Jozef Banáš (77): Z Indie som sa vrátil o 10 rokov mladší!

Hoci ho viacerí doktori odhovárali, vlastné odhodlanie zvíťazilo. Spisovateľ a ex politik Jozef Banáš sa vydal na duchovnú púť do Himalájí, kde zažil doslova krst ohňom. V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa porozprával o svojom najväčšom fyzickom a mentálnom výkone, ku ktorému si však musel dopomôcť malým milosrdným podvodom.

Pred niekoľkými dňami ste sa vrátili z expedície, ktorá je skúškou psychickej odolnosti. Ako vznikla myšlienka vydať sa na strastiplnú duchovnú púť dlhú 42 km a zdolať Himaláje?

Bol to trojdňový duchovný maratón vo výške 4 000 m n. m. z pútnického miesta Gangotri do

Gaumukhu, ako domáci nazývajú prameň rieky Bhagirathi – hlavný prvotok rieky Gangy. Trvalo dva týždne, kým sme sa tam cez zosuvy pôdy dostali a vrátili späť do Dillí. Nešli sme cez cestovnú kanceláriu, ale v sprievode Dana Máčovského, ktorý je takým polooficiálnym himalájskym sprievodcom. Indovia dali Danovi dokonca titul swami, čo znamená polosvätý muž. On tak v skutočnosti aj vyzerá. (Smiech)

K výstupu vás inšpirovala aj vaša staršia dcéra Mária Mirjam Zinburgová. Nepokúšala sa vás od expedície najprv odhovoriť?

Mária túto cestu absolvovala pred dvoma rokmi, ale zvládala ju extrémne ťažko. Po celý čas sa necítila dobre, bolela ju hlava a bolo jej zle od žalúdka. Takto to však znáša väčšina ľudí. Navyše v tej oblasti dochádza k brutálnym zosuvom pôdy, následkom čoho boli zrovnané so zemou celé dediny. Je to čistá pustatina. Nič tam nie je a nelietajú tam vrtuľníky. Keby sa nám niečo stalo, nie je tam ani signál. Jednoducho nemáte inú možnosť, ako zísť z kopcov nadol. No i napriek tomu Mária túžila vydať sa na túto púť ešte raz. Keď som jej zavolal, že Dano opäť organizuje výstup ku Gange, bez zaváhania povedala, že ide so mnou.

Takže ste mali informácie z prvej ruky. No predsa len, nedoľahli na vás po prvotnom nadšení aj obavy?

Hovoril som si, nie je to sranda, mám už svoje roky a je tam riedky vzduch. Kondičku mám síce dobrú, ale tá nemá žiadny vplyv na prácu mojich pľúc. Dcéra mi povedala, že najpodstatnejšie je nastavenie hlavy a mám zabudnúť na akékoľvek súťaženie, kto bude prvý. Treba ísť pomaly a oddychovať. Nakoniec som tam bol suverénne najstarším účastníkom. Druhý najstarší odo mňa bol o 25 rokov mladší. (Smiech)

Podstatné boli aj zdravotné parametre, ktoré hneď na vstupe posudzovali miestni lekári. Ako prebiehali vyšetrenia?

Celá skupinka z našej expedície išla v Rišikéši do nemocnice. Merali nám krvný tlak, EKG, cukor a robili odbery krvi. Predstavte si, že doma občas mávam problémy s tlakom, no tam som ho mal ideálny 120/80. Tamojší lekári sú dôslední, nechcú ísť do rizika, že by sa mohlo niečo stať. No a ja som bol veľmi zaujímavý prípad, keďže jedna z kľúčových kolóniek vo formulári je práve vek. Keď som mladému doktorovi povedal, že mám 77 rokov a táto cesta je môj darček k narodeninám, premeral si ma očami. Povedal, že nevie, či ma v tomto veku pustia, hoci zdravotné parametre mám výborné. Tak mi radšej prepísal vek vo formulári na 67.

Svojmu heslu, že najodvážnejší sú dnes dôchodcovia ste teda zostali verný. Vraj ste sa stali rekordérom aj z hľadiska veku.

Keď som sa neskôr miestnych pýtal, aký najstarší človek vystúpil k prameňu Gangy, odpovedali mi protiotázkou: Čo tým myslím? Keďže v Indii sa vek určuje na základe múdrosti a skúseností, ten človek mohol mať aj 200 rokov. Nakoniec mi šerpa so smiechom prezradil, že tam mali jedného staršieho Kanaďana, ale ten sa chcel k prameňu Gangy dostať na nosidlách. To však nebolo možné. Dostal som informácie, že tam ešte nemali žiadneho 77- ročného turistu.

Čo bolo nevyhnutné mať so sebou v batohu? Mali ste balíček prežitia?

Moji mladší kamaráti lekári ma od tejto cesty odrádzali, ale paradoxne môj rovesník, doktor Marián Kopečný, ktorý je rovnako dynamický typ ako ja, mi prisľúbil, že mi pripraví na cestu taký základný balíček. Dal mi tam pár acylpyrínov a najväčšou nevyhnutnosťou je magnézium, ktoré tam mal so sebou každý. Takisto dôležité je po celý čas piť veľa vody. Mali sme so sebou špeciálne fľaše s filtrom, ktoré nám čistili vodu. Takže pokojne sme si ju naberali priamo z Gangy.

Výstup k prameňu Gangy je nesmierne náročný najmä po psychickej stránke. Zotrvať a vydržať. Pripravovali ste sa?

Mentálne sa na to nedalo pripraviť, lebo som poriadne netušil, čo ma čaká. Ale fyzicky som niekoľko mesiacov vopred poctivo trénoval. Naložil som si batoh knihami a chodil som hore-dole do lesa s plným batohom. Trochu som mal obavy o moje kolená, ale nákolenníky mi veľmi pomohli.

Vráťme sa ale späť k expedícii. Ako vyzerala vaša denná rutina?

Len sme šlapali, dýchali, predýchavali a mlčali. Dcére som povedal, že pôjde predo mnou, ja za ňou a nech určuje, kedy si oddýchneme. Nerozprávali sme sa. Tam sa nikto s nikým nerozprával. Aj keď chodíte po rovine, máte pocit, že máte málo kyslíka. Takže, keď sme vykonávali nejaké namáhavejšie činnosti, úplne sme lapali po vzduchu.

Spali sme v ašrámoch, čo sú v podstate sväté miesta, v ktorých sídli guru. Na prenocovanie na základni Bhojbasa sme mali jednu prázdna miestnosť so štrnástimi posteľami. Spali sme polosediačky a aby sme mohli dobre dýchať, dali sme si pod hlavu všetko, čo sa dalo. K tomu sme vyfasovali veľké hrubočizné deky. Ráno nás presúvali na druhú stranu Gangy v špeciálnych košoch upevnených na lanách a začalo naše naozaj drsné putovanie.

Keď bolo najhoršie, čo vám pomáhalo pred rezignáciou?

Nezostávalo nám už nič len dúfať, modliť sa a opakovať si mantry. Našťastie duchovná sila našej skupiny bola veľká. Pomáhali sme si tým, že sme si opakovali rôzne mantry, čo nás neskutočne povzbudilo. Dano mi dal mantru, ktorú som si hovoril, keď mi bolo najhoršie. Nebudem ju hovoriť, lebo bola veľmi silná, ale bola o vďačnosti.

Veľkou pridanou hodnotou vášho dobrodružstva boli asi aj stretnutia s miestnymi nositeľmi životnej múdrosti a duchovna...

Bol to pre mňa obrovský zážitok. Dano Máčovský tam má výborné kontakty a vďaka nemu som sa zoznámil s váženým guruom Srí Bashistayogim, ktorému domáci pobozkali nohy a pokľakli pred neho s prosbou o požehnanie. Guru je učiteľ, kňaz, najuznávanejšia autorita v okolí a nás paradoxne sám pohostil jedlom a obsluhoval. Debatovali sme s ním asi tri hodiny. O živote aj o dianí vo svete. Mal veľmi zaujímavé myšlienky. Napríklad, že ak chce byť niekto na čele, nemusí to automatiky znamenať, že chce viesť, ale môže aj pred niečím unikať. Alebo, že v živote človeka nie je podstatný cieľ, ale osobný rast. Nikto z nás nebude dokonalý, ale musíme sa o tú dokonalosť snažiť. Boli to krásne rozhovory.

Je o vás známe, že aktívne pracujete na svojom sebarozvoji. No nedoľahli na vás za ten čas ani na chvíľu pochybnosti a osobná kríza, že to nedáte?

Nemal som také pocity, ale ako hovorím, nebolo to o fyzickom nasadení. Zažívali sme tam rôzne emocionálne stavy. Počas tých dvoch týždňov prichádzalo k veľmi silným momentom. Statní chlapi sa zrazu emočne otvárali, rozplakali sa a začali rozprávať svoj životný príbeh. Medzi nami boli ženy, ktoré sa rozvádzali a hľadali odpovede. No v každom z nás bola viera, že to dáme. Mechanicky sme kráčali a mlčali. Nerobím zo seba žiadneho mystika, ale akoby sme cítili, že tam stále je niečo, čo nás tlačí ísť ďalej. Do istej miery to bol pre mňa veľký silný mentálny a duchovný posun. Mnohí si o mne možno myslia, že mám potrebu machrovať, ale nie je mojou motiváciou ukazovať, koľko toho zvládnem.

Takisto to nerobím preto, aby som provokoval či nebodaj hecoval. Robím to preto, aby som naplnil svoju vieru, že keď človek naozaj chce, dokáže aj veci, ktoré si ani nevie predstaviť, že dokáže.

Čo ste si uvedomili, keď ste konečne dorazili do cieľa k prameňu najväčšej rieky Indie? Uľavilo sa vám?

Keď sme sa postupne všetci stretli pri prameni a okúpali v ňom, bola to nesmierna radosť, eufória a úľava. Posadali sme si a každý sme mali v hlave len jedinú myšlienku, a teraz treba ísť 21 km naspäť... (Smiech) Nakoniec, keď bolo všetko za nami a vrátili sme sa do Gangotri, vyhŕkli mi slzy a všetko zo mňa opadlo. Uvedomil som si, že sme to dokázali.

Ako dnes hodnotíte túto dobrodružnú výpravu za duchovnom?

Mali sme obrovské šťastie, že sme sa vôbec dostali hore. Pán boh  akoby po celý čas stál nad nami. Všade naokolo boli prietrže mračien, zosuvy pôdy a hrozné lejaky. Deň po našom odchode z Rišikéša dokonca zmývalo kamióny do rieky. Mária bola v šoku, pamätala si niektoré miesta, kde boli dediny, most a zrazu tam po nich zostali len kamene. Dokonca prišli na miesto zasahovať a pomáhať aj vojaci, ktorých dážď a prívalová voda spláchli o necelé dve minúty. Ale tí Indovia to znášajú fatálne, sú s tým vnútorne uzrozumení a vyrovnaní.

Boli sme prvou výpravou po skončení monzúnových dažďov a vďační za to, že sme sa tam vôbec dostali.

Ako reagovala Adela, keď ste jej oznámili, že sa chystáte zdolať Himaláje?

Videl som na nej, že je trochu nervózna. Tým, že moja staršia dcéra Mária žije v Prahe, nevníma až tak intenzívne moje prípadné zdravotné problémy ako napríklad Adela. Našťastie momentálne žiadne nemám. Keď sme sa vrátili domov, videl som na Adele, že sa jej dosť uľavilo. Mala o mňa obavy.

Kým Adela je mediálne známa, o vašej staršej dcére a parťáčke Márii sa až tak veľa nevie. Vraj sa úspešne venuje výkladu tarotových kariet.

Áno, venuje sa navádzaniu na správnu životnú cestu prostredníctvom tarotu. Občas dáva konzultácie mne, manželke aj Adele. Karty hovoria a naznačujú rôzne alternatívne scenáre a riešenia situácií. Mária sa snaží, podľa toho, čo jej ukazujú karty naviesť človeka na správnu životnú cestu tak, aby si ju sám našiel a uvedomil si, čo robí v živote zle a zbytočne. Rozhodne to nevyzerá tak, že vám vyveští budúcnosť, či vyhráte v športke. (Smiech) Venuje sa tomu už dvadsať rokov a vykladala tarot aj pre veľké zahraničné firmy ako je Christian Dior.

Ste autorom úspešných kníh o veľkých mužoch ako bol Štefánik, Baťa, či Aurel Stodola. Aktívne ste sa zaujímali o ich životné cesty a osudy. Našli ste u nich inšpiráciu?

Rád čítam životopisy ľudí, ktorí niečo dokázali. Veľkí ľudia dokážu to, v čo veria. Aj počas tohto putovania som mal stále na mysli týchto veľkých mužov aj Boženu Slančíkovú Timravu, o ktorej mi čoskoro vyjde knižka. Prebíjali sa životom a bojovali s nepriazňou, lebo symbolicky je život stále cesta plná prekážok – niečo sa nepodarí, alebo sa zosype... Na náš autobus spadol v Himalájach obrovský kameň, skoro sme pustili do gatí. Vždy je to cesta života a vždy je to v rukách božích.

Mali títo velikáni našich dejín nejakú spoločnú črtu?

Všetci hľadali vyšší zmysel života. Putovanie k prameňu Gangy bolo pre mňa hľadaním pravdy aj o mne. Pravdu totiž nenájdeme pri ústí rieky, ale pri prameni. Tam je tá rieka vždy čistá. Niečo podobné hovoril aj Dalajláma. Ak chceš prísť k prameňu, nemáš inú možnosť, musíš ísť proti prúdu. A to je tá cesta. No vidíte aj v našej spoločnosti drvivá väčšina spoločnosti sa vezie s prúdom. Podaktorí vylezú na breh a odtiaľ všetko pozorujú. Len pár jednotlivcov nájde silu ísť proti prúdu, ale je ich veľmi málo.

Čoskoro pokrstíte novú knihu Tichá rebelka Timrava. Môžete o tom povedať viac?

Adela bola jednou zo žien, ktoré ma dosť intenzívne nahovárali na napísanie knihy o slovenskej spisovateľke Božene Slančíkovej Timravej. Veľmi rada ju čítala a môj knižný krst bude 23. októbra aj moderovať. Knižku uvedie do života Adelina svokra – Renáta Vinczeová, ktorá sa stala generálnou dozorkyňou slovenskej evanjelickej cirkvi ako prvá žena v histórii. Inak hlavným cieľom môjho putovania k prameňu rieky Ganga, bolo získať vodu na krst knižky.

Vidím, že to bol pre vás skutočne intenzívny životný zážitok. Kedy si ho zopakujete?

Áno bol to môj najväčší fyzický a mentálny výkon a po zoznámení s mojou manželkou, narodení dcér a stretnutí s Dalajlámom aj najväčší životný zázrak. Ale hore k prameňu by som už nešiel. Raz stačilo. Doteraz, keď doma zaspávam mám pred očami kamene a počujem hukot Gangy.

Zdroj foto: ajb, ancn