Katka Feldeková o tom, čo sa dialo doma, keď jej mama odchádzala: Prvé narodeniny bez svojej najdrahšej

Pred koncom minulého roka zomrela Oľga Feldeková († 82), prozaička, glosátorka, manželka, mama... 28. marca by v kruhu rodiny oslávila 83 rokov a sfúkavala sviečky na narodeninovej torte. Tento rok ich však zapália jej blízki za ňu. Dcéra Katka Feldeková (47) v rozhovore pre Nový Čas Nedeľa otvorene hovorí o posledných chvíľach svojej mamy, o tichu, ktoré po nej ostalo, aj o otcovi, ktorý po strate životnej lásky zostal krehkejší než kedykoľvek predtým.

Aká bola mama za zatvorenými dverami?

Láskavá. Myslela viac na iných, než na seba. Mamička mi vždy, keď sme hodiny sedeli v čakárni na onkológii hovorila: „Ty tu so mnou strácaš toľko času...“ A ja som vedela, že by mi to mohol každý iba závidieť. Som za tie chvíle nesmierne vďačná.  Úprimne, ono je to také zvláštne... Ja som mala pocit, že je rovnaká na televíznej obrazovke, aj doma. Ale keď som počúvala ľudí, ako o nej hovorili, že pôsobí ako „erdekbaba“,panovačná žena, ktorá rada komanduje, tak som bola prekvapená.  Vysvetľovala som im, že nie, že moja mama je najláskavejší, najjemnejší človek na svete. Možno pôsobila príliš suverénne, ale ona bola veľmi skromná a veselá.  Vždy s ňom bola zábava. Nespomínam si, že by sa bola doma hádala, že by vyvolávala napätú atmosféru.

V televízii sme ju mohli vídať ako spontánnu ženu, ktorá mala na všetko vtipnú odpoveď, jej bonmoty vykúzlili často úsmev na tvári...

Áno, mama vedela spontánne reagovať, bola veľmi inteligentná a vtipná. Náš rodinný život sa niesol v duchu humoru a srandy. Taká bola.

Čo vás naučila? Čo ste od nej odpozorovali, čo si nesiete ako mamin odkaz ďalej vo svojom živote?

Mnohí ľudia hovoria, že sa na mamu podobám. Moja sestra Anička hovorieva, že sa na ňu nielen podobám, ale sa aj správam ako mama. Pripomína mi to napríklad keď čistím zemiaky a pri tom fajčím. Aj moja mama bola večne s cigaretou v ústach, vari pri všetkom, čo robila. Cigareta k nej patrila, ku mne patrí tiež. Nie som touto neresťou nadšená, ale neviem sa toho zbaviť. Je to zdanlivo negatívna vlastnosť, ktorú mama mala, ale je to určitý obraz bohémstva a mama bohémkou bola.

Odpustila si mama cigarety, keď vážne ochorela?

Nie, práveže zaradila vyššiu rýchlosť. Súrodencom to vadilo, chceli jej, samozrejme, dobre. Snažili sa jej cigarety obmedziť. Mama si už posledné mesiace nevedela sama zapáliť. Ale tým, že ja som s ňou absolvovala všetky vyšetrenia a možno som bola prvá, kto si pripustil, že sa blíži koniec, nedokázala som jej cigaretu odoprieť. Uvedomila som si, že mama už môže všetko, a nemusí nič. A nikto nemá právo jej tie cigarety zakazovať. Keď sme jej ich nedokázali zakázať vtedy, keď bola mobilná, tak ju predsa neurobíme nesvojprávnou na konci života. Chúďa, tým, že ležala a bola odkázaná na to, čo jej kto podá a dá, kto s ňou čo spraví, tak vlastne fajčenie bol jediný spôsob ako vyplniť tie nekonečné hodiny, keď musela ležať v posteli.

Ako ste vy osobne vnímali posledné mesiace, týždne, dni s mamou? Cítili ste bezmocnosť, že ide o mamin čas, proti ktorému sa nedá bojovať?

Tým, že som rok aj dva mesiace pred mamičkinou smrťou ovdovela, a manžel mal určité problémy, ktoré som sa snažila mu pomôcť riešiť, tak ešte za jeho života som pocítila bezmocnosť. Nie som teisticky veriaca, ale verím, že niečo medzi nebom a zemou jestvuje – o tom som presvedčená. Povedala som si, že ja môžem  urobiť len veci odtiaľ-potiaľ. Viac nemôžem. A čo môžem urobiť, to aj urobím, nech ma to bude stáť čokoľvek, zvyšok nechám na Pána Boha. Nech on rozhodne o tom, kto, kedy opustí tento svet. Keď mi je ťažko, tak si vždy poviem, že mamička a Riško už netrpia, netrápia sa. Vtedy sa mi uľaví. Viem, že duša všetkých, ktorí odišli, tu niekde stále je. A hlavne, čo tu zostane, je láska. Tá, ktorú som dala ja im, aj tá, ktorú dali oni mne.

O čom ste sa s mamou zhovárali?

O všetkom možnom. Ona bola do poslednej sekundy veľmi vtipná. Veľa sme spomínali na jej rodinu, na príbuzných, na jej zážitky z detstva, o psíkovi, ktorý sa volal Pozor. Vždy sme sa veľa nasmiali, keď hovorila, ako naňho na ulici kričala: „Pozor! Pozor!“ Ľudia sa otáčali, čo sa deje. Tých tém bolo množstvo. Bavili sme sa o jej priateľoch, bohužiaľ, toto obdobie – posledný rok, dva – bolo také, že odišlo viacero jej blízkych priateľov a rodinných známych aj príbuzných. Spomínali sme na nich často, ale nikdy to neboli depresívne debaty. Nerozprávali sme sa o smrti, o tom, že by to s jej zdravím malo skončiť nebodaj zle. Mama bola veľká optimistka, do poslednej chvíle dúfala, že jej stav sa zvráti a zase bude písať, čítať a chodiť do televíznej relácie Sedmička.

Máte rodinný rituál, ktorý s ňou zostane navždy spojený?

Pre mňa je všetko spojené s mamou. Ale čo nás naozaj veľmi spájalo, bolo varenie. Milovala ho mama, aj ja. Mama síce tvrdila, že ona neznáša jedlo a je len preto, lebo jesť sa musí. Ale mala jedlá, ktoré mala rada a ja keď varím, tak varím podľa mamy. Vždy keď niečo varím, myslím na ňu a hovorím si, že mamička to robila tak, mamička to robila hentak... Varenie je pre mňa asi najbližší rituál, s ktorým sa spájajú určité spomienky – ako mieša jedlo v hrnci, ako umýva riad... Stále ju mám pred očami, hoci sú to situácie, ktoré mi zostali v pamäti ešte z detstva. Vždy keď bola v kuchyni, stála som pri jej sukni. Ona ma odháňala, ale nikdy sa jej to nepodarilo – možno preto varím asi podobné jedlá ako ona. Samozrejme, spájajú sa mi s ňou jej knižky, ktoré písala, bola fantastická spisovateľka. Mama je živá v knihách. Keď si prečítam ktorúkoľvek z jej poviedok, zakaždým mám pocit, akoby som ju čítala po prvý raz, vždy tam niečo objavím. Je to akoby som pozerala film, nemusím namáhať fantáziu, tak úžasne opisuje všetky situácie a dej.

Aj vy sa živíte umením, v tomto ste sa podali na rodičov. Platí v tomto prípade – aká matka, taká Katka?

Som najmladšia z piatich detí, nebola som úplne plánovaná, ale predsa len sa rodičia rozhodli, že ešte jedno dieťa sa do rodiny narodí. Dali mi „pracovné meno“ Jozef. (smiech)

Po kom?

Otcov otec, môj dedko bol Jozef. Paradoxne – hádam sa za to moji súrodenci na mňa nenahnevajú – ale ja sa na mamu najviac podobám. Jediná zo súrodencov fajčím, aj v tom sa na ňu ponášam. Možno ešte humorom... Pri všetkej skromnosti si myslím, hoci som to dlho o sebe nevedela, že som veľmi silný človek. Samu ma to prekvapuje. Je to asi životnými skúsenosťami, aj genetikou. Lebo aj mama bola nesmierne silná žena a otec je neskutočne silný muž. Zvláštne, že kým pred rokmi som mala ťažké psychické problémy, trpela som depresiami, úzkosťami,  po smrti môjho muža Riška a po mamičkinej smrti som ani jeden jediný raz nemala depresiu.

Môže za to aj spomínaná viera v to, že sú stále medzi nami?

Ja viem, že aj mamička, aj môj muž sú tu medzi nami. Možno si niekto pomyslí, že mi šibe, ale faktom je, že často, keď prídem domov, môj psík Ernestík sa posadí sa pod urnu môjho muža, ktorá je na poličke, pozrie sa hore, dvakrát štekne... Aj s mamičkou sa mi dejú takéto veci. Som veľmi racionálna, nemám rada „ducháriny“, ale toto sú veci, ktoré sa mi reálne dejú. Viem, že obaja sú tu, odpovedajú mi na otázky – niečo si pomyslím a intuícia ma dovedie tam, kam potrebujem. Napríklad sa niekam ponáhľam, neviem  niečo nájsť, potom sa upokojím, sadnem si a zrazu tú vec nájdem. Od manželovej smrti sa nestresujem. Všetko beriem tak ako je. A keď sa mi niečo zlé stane, tak sa mi len potvrdí, že všetko zlé je na niečo dobré. Že to malo nejaký zmysel. Snažím sa žiť stoicky, a to je práve to, čo som zdedila po otcovi a z istej miery aj po mame.

Ako sa s odstupom času vyrovnáva otec s maminou smrťou? Pretože spočiatku nechcel prijať fakt, že ju navždy stratil.

Myslím si, že otec ani len v kútiku duše nepripustil, že by sa to stalo. My deti sa oňho staráme, nenechávame ho samého, hoci on je samostatný. Najčastejšie sa striedam so sestrou Ľubkou, ktorá žije v Bratislave. Klamala by som, keby som tvrdila, že je v pohode. Určite strašne trpí. Niekedy, keď som s ním, len tak ticho sedíme v obývačke, ani televízor nie je zapnutý, občas sa nám stretnú pohľady – viem, čo vtedy cíti a on vie, čo cítim ja. Obaja smútime...

Čo je na tom smútku najvyčerpávajúcejšie?

Pre mňa je najvyčerpávajúcejšie to, že mi je otca ľúto. Kto neprišiel o svojho partnera, ťažko to precíti. Ja som bola s Rišom štrnásť rokov, ale otec prežil s mamou 63 rokov v manželstve, predtým boli dva roky spolu. Keď niekoho milujete a prídete oňho, tak je jedno, ako dlho ste s ním boli – vždy je to kruté. Odchod môjho muža bol pre mňa väčší šok, pretože som to nečakala, mal len 55 rokov. Mamička mala vek, kedy sa také veci stávajú, napokon, zomierajú mladí ľudia, deti... Na mamičkin odchod som sa tak trochu pripravovala, lekári mi povedali, že skôr či neskôr to príde. Vybavila som jej domov mobilný hospic, mala paliatívnu liečbu. Posledné tri dni bola na morfiu, aby netrpela. Ale aj keď si myslíte, že ste na odchod blízkej osoby pripravení, keď to príde, emócie vás prevalcujú. Boli sme pri nej, keď odchádzala. Keď dodýchala, tak som prepla na absolútne racio. Pozrela som sa na hodiny, koľko je práve hodín. Povedala som sestre, že treba zavolať koronera, obhliadajúceho lekára. Sama tomu nerozumiem, ako som mohla tak chladne reagovať. Asi je to nejaká obranyschopnosť, pretože to isté sa stalo aj keď som našla manžela mŕtveho pred dverami. Mozog fungoval, emócie vytryskli až neskôr.

V krátkom období ste prišli o manžela, o mamu, no krehkosť bytia stále vidíte pri otcovi. Ako to všetko zvládate?

Na také niečo sa nedá pripraviť. Ani nikdy pripravená nebudem. Nikto z nás. Preto sa  snažím žiť tak, že čo sa stalo, stalo sa. Minulosť nezmením, môžem sa z nej však niečo naučiť. Môžem mať pekné spomienky. Nič neplánujem. Nikto nevie, čo bude zajtra. Žijem teraz, tu a som šťastná, že som zažila, čo som zažila. Som za to vďačná a teším sa, aké prekvapenie mi život prinesie. A keď príde niečo zlé – ja som dobrodruh, zvládnem aj to zlé.

Ako by ste chceli, aby si ľudia vašu mamu zapamätali?

Usmiatu, veselú. Aby si pamätali jej nenapodobiteľný smiech, jej jedinečný humor, nádherné oči, krásu, inteligenciu... Nech si ju ľudia zapamätajú takú, aká bola.

Ak by tu mama v tejto chvíli s nami sedela, na čo by bola na vás hrdá?

Že nemám depresie! (smiech) Bola by rada, že som silná, že som zdravá a veselá.

Pripravujete nejaký spomienkový obrad pri príležitosti maminých nedožitých narodenín?

Situácia je taká, že aj keď otec sa snaží fungovať ako sa dá, pracuje na počítači, píše, fakt je ten, že tej energie mu ubudlo. Zdá sa mi trošku uzavretejší, občas prijme návštevu, výnimočne ideme spolu von. Uvidíme... Mám veľa známych ktorí mi povedali, že chcú urobiť nejaký koncert, nejakú spomienku... Ale opäť hovorím – ja neplánujem. Keď sa niečo vyskytne, tak to bude, ale ja neplánujem nič. Ak však budem môcť byť nápomocná nejakému peknému počinu na mamičkinu pamiatku, tak určite pomôžem.

Zdroj foto: ancn, akf, tv joj