Ján Berky Mrenica (63) má nové hudobné zoskupenie a chystá veľké projekty: Po operácii ramena návrat na pódium!

Meno Ján Berky Mrenica rezonuje nielen v našich končinách už desiatky rokov. Jednak ho preslávil otec – legendárny primáš a skladateľ, ktorý zomrel v roku 2008, a tiež syn – Ján Berky Mrenica mladší (63). Práve s ním sme sa zhovárali o otcovi a slávnych Diabolských husliach, o novom hudobnom zoskupení, o tom, ako ho zradilo zdravie, aj o jeho muzikantských snoch.

Čo sa udialo v posledných zopár rokoch, keď o vás nebolo tak často počuť?

Zanevrel som trošku na folklór, ale dal som dokopy nové hudobné teleso, skvelých muzikantov, s ktorými som založil zoskupenie Gypsy Jazz SK. Voči mne sú to všetko mladí chlapci. Nápad vo mne skrsol asi pred desiatimi rokmi na koncerte na Zelenej vode. Mojím veľkým snom bolo pozvať na koncert francúzskeho huslistu Didiera Lockwooda († 62). Bol však v tom čase chorý, tak sme si zavolali jedného z najlepších gypsy-jazzových gitaristov Stochela Rosenberga. Tento talentovaný Holanďan žije v Británii a je sólovým gitaristom zoskupenia The Rosenberg Trio. Je famózny gitarista, profesionál. Pricestoval v deň koncertu, mali sme jednu skúšku v klube a večer sme mali koncert. To bol pre mňa prvý impulz, aby som sa začal venovať na Slovensku gypsy-jazzu. Nikto to pred nami nerobil, potom sa po nás roztrhlo vrece s podobnými zoskupeniami a projektmi. Som rád, že sa tento žáner u nás začal hrať. 

Vaše meno je značka, prečo vypadlo z názvu Gypsy jazz SK?

Ja som veľmi skromný a títo páni muzikanti, ktorí so mnou teraz pôsobia, sú pre mňa oveľa väčšie hviezdy ako ja. Michal Bugala je top gitarista európskeho formátu, Marko Pilo je skladateľ a spevák, ktorý je u nás trochu v úzadí, ale je vynikajúci muzikant a spevák a dobre komponuje. Jeho skladby sú veľmi pekné a chytajú ľudí za srdce. Má prevažne rómske hity, vďaka textárovi Jurajovi Soviarovi máme už niekoľko skvelých slovenských textov. Ak mi zdravie dovolí a ak sa dostanem k husliam, rád by som nahral rockové CD v slovenčine, a tiež niekoľko rómskych piesní v rockovom šate. Mám niekoľko nosičov Diabolských huslí, ale rockové CD ešte nemám. Toho sa ešte chcem dožiť.

Takto Jána Berkyho Mrenicu rozhodne nepoznáme...

To máte pravdu, je to aj isté riziko. Lebo džezových festivalov je na Slovensku toľko, že ak odohráš v jeden rok, na ďalší rok už usporiadatelia siahnu po iných interpretoch. Rockových festivalov je oveľa viac, aj poslucháči sú iní. Keď si  vezmete rómske publikum – oni zostali v istej ulite rôznych „samohrajkárskych“ skupín. Skĺzlo to do amaterizmu, lebo pre segregáciu nemajú rómski  hudobníci odkiaľ čerpať inšpiráciu, nemajú potom tú kvalitu, ktorú by mohli mať. Mnohé ich nahrávky sú falošné – bohužiaľ. Hoci, technika dnes vie robiť divy a spev sa dá relatívne naladiť.

A dnes už aj umelá inteligencia.

Tá nám dnes všemožne „kafre“ do života. Ale dobrý muzikant hneď rozozná, že je v nahrávke použitá umelá inteligencia. Chvalabohu si to začínajú ľudia uvedomovať, najmä tí, ktorí o tom rozhodujú, že v umení musí byť cítiť rukopis autora. Že to nebude môcť robiť umelá inteligencia. Dnes sú také privilégiá, že napíšeš text, nahráš skladbu a umelá inteligencia to zaspieva tak, že to nerozoznáš. Ešte aj hlas si vyberieš. To je neskutočná technológia, ale to je – poviem to ľudovo – psí studený čumák. Taká nahrávka nemá dušu, je to sterilné. Umenie musí byť robené od srdca. V roku1999 sme s Diabolskými husľami získali za album Gypsy Dance ocenenie Zlatá platňa, pritom sme ho nahrali u nás v Očovej. Moja manželka na album napísala texty, ktoré dnes zľudoveli.

Hovoríte o roku 1999 a Zlatej platni za vás album. Odvtedy sa však veľa zmenilo.

To je svätá pravda, predovšetkým však, vtedy si ľudia hudobné nosiče kupovali. A dnes? Zoberme si také cédečko – to je zrada voči umelcom, voči hudobnému priemyslu. Cédečko nie je prínos. V prvom rade to hrá škaredo, nemá to dynamiku, okrem klasickej hudby – tam sa ešte ustráži miera, ale v popovej hudbe...des! Je to strašne „napikované“, hrá to hlasno, aj pomalá pesnička hrá rovnako hlasno, ako rýchla. To je nezmysel! A preto vinyl má to čaro. Doteraz si kupujem vinylové platne, každý týždeň si nejakú kúpim. Keď ju chytím do rúk, aj si viem prečítať, čo je tam napísané. Pri cédečku, aj keď má krásny booklet, musíš si vziať lupu, aby si prečítal názov skladieb, autorov hudby, textu, lebo to normálne oko nevidí. Prosto, CD nie je to, čo vinylová platňa, pretože CD si hocikto vie napáliť a nemusí si ho kupovať. Jeden si kúpi album a desiati si ho napália.

To nie je veľmi povzbudivé pre tvorcov, ani pre vydavateľov. Zmenilo sa aj vaše publikum od čias, keď ste ešte hrali s otcom Jánom Berkym Mrenicom († 69) v orchestri Diabolské husle?

Zmenilo sa publikum. Mňa niekedy mrzí, že mám koncert. Pritom to je aj vyspelé publikum, a predsa... Hráš a vidíš len blikajúce telefóny. Mňa to strašne irituje! To dakedy nefungovalo. Ruší ma to. Alebo iný príklad – keď sme kedysi hrali flamengo v hale s 9-tisíc ľuďmi, tak keď sme hrali piano, tak by ste počuli padnúť špendlík! Dnes ideš na koncert, nie je to ticho, ľudia stále brblú. A ďalšia vec – ideš do divadla na operu, na balet a ľudia prídu v rifliach, v tričku, v ošuntelom svetri... To je hanba, veď si dám peknú košeľu, sako... To má hádam každý muž v skrini. To je úcta k umelcom. Čo je na tom ťažké pochopiť?

Čo by asi povedal váš otec na to, kam sa uberá rómska hudba, keby žil?

Otec by bol zhrozený! Bol by veľmi nahnevaný, zle by to znášal. Lebo už vtedy, keď ešte žil, už začínalo obdobie, keď hudba prestala byť tým, čím bola.

Čo bolo preňho doslova sväté? A čo ste si zobrali do života z jeho postojov k umeniu?

Pre otca bola svätá interpretácia. A svätá je aj pre mňa. V prvom rade to, že do éteru by mala ísť taká nahrávka, o ktorej môžeme povedať, že je urobená profesionálne. Nemôže sa do verejného priestoru dostať nahrávka, ktorá je evidentne falošná. Pritom dnes je taká technika, že sa to dá naladiť. Jedna otázka je, či ten dotyčný človek nepočuje a druhá, či to ľuďom, ktorí na nahrávke  participujú, nevadí. Asi nie. Nikto nie je dokonalý, občas niekomu uletí prst, niečo nezahrá tak ako sa to má. To tolerujem aj v tej nahrávke, ale len vtedy, keď to má „fíling“, keď to má atmosféru, keď z toho máte nejaký pocit. Nemôže to byť sterilné a falošné.

Čo z otcových ľudských vlastností ste preniesli do svojho osobného života?

Byť spravodlivý, mať svoju víziu a ísť si za tým. Nedať si zobrať svoje ideály a pohľad na hudbu vonkajšími vplyvmi. Lebo ak sa ako hudobník príliš prispôsobíš, stratíš sám seba. Viem, že zo mňa nikdy džezmen nebude, vždy to budem ja. Ale džez sa mi páči a hrám ho od srdca.

Otec bol geniálny huslista, skladateľ a primáš. Bolo ľahšie, alebo skôr ťažké presadiť sa v rodine a v hudobnej brandži ako huslista? Čelili ste zrejme porovnávaniu s otcovým umením...

Mal som to skôr ťažšie. Musel som obhájiť otcove meno. Ľudia si ho pamätajú, na každom koncerte, ktorý odohrám, počúvam: „Radi si spomíname na vášho otecka!“

V čom ste iný ako otec?

Možno tým, že inklinujem k iným žánrom. Otec hral klasickú hudbu, folklór mal v malíčku, mal svoj nezameniteľný rukopis čo sa týka komponovania, aj hry na husle. Vďačím mu za to, že ma naučil udržiavať sa v muzikantskej kondícii. On si hru na husle neustále cibril, aj keď už bol chorý. Nevydržal bez hrania ani po mozgovej príhode. Hoci už nemohol toľko hýbať pravou rukou, nebolo dňa, keby nemal husle v ruke. Ľavú ruku mal v poriadku, prsty mu behali po strunách. Bol fanatický zberateľ nástrojov, zanechal po sebe množstvo vzácnych huslí. Aj moja neter Barborka Botošová hrá na jeho nástroji. Mám aj veľmi veľa jeho notového materiálu, tri plné skrine notových zápisov. Keď mám čas, prepisujem jeho partitúry do počítačového formátu.

Čo s tým budete robiť?

Rozmýšľam, že to venujem do Slovenského národného múzea v Martine.

Vaši rodičia boli príkladom manželského usporiadaného života. Myslím, že toto ste si od rodičov preniesli aj do vášho manželstva.

Otec si veľmi vážil rodinu. S maminkou boli ako jeden povraz. Maminka bez neho nešla nikde, aj v nemocnici s ním bola po celý čas. Potom ochorela, ona bola v jednej nemocnici, otec v druhej. Jediným šoférom v rodine som bol ja. Mama zomrela o tri mesiace skôr ako otec. Bolo to veľmi náročné obdobie pre všetkých. Vtedy som mal aj to známe nepríjemné intermezzo s mojimi kolegami z Diabolských huslí. Nevedeli prežiť, že uprednostňujem chorých rodičov pred koncertmi. Keď toto nevie niekto pochopiť, nemám na to slov...

Vaši kolegovia vtedy vytvorili nové zoskupenie Cigánski diabli a vy ste začínali na zelenej lúke. Bolo to náročné?

Popravde? Oslobodil som sa od vecí, ktorým som sa predtým musel venovať a musel som zatínať zuby, lebo niektoré veci boli pre mňa nepredstaviteľné, nemožné. Na mnohé z nich by som nikdy nepristúpil. A nemám na mysli len rozpory v hudobných názoroch, ale aj ľudský rozmer spolupráce.

Napríklad?

Napríklad keď sa moji kolegovia rozprávali v aute po maďarsky, hoci vedeli, že nerozumiem. Nie je to slušné, človek vycíti, že sa bavia o ňom. Dostali sme sa do bodu, že sme nemohli fungovať už ani po ľudskej stránke. Paradoxne, po našom rozchode som natrafil na mladých hudobníkov a dnes som za ten rozchod vďačný. Bolo tam už veľa rozporov. Našťastie, z prezieravosti som si zaregistroval značku Diabolské husle, lebo už v tej dobe som tušil, že niekto môže otcovu a moju drinu využiť vo svoj prospech. Posunulo ma to však ďalej, prinútilo ma to tvoriť.

Čo ponúkate s novým zoskupením na vašich koncertoch?

Invenciu. Spontánnosť. Keď niekto z kolegov hudobníkov dostane chuť trošku niečo zmeniť, u nás je dovolená. Veľmi ma baví, keď zrazu z jednej skladby vznikne úplne niečo nové. Veľmi sa z tejto spolupráce teším. Dúfam, že budúci rok už budem fit a začnem sa muzike venovať naplno. Pretože som zodpovedný, bojím sa ísť do niečoho, o čom som nie presvedčený, že zvládnem. Pokiaľ nie som spokojný sám so sebou, ľudia by to zbadali. Pokým nebudem vnútorne spokojný so svojou hrou, tak nepôjdem na pódium. Neponúknem ľuďom druhotriedny tovar. Neviem hrať na polovičato. 

Naznačili ste, že posledné roky ste mali isté zdravotné problémy, kvôli ktorým ste museli mnohé projekty odložiť. Už je to lepšie?

Áno, mal som problémy s ramenom, musel som podstúpiť operáciu. Po covide po očkovaní mi začal rásť na lopatke výrastok, ktorý ma tlačil pri každom pohybe. Operovali mi to, ale keďže už mám svoj vek, chrupavka sa ďalej roztrúsila, a to ma bolí. Nedá sa to operovať, takže rehabilitujem, jem rôzne preparáty, kolagény, momentálne skúšam bylinný preparát od môjho priateľa... Nebránim sa ničomu, čo by mi pomohlo dať sa zdravotne do poriadku.

Koncom novembra budete účinkovať na veľkom koncerte Marcely Laiferovej v Slovenskom rozhlase, ktorým si speváčka pripomenie nedávne jubileum a tiež 60 rokov na hudobnej scéne. Čím prekvapíte?

Nesmierne sa teším, že budem súčasťou tohto koncertu. Marcelka nás videla hrať s chlapcami a navrhla, či by sme zahrali na koncerte. Dala mi  všetky svoje albumy, aby som si vybral pesničky, ktoré by som zahral. S Marcelkou sa v mnohých veciach, týkajúcich sa hudby zhodneme. Máme rovnaký vkus, spoločných obľúbených interpretov. Dokonca chystáme jedno prekvapenie. Myslím si, že keď nám zdravie dopraje, budúci  rok by sme veľmi radi urobili spoločné turné po Slovensku. Mohol by to byť krásny koncert pre všetky generácie. Verím, že sa nám to podarí.

Zdroj foto: ajbm, anc