Na konci januára uviedli v bratislavskej Moyzesovej sieni FF UK do života knihu Aby deti otcov mali, aby mali mamy s nepublikovanými básňami Milana Rúfusa († 80), venovanými deťom. Podujatie malo zároveň poukázať na problém duševného zdravie detí, ktoré sa čoraz viac zhoršuje. Prečo je to tak a čo môžeme my dospelí pre deti v tomto smere urobiť, o tom sme sa zhovárali s Jozefom Mikloškom – komisárom pre deti na Slovensku.
Je to v súčasnosti naozaj také zlé s duševným zdravím detí, ako sa o tom v posledných rokoch hovorí?
Bohužiaľ, realita nám nedáva dôvod na optimizmus. Minulý rok sme si pripomínali sto rokov práv dieťaťa a hoci sme za to storočie dosiahli obrovský pokrok v ochrane ich bezpečia, musíme si priznať aj druhú stranu mince: svet sa pre deti stáva čoraz zložitejším miestom. Ako kedysi vnímavo písal majster Rúfus, dieťa je krehká bytosť, ktorá potrebuje našu špeciálnu ochranu, no dnes vidíme, že táto ochrana v oblasti vnútornej stability zlyháva. Situácia v oblasti duševného zdravia sa nezhoršuje len u nás, je to globálny trend, no čísla na Slovensku sú alarmujúce. Duševné ťažkosti zasahujú každé štvrté až piate dieťa. Čo je však kľúčové pochopiť: nárast, ktorý vidíme (za posledných desať rokov až o 100 %), netvoria klasické psychiatrické diagnózy ako schizofrénia, ale reaktívne ochorenia.
Čo si máme pod výrazom reaktívne ochorenie predstaviť?
Znamená to, že dieťa reaguje na patológiu, v ktorej žije. Veľmi výrazne stúpajú depresie, úzkosti, strachy, fóbie. Robili sme reprezentatívny výskum medzi slovenskými deťmi, zameraný na ich strachy, obavy a ohrozenia. Pýtali sme sa ich, čo je podľa nich u mladej generácie najviac v ohrození. Až 91percent detí povedalo, že najviac ohrozené je ich duševné zdravie.
Čo je odpoveďou na toto zistenie?
Odpoveďou je to, že my sme rozbili detský mikrosvet - prostredie, v ktorom deti žijú. Dieťa na to, aby sa mohlo rozvíjať, potrebuje vnútorný pocit bezpečia. A my sme ho rozbili vzťahmi. Lebo vzťahy dávajú pocit bezpečia - rodina, škola, priatelia... Detský psychológ, Angličan John Bowlby, zakladateľ teórie vzťahovej väzby formuloval dve revolučné zistenia: dieťa potrebuje rodiča rovnako ako jedlo a oddelenie dieťaťa od rodiča spôsobuje jeho psychické zranenie. Už v roku 1969, keď sme ešte netušili, aká doba príde, povedal Bowlby prorockú vetu: „Ľudstvo nebude mať duševné zdravie detí, ak nebudú mať pevné vzťahy.“ To sa dnes naplno ukazuje. Hovorím o tom preto, aby som zdôraznil, že naozaj rozbitie vzťahov prinieslo zhoršenie mikroprostredia dieťaťa a to bol jeden z kľúčových momentov, prečo deti majú naštrbené duševné zdravie.
Akú úlohu v duševnom zdraví detí zohral básnik Milan Rúfus († 80), ktorého sme spomínali na začiatku rozhovoru?
Milan Rúfus nebol len básnikom slova, bol to predovšetkým majster a ochranca detskej duše. Jeho pohľad nebol teoretický - formovala ho hlboká osobná skúsenosť. Jeho dcérka Zuzka, ktorá mala zdravotné znevýhodnenie, zostala v mnohom po celý život dieťaťom. Práve cez ňu majster Rúfus videl svet optikou čistoty, ale aj zraniteľnosti. Rozumel, že dieťa nie je len 'malý dospelý', ale bytosť, ktorá vníma svet cez vzťahy: cez mamu, otca, pocit domova.
Zároveň bol aj básnik vzťahov. Veľa písal o rodine - otec, mama, súrodenci, kamaráti... My sme sa s Milanom Rúfusom dobre poznali ešte z čias, keď som pracoval pre Úsmev ako dar. Vždy nás povzbudzoval v našej práci, raz nám napísal krásnu vetu: Čo ľudia pokazili, ľudia môžu napraviť. Začiatkom milénia som ho poprosil, či by napísal nejaký odkaz pre deti z detských domovov. Sadol si za písací stroj a vznikla báseň Modlitba pri zastudenom hniezde, my ju pracovne voláme Domováci, domováčky. Prvý raz je uverejnená v knižke básní Aby deti otcov mali, aby mali mamy. V roku 2002 ju recitoval Michal Dočolomanský na podujatí Úsmev ako dar. Takže opäť sa vrátim k tomu, že majster Rúfus fantasticky vystihol detskú domovácku dušu.
V roku 2022 vás poslanci zvolili za komisára pre deti. Ako pomáhate z pozície tejto funkcie deťom?
Na ochranu práv detí sme vyvinuli rozsiahly program konkrétnej pomoci a systémových zmien. Robíme rozsiahlu edukáciu o právach detí, o prevencii šikany aj o tom, čo vlastne znamená najlepší záujem dieťaťa. Každoročne nám stúpa počet podnetov a čoraz viac priamo od detí, čo je pre mňa osobne signálom, že to robíme dobre. Potrebujeme dať deťom vedieť, že je tu ľudskoprávna organizácia, ktorá je pre nich bezpečným miestom na zdieľanie svojho problému a ktorá urobí maximum pre to, aby sa mu dostalo pomoci. Okrem toho otvárame celospoločenské témy, od návykových látok, závislostí, cez šikanu a kyberšikanu, pomoc utečencom, vynímanie detí, chudobu, marginalizované komunity, mládežnícku participáciu, až po extrémne dôležitú tému, ktorou je práve duševné zdravie. Na to sa dáva veľmi veľa akcentu, ale žiaľ, tých odborníkov je nedostatok. Slovensko má len 48 detských psychiatrov! Máme len tri detské stacionáre. To je zúfalý stav. Momentálne je jeden psychológ na sedem škôl. Tie čísla sú veľmi zlé. Ako komisár pre deti smutne konštatujem, že ľudia nechcú robiť detské profesie. Aj preto, lebo je to komplikované, ale poviem na rovinu – hlavne kvôli konfliktom s rodičmi. To mi hovorí čím ďalej, tým viac učiteľov aj detských lekárov. Preto sa snažím hovoriť o prvej psychologickej pomoci.
Čo znamená prvá psychologická pomoc v praxi?
Najlepšie to vystihuje metafora prameňa. Keď som stál pri prameni Hrona a priložil som k vyvierajúcemu prúdu ruku, zastavil som ho. Keď som však prišiel do Zvolena, rieka už mala takú silu, že som s ňou nepohol. Presne o tom je prvá psychologická pomoc. Keď dieťa zažíva prvé otrasy, stačí niekedy jediná správna reakcia dospelého, aby sme zmenili celý smer jeho ďalšieho vývinu. Ak za vami príde dieťa s tým, že už nevládze žiť, alebo si chce ublížiť, vaša okamžitá reakcia je v tej chvíli dôležitejšia než termín u psychiatra o tri mesiace. Odborná pomoc je nevyhnutná, ale je to beh na dlhú trať. Prvá pomoc sa však deje tu a teraz. Na úrade komisára preto kladieme obrovský dôraz na to, aby sme dospelých - rodičov, učiteľov či trénerov naučili, ako v týchto kritických sekundách zareagovať. Nejde o to byť psychológom, ale o to byť bezpečným prístavom. A o tom je aj naša spolupráca s organizáciami, ktoré sa venujú duševnému zdraviu. S tým úzko súvisí druhá dôležitá vec: vytvorenie bezpečného mikrosveta. Rodičia sa ma často pýtajú, čo môžu urobiť pre duševné zdravie svojich detí. Odpoveď je jednoduchá, no kľúčová: postarať sa o to, aby sa dieťa doma, v škole či na tréningu cítilo v bezpečí. Aby jeho izba nebola len miestom s nábytkom, ale útočiskom, kde môže zložiť všetky svoje masky a strachy. Ak dieťa cíti, že jeho mikrosvet je bezpečný, má oveľa vyššiu šancu odolať búrkam, ktoré prináša svet vonku.
Dieťa môže rodič alebo učiteľ ochrániť pred niektorými negatívnymi vplyvmi, ale pred celým svetom ho neochráni. Sú vojny, prírodné katastrofy, iné turbulencie...
Áno, to je pravda, to všetko je zlé. Ale pre dieťa je dôležitý jeho mikrosvet. Existuje veľa príkladov z histórie, úžasne citlivo to ukázal taliansky oscarový film Život je krásny režiséra Roberta Benigniho. Je to príbeh Žida, ktorý aby uchránil svojho malého syna od traumy z toho čo sa deje v koncentračnom tábore, stvárňuje mu všetko čo sa odohráva ako súčasť veľkej hry, ktorej prvou cenou má byť nový tank, o ktorom syn sníva. A zase sme pri Rúfusovi, ktorého básne hovoria, čo máme dať dieťaťu, aby sa cítilo bezpečne. Vtedy sa môže vyvíjať. Iné je, ak sa dieťa cíti ohrozene. Ak len na krátko, to nevadí. Ale ak je to dlhodobo, vtedy sa dieťa dostáva do stavu plného otáznikov – kto som, na čo som tu... Stúpa úzkosť, depresia, a často to nevieme zastaviť.
Herec Vlado Durdík († 53) povedal, že jeho rodičia ho tak veľmi chránili, že sa pred ním nehádali, čo sa mu vypomstilo v dospelosti, keď nevedel reagovať na banálnu manželskú hádku. Ako nájsť správny balans vo výchove, aby sa dieťa cítilo bezpečne, ale aby nevyrastalo v nereálnom sociálnom prostredí?
Hovoríte múdro, lebo pán Durdík to presne pomenoval. Aj to vysvetlím. Pretože to, čo musia rodičia u dieťaťa tým pevným mikrosvetom podporiť, je psychická odolnosť - reziliencia. V súčasnosti sa boríme s vážnym problémom – mladým ľuďom chýba odolnosť. Dnešných mladých ľudí volajú snehové vločky. Je to chyba nás dospelých, že zametáme pred nimi cestičku, utierame im pod nosom, ofukujeme ich, a to nie je pre nich bezpečné. Nedávno som čítal geniálny výrok, ktorý hovoril, že my sme unikátna generácia, lebo sme posledná generácia, ktorá poslúchala svojich rodičov a sme prvá generácia, ktorá poslúcha svoje deti. A tu prichádzame k druhému koreňu, čo sa týka detí – my sme dospelí, my máme zodpovednosť voči deťom, my ich riadime, určujeme v prvotných fázach, učíme ich reziliencii, a potom ich púšťame do sveta. Keď to robíme tak, že všetko za nich stále riešime, robíme veľkú chybu. Nedávno som sa zúčastnil na seminári s názvom Láska a hranice. A tu sa vraciam k tomu, že rodič dáva dieťaťu ľavú a pravú ruku. Ľavá ruka, to je láska, bezpodmienečné prijatie, ktoré dávajú dnes takmer všetci rodičia. To, na čo rodičia zabúdajú, sú jasné hranice – toto môžeš, toto nemôžeš, toto je dobré, toto je zlé. Dnes je moderné a lákavé vychovávať dieťa tak, že môže všetko. A to je nezmysel.
Tu možno narazíte na rodičov – oponentov. Naozaj aj na verejnosti často vidíme, že deti si robia čo chcú, doslova sa nezmestia do kože, a rodičia ich ani len nenapomenú. Toto je moderné?
To, že dieťa prekračuje hranice, je úplne v poriadku. Lebo to majú deti v náplni práce. Ale keď dieťa nevie, čo je dobré a čo je zlé, to je jeden z koreňov psychických problémov. Deti, ktoré vedia čo je zlé a prekročili to, pri múdrych rodičoch musia niesť za svoje správanie zodpovednosť. Tie deti vedia, že urobili niečo zlé. Tie, ktoré to nevedia, sú v úzkosti. Keď sa neskôr dostanú do kolektívu, budú zaskočené realitou. Rodič v tom mikrosvete učí dieťa odolnosti, aby neskôr, keď vyrastie, vedel ich potomok riešiť problémy. O tom to je – keď dieťaťu zametáme cestičku, tak mu ubližujeme. Ľudia chcú pomôcť deťom no nevedia ako. Pýtajú sa, čo majú urobiť, aby boli deti šťastné, bezpečné, milované... A presne na toto našiel odpoveď majster Rúfus. Pani Magda Rúfusová nám pomohla zozbierať básne, ktoré odpovedajú ľuďom na otázku, čo je tým posolstvom Milana Rúfusa o deťoch. Bohužiaľ už sa nedožila slávnostného krstu knihy, ktorý sa uskutočnil koncom januára - zomrela 1. januára tohto roka vo veku 91 rokov. Ale odkaz a doslova “návod” je v knihe Aby deti otcov mali, aby mali mamy.
Existuje slovenské príslovie: Ohýbaj ma mamko, pokiaľ som ja Janko, keď ja budem Jano, neohneš ma mamo. Už nie je medzi modernými rodičmi populárne?
Niektoré mimovládky dnes tlačia na to, aby bol prísny zákaz telesných trestov. Ale to je nerozumné. Zdôrazňujem, že rodičia majú dať deťom lásku a hranice. To je kľúčové. Nehovorím, že to je jediná možnosť, ale keď rodič dáva dieťaťu hranice a dá mu pritom symbolicky “jednu po zadku” je to menšie zlo, ako keď dieťa nemá žiadne hranice. Minule sa mi jedna mamička pochválila: „Ja som najlepšia kamka mojej dcéry!“ Prepáčte, to je čo za postoj? Ona je rodič, nie kamarátka. Alebo iný príklad - rodičia sa boja povadiť s dieťaťom, povedať mu nemôžeš, nesmieš. Vnímam to tak, že rodičov treba v prvom rade povzbudiť, povedať im, že sú dobrí rodičia. Nebojte sa ísť do konfliktu s dieťaťom, nebojte sa mu povedať, že robí niečo zlé. Rodič musí byť niekedy rázny, lebo tým chráni dieťa. Verte, že dieťa to neskôr ocení. Tiež som rodič a za mnohé roky, aj počas práce pre Úsmev ako dar a ako komisár pre deti, som sa naučil, že keď s deťmi idem do diskusií, rozlišujem, či majú potrebu alebo bojujú o moc. Hlavne u malých detí – ak ide o potrebu, treba mu tú potrebu zasýtiť. Ale ak dieťa bojuje o moc, treba mu rýchlo ukázať hranicu. Lebo dnes často vidíme, že deti sú malí tyrani, ako ich nazývala známa česká psychologička Jiřina Prekopová. A toto je tragédia, lebo ako tie deti rastú, nevedia tvoriť vzťahy, lebo idú z ich pohľadu do nereálneho sveta. Idú tam s tým, že všetko bude podľa nich, pretože na to boli z domu zvyknuté. Lenže potom narazia na skutočný svet, a vtedy sa zrútia. Nastupujú depresie, úzkosti a, bohužiaľ, poškodzovanie i samovraždy. Svetová zdravotnícka organizácia hovorí, že každých 40 sekúnd je vo svete samovražda. To je šialené.
Milan Rúfus: Domováci, domováčky
Domováci, domováčky,
Zastudené hniezda lásky,
Naše dielo súdia.
Vráťme im ich zlatovlásku,
Odtúlanú ľudskú lásku,
kým sme ešte ľudia, kým sme ešte trochu celí,
kým sme v sebe neumreli,
kým v nás dýcha duša...
Prof. MUDr. JOZEF MIKLOŠKO, PhD.
Je vyštudovaný lekár, profesor v odbore sociálna práca. ženatý, Celý život sa venuje vzdelávacej a osvetovej činnosti zameranej na pomoc deťom z detských domovov. Jeho práca s deťmi začala ešte počas štúdia na vysokej škole, kedy spolu s kamarátmi navštevovali každý týždeň deti z detského domova v Bernolákove. V roku 1992 sa stal predsedom Spoločnosti priateľov detí z detských domovov Úsmev ako dar, ktorú do zvolenia do funkcie komisára pre deti viedol 30 rokov. V roku 2012 sa stal vedúcim katedry Prenatálnej a perinatálnej medicíny, psychológie a sociálnych vied na Vysokej škole sv. Alžbety v Bratislave. V minulosti taktiež pôsobil ako externý poradca predsedu parlamentu pre oblasť detských práv a tiež ako člen pracovnej skupiny ministra práce, sociálnych vecí a rodiny pre reformu v oblasti náhradnej starostlivosti. Za svoju prácu získal viaceré ocenenia, medzi nimi aj ocenenie Európskeho parlamentu za prínos v sociálnej oblasti. S manželkou má 4 deti a pre ďalšie 2 deti bol donedávna profesionálnym rodičom.
3
