7Viera Dudášová (85) pôsobila dlhé roky ako módna novinárka a neskôr presedlala na gastro. Legendárne Dve strany pre Vierku v známom týždenníku jej pamätníci pri stretnutiach dodnes pripomínajú. Mimochodom, stále pracuje ako vydavateľka a organizátorka gastronomických výstav.
Momentálne vás evidujeme ako ikonu slovenskej žurnalistickej gastronómie, ale nebolo to vždy tak. V istom časopise ste roky viedli rubriku o ručných prácach Dve strany pre Vierku. Práve ňou ste sa zapísali do duší a sŕdc čitateliek. Kedy ste si zamilovali ručné práce?
Otcova sestra bola vedúca divadelných dielní v Martine. Bola som fascinovaná látkami, kostýmami, dokonca ma prijali na vysokú školu výtvarnú v Prahe. Otec sa tam šiel pozrieť, avšak natrafil na nejakú Slovenku s cigaretou v ruke a štúdium mi zakázal, že jeho dcéra toto robiť nebude. Napokon som vyštudovala ruštinu a slovenčinu - prekladateľstvo. Po vysokej som nastúpila ako korektorka do vydavateľstva Mladé letá. Riaditeľom bol Rudo Moric. Prekladala som môjho obľúbeného ruského básnika a prozaika Bunina. Poviedky som nosila do redakcie a vždy ma chválili, ako som dobre oblečená. Módu som dostala do vienka, milovala som ju. Šila som, plietla, vydala som kopec zošitov o štrikovaní. Kúpila som si niečo hotové, ale vždy som to doma niečím ozdobila. Doteraz mám doma plné zásuvky lemovačiek a netradičných gombíkov, ktoré som vždy využila na svoje oblečenie.
V redakcii vám ponúkli robiť módu. Splnil sa vám sen?
Povedali mi, že presne toto potrebujeme – ženu, ktorá je vydatá, má rodinu, Dcéra Desana mala už dva roky. V roku 1968 som robila svoj prvý rozhovor a o rok neskôr sme šli do Bruselu, kde dostal manžel prácu na veľvyslanectve. Tam sme boli tri roky, potom sme šli na tri roky do Paríža, kde som v mekke módy zažila doslova raj. Chodila som na všetky módne prehliadky, prezentácie kožušín, mala som tam svojho fotografa... Stále som robila pre časopis exkluzívne, nemal to žiaden iný časopis. Úžasná bola prehliadka módneho návrhára Slavu Zajceva, ktorého označili Francúzi na ruského Diora. Robil dokonca parfum pre Diora. Práca popri robote v Mladých letách ma veľmi bavila, vždy som bola veľmi aktívna, nestačila mi jedna robota, potrebovala som nejaký bonus.
Ocenili v časopise, že im dodávate takéto skvosty?
Áno, mala som v redakcii veľmi dobré vzťahy, každý týždeň po šesť rokov chodila kuriérska pošta do redakcie, žiadne maily. Bolo to nádherné obdobie.
Písať ste vedeli napriek tomu, že žurnalistiku ste nikdy neštudovali.
Dá sa povedať, že som bola prvá módna redaktorka v našej krajine, však mám na to aj vek! (smiech) Šéfredaktor Lacko Tomášek vymyslel najprv rubriku Dve strany pre Vierku, potom boli tri, potom Vierkin salón, Móda a štýl. Vydržala som tam 37 rokov! Každý týždeň bola v časopise moja fotografia, dnes si už málokto spomenie. Veľmi ma to bavilo, robila som to s radosťou a vždy som sa tešila na výsledok, keď to vyjde v časopise. Ale boli aj veci, že sme nádherne nafotili s Milošom Vančom Trenčín mesto módy – pri Trenčíne je také delo, tam sme nafotili nádherne oblečenú modelku Janu Jelenekovú a okolo nej bolo malé rómske deti, ktoré nám z fotografie vystrihli. Nepochopili, že sme chceli mať práve ten kontrast. Alebo sme urobili šou na ulici, že išla zase krásne vyobliekaná modelka a oproti nej hlúčik ľudí. Zase nám vystrihli tých ľudí, čo ma veľmi sklamalo. V redakcii zjavne nemali zmysel pre umeleckú víziu, vznikla len obyčajná fotografia. Istý čas som mala dokonca problémy, že moja rubrika je orientovaná na Západ, zbytočne som vysvetľovala, že nemôžem za to, že móda sa robí v Paríži.
Zrejme tŕňom v očiach bolo aj vaše obliekanie, ktoré mohlo pôsobiť v tých časoch extravagantne.
Pritom som mala možno najlacnejšie oblečenie. Kúpila som si napríklad súkno, ktoré som zafarbila na rôzne farby – žltá, zelená, modrá. Z toho som si ušila kabát a otec mi z dreva vyrezal veľké gombíky, ktoré mi nalakoval. Bolo to úžasné. Inak dodnes milujem ozdobovať, prerábať, ale už skôr ručne. Nemám rada techniku, mala som celý život veľký šľapací šijací stroj, bol so mnou aj v Bruseli aj v Paríži. Nepísala som nikdy ani na písacom stroji, ani na počítači, dodnes všetko píšem ručne a prepisuje mi to sekretárka. Aj telefón mám tlačidlový, technika ma naozaj neočarila v žiadnom ohľade.
