoré ste v tej knižke nepriznali.
Áno, sú.

A asi ich ani neprezradíte...
To sa týkalo mojich... No skrátka nemôžem.

Ale tvrdíte, že ste veľmi otvorený.
Áno, ale to by som si poštval ženy proti sebe.

Ktorá pasáž v knihe je podľa vás najzaujímavejšia?
Zaujímavé je to, že mi ukradli brata. Strata brata, z toho môže byť veľký film. Keď umierala moja mamina a my s bratom sme stáli pri nej, jej posledné slová boli: Nájdite Zdenka, on žije. A stlačila mi ruku tak, že mi skoro zlomila prst. A ja už verím, že niečo nad nami je, pretože po smrti mamy potom zomrel môj brat Zdenko, o ktorom som ešte nevedel, a oni sa hore stretli. Keď som o tom povedal do bulvárneho denníka, dali to rovno na titulku. Dva dni na to sa mi ozval Zdenkov syn. Takže ja verím, že niečo nad nami je, pretože tí moji mŕtvi blízki to pripomenuli tej novinárke, že zavolaj Igorovi, dajte to do novín a dozviete sa, či žije. Ináč by som sa to nedozvedel, lebo on vyrastal najprv v Čechách a potom v Košiciach, takže som nemal šancu sa k nemu dostať. I keď Vinco Lukáč mi pred desiatimi rokmi hovoril: „Igor ty tu máš dvojníka, on je celý ty!“

Vtedy ste nezareagovali, že čo ak je to Zdenko?

Vravel som mu, choď do čerta, Rómovia sa na seba všetci podobajú. A on tvrdil - veď je úplne ako ty. Bol to naozaj môj brat. Vinco s ním hrával hokej, poznali sa od dorasteneckých rokov. Takže ja som podceňoval Vincove reči a nakoniec mal pravdu. Aj mi to potom vyčítal. Veľakrát som si hovoril, keď som bol v Košiciach, že zavolám mu? Ale vykašľal som sa na to… Spravil som chybu.

Takže ste sa nestretli.
Nestretli sme sa. Stretol som sa až s jeho synmi. On zomrel 8 mesiacov predtým. Mal zápal pankreasu. Už štyria moji bratia zomreli, zostali sme traja.

Čo sa v knihe dozvieme o vás z toho, čo sme doteraz nevedeli?
No, nevedeli ste, že som mal do 14-tich rokov problémy s chovaním. Bolo to ťažké, boli sme veľká partia v Bratislave, chalani ma navádzali na blbosti, ale prežil som to.

Rodičia vedeli o vašich prešľapoch, alebo sa to darilo utajiť?
Nevedeli, ja som klamal. Veľmi dobre som vedel klamať do 15 rokov.

A potom už nie?
Nie. Potom som si povedal, že to nie je moja cesta. V pätnástich som začal naplno hrávať futbal, venoval som sa muzike, a potom prišla rodina. Skoro som sa oženil, hneď som mal rodinu, takže už som mal zodpovednosť a fungovalo to.

Ale futbalu ste sa nakoniec vzdali.
Miloval som futbal a mal som na to, aby som bol dobrý. Ale bol som nedisciplinovaný, preto som musel opustiť mužstvo. Pretože keď boli v nedeľu zápasy a ja som bol v sobotu v noci na diskotéke, nemal som šancu zahrať zápas, lebo som nevládal.

Lietali doma aj facky?
Keby len facky, aj remene! Otec vytiahol z gatí remeň a išiel... Nás bolo doma šesť chlapcov. To sa inak nedalo. Jeden horší než druhý, čo vám poviem? Pritom otec bol policajt. Síce bol už v civile, ale predtým bol 17 rokov policajt. A neustrážil nás. Jednoducho šesť chlapcov po roku, to nie je sranda. Narodili sme sa po roku, mama si nemala kedy vydýchnuť. Hlavne ja a môj brácho Tibor, my sme boli takí fiškáli. Najstarší Peter bol najmúdrejší, to bol aj náš kapelník. Keď sme v 70. rokoch zakladali kapelu Kmeťovci, tak bol kapelník, klavirista aj harmonikár. On z nás bol najschopnejší, najmúdrejší, vzdelaný. Viedol nás, bol fakticky náš druhý otec. Ale nestíhal ani on na nás.

Mali ste s niektorým svojím synom podobné problémy, ako vaši rodičia s vami?
Trošku s tým stredným, Paťom. Musím priznať, on má asi najviac z mojej povahy, najviac sa na mňa podobá. Vedel nás potrápiť, ale tiež v štrnástich – pätnástich prestal. Dal som ho na futbal, tam sa vybil, takže na blbosti už nebola energia.

Ľutujete niečo zo svojho zlého obdobia?
Nie. Všetko bolo na niečo dobré, lebo ako sa hovorí - všetko zlé môže byť na niečo dobré. Som spokojný, že som sa do 15-tich rokov vybláznil a potom som už bol normálny. Lebo niekoho to chytí v osemnástich a šibe mu až do šesťdesiatky.

A vás občas nechytá druhá puberta?
Čoby nie? Ja s tým mám problémy stále! Žena mi povie - ty sa zarozprávaš aj na prázdnej chodbe. Pubertu mám celý život.

Aké vylomeniny ste urobili za posledné obdobie?
To nemôžem ani hovoriť… Ale nič hrozné. Proste muzika a občas ruka hore. Alkoholu síce neholdujem, ale niekedy si dám.

Ako to potom vyzerá, že až do rána bieleho?
Ja mám pocit, že mám akúsi klapku. Vypijem povedzme tri poldecáky, a viac si nedám. Tým pádom ma nikto nevidel opitého. Ešte nikto v živote! Aj môj syn hovorí – tatko, hráme spolu už roky, ale ja som ťa nevidel opitého. Ja si proste poviem bum a hotovo.

Čo považujete za svoj najväčší úspech?
Najväčší úspech v mojom živote, a to prisahám na Pána Boha, že mám zdravé a šikovné deti. To je bomba. Samozrejme, mal som šťastie aj na ženy. Prvá žena fantastická, druhá žena výborná, čo viac človek potrebuje? Doma je pokoj, žiadne hádky, alkohol u nás nefunguje, drogy nefungujú. Žijeme si krásny život v šťastí, finančne to všetko ide. Čo iné človek potrebuje, kým má zdravie? Nepotrebujem byť multimilionár, nechýba mi nič.

Keď sa bavíme o hudbe, aký je váš recept na úspech v tomto smere?
Môj recept na úspech je robiť to, čo človek cíti. Ja viem, že mám na túto zábavnú rómsku hudbu! Veľmi ma to baví a keď prídem na pódium, mňa musia doslova zhodiť dole. Lebo ja proste idem... Zaspievam aj sto pesničiek za sebou, nie je problém.

Čiže energie máte až-až. Čím sa udržujete v kondícii?
Snažím sa žiť zdravo, aj keď ľúbim papať. Športujem celý život, futbal som hrával do 50 rokov, no pomaličky mi odchádzajú kolená, takže som to obmedzil. Pravidelne som hrával aj tenis, ale aj ten som obmedzil, teraz už len bicyklujem a robím strečing. Veľa chodím, denne robím priemerne 5-6-tisíc krokov. A keď idem so ženou na túru, tak prejdeme aj 10 000 krokov.

Máte ešte nejaký nesplnený sen?
Mám, a keď sa ho dožijem, budem šťastný. Chcel by som vidieť najmladšieho syna Deniska ako úspešného človeka. Na to čakám, lebo je to múdry chlapec. Krásny je po mame, to je jasné, ale on je inteligentný. Majú ho radi aj spolužiaci, je obľúbený v kolektíve.

A nejaký profesijný nesplnený sen?
Chcel by som ešte so všetkými synmi byť na jednej scéne, hrať na jednom pódiu. Paťo, Igor, David, Denis a ja – keď dožijem. Denisko už so mnou chodí na denné akcie. Keď máme hody alebo nejaké vystúpenie na námestí, už chodí so mnou spievať. David so mnou hrá pravidelne. Len Igor má teraz toho veľmi veľa a má veľké ponuky.

Ako sa darí deťom?
Najstaršia dcéra je Marcela sa narodila v roku 1976. Nikdy nemala vzťah ani k hudbe, ani k športu, vyštudovala hotelierstvo. Skoro sa zamilovala a skoro sa vydávala. Žije v Taliansku, má 30-ročného syna, ktorý je veľmi šikovný. Vnuk ovláda 7 jazykov. Robí pre firmu Lamborgini a pre zahraničné firmy robí reklamného technika, chodí po celom svete, takže som veľmi rád, že sa mu darí. Potom mám syna Igora, ktorý bol už od troch rokov geniálny muzikant. On sa narodil ako génius. Igor ako tvorca hudby, čo robí róm pop funky, patrí v Európe do prvej stovky. Ďalší je Paťo, bol výborný futbalista, hral za Rapid prvú dorasteneckú ligu. Bol taký tvrďas, má úplne povahu po mne a tiež to s futbalom nedocielil úplne do konca, tiež ho z mužstva vylúčili, pretože chodil za frajerkou, a nie na tréningy. Ale mal na futbal, bol veľmi šikovný. Aj muzikálne. Vzal som ho na hudobnú, lenže ho nebavilo hrať. Ale teraz patrí medzi najlepších dídžejov na Slovensku. Robí sety pre rádiá, je veľmi šikovný. Z druhého manželstva mám Dávida, ten má 24 rokov, patrí medzi najlepších saxofonistov v Európe. Momentálne koncertuje s Petrom Lipom a aj s inými kapelami hosťuje v zahraničí. Vyučoval ho Radovan Tariška, jeden z najlepších saxofonistov, k nemu chodil 7 rokov, a to je vidieť, počuť. No a najmenšia moja láska je teraz Denisko. Žena ešte do začiatku šiesteho mesiaca nevedela, že je tehotná. Modlili sme sa, aby bol zdravý, chvalabohu Pán Boh nás vyslyšal. Je skvelý, dobre sa učí, má samé jednotky. A hlavne dobrý muzikant, má dobrú pamäť aj sluch.

Zdá sa, že vaša rodina drží pokope.
My sme rodinný klan. My sme jednota. A v jednote je sila.

Zdroj foto: aik, anc