Marcela Laiferová oslavuje jubileum: Neviem, prečo sa ľudia tak boja staroby

Marcela Laiferová patrí k ikonám slovenskej hudobnej scény, naspievala vyše 1200 piesní a na koncertných pódiách stála toľkokrát, že sa to nedá spočítať. Na konte má množstvo ocenení – Speváčka roka za rok 1968, s piesňou Slová vyhrala v roku 1970 Bratislavskú lýru, v roku 1982 zvíťazila na festivale na Malte s piesňou Bozk, v ankete Slávik v roku 1998 obsadila bronzovú priečku... Vymenovať všetky na tomto priestore nie je možné, preto pridáme ešte jednu, najdôležitejšiu výhru jej života. Sú ňou dvaja synovia, sedem vnúčat, ba aj pravnúčatá. V týchto dňoch, 14. júla oslavuje speváčka 80 rokov.

Keď sa striedajú v našich životoch dekády, zvyčajne nula na konci čísla človeka zaskočí. Stotožnili ste sa už s číslom 80?

Dekáda neznamená nič, to je len ľudský výmysel. Také isté číslo je aj 79. Z osemdesiatky nemám iný pocit, ako z predchádzajúcich narodenín. Ak budem oslavovať, tak to bude na mojom plánovanom koncerte 27. novembra v Slovenskom rozhlase, s mojimi priateľmi, ktorí budú pre mňa spievať a ja budem spievať pre nich. Okolo 14. júla budem oslavovať s mojou rodinou, stretnem sa s priateľmi – tak ako každý rok. Nebude to nič extra.

Čas rýchlo letí a pri jubileách sa často pýtame, že kde sme tie roky nabrali. Kladiete si rovnakú otázku aj vy?

Nepatrím k tým, ktorí si hovoria, že to uletelo. Keď sa pozerám na moje roky, vidím za tým obrovskú cestu plnú krásnej práce, ktorá ma bavila, a ktorá ma nikdy neunavovala. Týka sa to nielen spevu, ale napríklad i medicíny, ktorú už nerobím, ale stále ma táto oblasť zaujíma ako hobby. Veľmi sa teším, že som v živote mohla toľko zažiť. Mala som obrovské šťastie, že som stretla skvelých ľudí, ktorí so mnou chceli spolupracovať. Nešla som v ústrety tým ľuďom vedome, vždy to bolo tak, že oni pozvali mňa na spoluprácu. Nikdy som sa sama nenúkala.

Kto teda ovplyvnil vašu cestu speváčky?

Na začiatku to bol skladateľ a kapelník Braňo Hronec. Raz mi povedal, že napísal modernú pesničku a bol by rád, aby som ju nahrala. Bola som z toho prekvapená, poviem úprimne, trochu som bála ísť do rozhlasu. Pieseň Lampy už dávno zhasli sme nahrávali s Janou Belákovou a sa stala šlágrom roka. Kritika síce reagovala, že kopírujeme Západ, ale ľuďom sa pieseň páčila. Potom som sa zoznámila s doktorom Jaroslavom Laiferom, neskôr sa stal mojím manželom. Bol to geniálny človek, od ktorého som sa veľmi veľa naučila. Nesmierne ma ovplyvnil, bol nielen hudobník ale aj lekár, čiže to bolo obrovské zovretie dvoch ľudí, neuveriteľná sympatia. Žiaľ, zomrel pri banálnej operácii ako 40-ročný. Potom prišiel orchester Karla Vlacha. Jedného večera mi zavolal šéf orchestra pán Vlach, že by bol rád, keby som počas voľna na vysokej škole účinkovala spolu s nimi na koncertoch. Nahrala som s ním ako prvá slovenská speváčka dlhohrajúcu platňu. Dovtedy na Slovensku nenahrávali speváci popmusic LP, iba single. Po roku 1970 som si ako prvá žena postavila vlastný orchester. Veľa som spolupracovala s Paľom Hammelom, išli sme spolu na festival do Ria de Janeira.

Aj neskôr vám do cesty prichádzali ľudia, s ktorými ste dlhodobo spolupracovali?

Jeden večer na jeseň roku 2011 mi zavolal pán Jozef Bednárik. Skoro som odpadla, keď mi povedal, že chce založiť Šansónový klub a bol by rád, keby som patrila k zakladajúcim členom. Bola to krásna spolupráca, nesmierne ma to obohatilo. Keď som mala druhé dieťa, malého Martina, založila som štúdio zábavných spevákov, z týchto ľudí vznikol celý rad dnes už veľmi známych spevákov strednej generácie. Mala som veľmi veľa možností pracovať v zaujímavom odvetví. Nikdy som nebola naviazaná na to, že musím robiť len jednu vec, a keď nie, tak je koniec. Myslím si, že práve to bola moja výhra, že som to brala ako hru, ktorá ma baví. Mala som obrovské šťastie na ohromných ľudí, na kamarátov – dobrých muzikantov. Napríklad tridsať rokov som robila s Pavlom Kvassayom, mimoriadne talentovaným človekom. S mnohými máme takmer rodinný vzťah.

Pritom sa hovorí, že vzťahy v šoubiznise nie sú vonkoncom ideálne.

Dávala som si pozor na to, ako sa správam ku kolegom, čo poviem v návale emócií. Lebo v muzike je človek plný emócií a tam je nebezpečné, že ti uletí emócia. Lenže aj ostatní ľudia sú rovnako citliví. V umení je to nesmierne dôležité. Nesmieš niekoho uraziť za to, že niečo nevyšlo a povedať mu to hneď do očí, lebo to je koniec. Tým si podpíliš konár pod sebou. Treba si vážiť každého človeka, nájsť spôsob, ako si vykonzultovať veci.

Byť tak trochu diplomat?

Áno, ale to je potrebné v každej profesii. Keď aj bol nejaký škandál, nikdy som to neriešila hneď. Povedala som, že si to premyslím. Alebo som sa v tej chvíli začala sústrediť na čosi iné, vedome som odďaľovala riešenie. Keď som videla, že ten človek je vzrušený, a aj mne stúpal adrenalín, nemalo význam o tom debatovať. Ľudia totiž reagujú často unáhlene a v návale emócií vyslovia niečo, čo potom ľutujú. Na svoju obranu povedia, že ja som taký temperamentný! Ale to nie je temperament, ale nedostatok slušnosti. Môžeš povedať, čo máš na srdci, ale musíš na to nájsť vhodné slová, vysvetliť to druhej strane opatrne, nezvaľovať vždy chybu na toho druhého, lebo vždy je to chyba dvoch – aj tá, ktorá ublíži mne. Ak človek dokáže slušne komunikovať, veci sa vyriešia a o mesiac-dva už ani nevie, že bol nejaký problém.

Dá sa naučiť neriešiť veci horúcou hlavou?

Dá sa to naučiť. Človek si musí uvedomiť, že nikdy nie je nič také horúce, aby sa to nedalo vyjasniť. Isteže môže ísť o problém, ale nemusí to byť také vyhrotené, že sa tí ľudia nebudú celý život rozprávať. Je to vec výchovy. V tomto bola moja matka veľmi prísna. Nenávidela ľudí, ktorí sa hádali. Všetko sa dá v živote vykonzultovať. Keď chceš byť úspešný, tak nesmieš urážať ľudí.

Zažili ste osobne situáciu, že išlo o konflikt, ktorý ste len ťažko predýchali?

Nešlo o konflikt, skôr môžem hovoriť o tom, že som zažila tragédie – dvakrát som ovdovela. Bolo to strašne bolestivé. Ale konflikt, ktorý by v mojom vnútri zanechal negatívne emócie – také niečo si so sebou životom nenesiem.

Nie je vo vašom živote niečo, čo zostalo nevypovedané?

Nevypovedaný je môj prvý ľúbostný vzťah, ktorý skončil divným manželstvom – našťastie sme s dotyčným nikdy spolu nežili. Obaja sme boli študenti. Bol to skok do tmy, ktorý, našťastie, rýchlo skončil, lebo z toho mohol byť veľký škandál. Nechcem o tom ani hovoriť, trvalo to “minútu“, bol to len závan v mojom živote. Mám z tohto vzťahu prvorodeného syna Stanislava, je to slušný, vtipný muž, nesmierne vzdelaný. Nebudem si sťažovať, dobre sa stalo. Zabudla som na všetky negatíva, vôbec nič si nepamätám, ani nechcem. Bolo to ťažké, študovala som pri malom dieťati a mama odišla zo zamestnania, aby mi pomohla. Ale to dieťa nám prinieslo toľko lásky do života, že na to zlé nemyslím.

Aký máte vzťah so svojimi synmi Stanislavom a mladším Martinom, ktorého máte s manželom, metodikom vrcholového športu Ladislavom Zacharidesom († 69)?

Veľmi priateľský, synovia ma berú ako kamarátku. Len keď je veľmi zle, ostanú zatvrdnutí – mám na mysli napríklad moment, keď mi išlo pred rokom a pol o život a absolvovala som ťažkú operáciu. V takých situáciách cítim, ako ma majú radi. A to je najviac.

Ak by ste si mohli vybrať životnú etapu, v ktorej by ste sa chceli opäť ocitnúť, ktorá by to bola?

Teraz som spokojná! (úsmev) Viete, čo je pekné na osemdesiatke? Že máš za sebou kus práce a nemusíš sa za ňu hanbiť. Celý život sa o niečo snažíš – ešte to by som mohla, ešte tamto by som mohla... Aj teraz mám v hlave plno nápadov, čo by som ešte mohla urobiť, ale neprežívam to tak, ako v mladom veku. Cítim sa viac uvoľnená, spokojná. Uvedomujem si, čo som urobila, je to aj 1200 mojich skladieb, ktoré som nahrala. Často ma oslovovali autori, aby som im nahrala pieseň. Keď sa mi len trochu páčila, nahrala som ju, nechcela som byť drzá. Boli to rôznorodé štýly. Ale ja nerobím len popmusic, robím aj ľahkú klasiku, šansóny, spievala som jazz...

Hovorí sa však, že krásny vek je, keď máte dvadsať, tridsať...

Ale nielen vtedy. Neviem, prečo sa ľudia tak boja staroby. Chýbajú im starosti, ktoré majú s deťmi, keď sú mladí? Že sa trasú, aby sa udržali v práci? Je im ľúto za tým, že nebudú každé ráno vstávať do roboty o šiestej? Veď predsa, keď si mladý, nemáš na nič čas! To je tisíc povinností – to je pekné? Život je v mladom veku hrdlačina – tvoríš, tvoríš, tvoríš... Niekto ľahko, iný ťažšie. Ja som už vo veku, kedy mám kus života za sebou a vidím kus práce, za ktorú sa nemusím hanbiť. Vo vyššom veku môžeš robiť veci, ktoré si dovtedy nemohol, nestíhal. Teraz ťa to nadchne, si novým človekom, lebo ťa to omladí. Myslím si, že obdobie, ktoré teraz prežívam, je báječné. Nemusíš sa tak náhliť, môžeš si vyberať, pozoruješ ľudí s nadhľadom. Často za mnou chodia fanúšikovia po koncerte a pýtajú sa ma na môj názor, chcú sa so mnou rozprávať medzi štyrmi očami a hľadajú odpoveď na to, čo majú robiť, aby boli šťastní...

Čo im poradíte?

Nedávno za mnou prišla istá pani a s plačom mi vykladala, že aké má starosti.  Opýtala som sa jej, či sú tie starosti stále aktuálne. A dozvedela som sa, že to bolo, keď bola dotyčná mladá. Tak som sa jej opýtala, prečo plače nad tým, čo už bolo? Veď to nezmeníme. Aj druhí majú ťažkosti v živote, aj tragédie – taký je život. Ľudia robia aj mnoho chýb, aj ja som ich robila, ale vždy som sa snažila  poučiť sa z nich. Verím v reinkarnáciu, je dobré sa poučiť v tomto živote pre tie ďalšie naše životy.

Venujete sa aj psychológii života, napísali ste okrem iných aj knihu Ako nájsť vnútorný pokoj, ktorá si našla cestu k mnohým čitateľom. Baví vás skúmať túto oblasť?

Aby človek dosiahol vnútorný pokoj, musí na tom pracovať. Život je ťažký. Musíš počítať so starosťami. Veľmi by som si priala, aby moje knihy pomohli ľuďom. A verte, že mnohí za mnou prídu po koncerte a povedia mi, ako im moje rady ovplyvnili život a teraz podľa nich žijú. Nedávno mi jedna pani povedala, že mnohé veci robí podľa mojej knihy a začala mi menovať, čo všetko. Videla som, že naozaj tú knihu čítala. Bola som taká šťastná, že som niečo dobré urobila.

Čo sa zmenilo rokmi vo vnímaní samej seba ako ženy? Ako ste sa vysporiadali s kultom krásy a mladosti, ktorý dnes mnohí považujú za dôležitý?

Čo je mladosť? Mladosť je, že môžeš behať, že vládzeš ísť do schodov... Aj v tomto veku sa starám o seba tak, ako som to robila v dvadsiatke. Starám sa o svoje telo – veľa sa pohybujem, aby som mala svaly. Lebo svalstvo vekom ochabuje. Aspoň trikrát do týždňa idem na dlhšiu prechádzku, prejdem päť-šesť kilometrov, niekedy aj viac. Cvičím jednoduché cviky, aby som si udržala aj kosti v kondícii. Starám sa o svoje cievy, nikdy som nefajčila, ani nepila. Občas si dám pohár červeného vína alebo sektu. Všímam si, čo jem, udržiavam si hmotnosť. Pravidelne si krémujem pokožku, pijem veľa tekutín, lebo voda je život. Žiaľ, ľudia sa nestarajú o svoje telo, lebo vraj nemajú čas. Ale na to nie je treba veľa času. Mnohí majú konflikty, a to sa odráža na ich zdraví. Všetky trápenia sú okamžite vidieť na tvári. Emócie sú dôležité, ale ešte dôležitejší je nápad, ktorý ti vznikne v hlave, ten vyvolá nejakú emóciu, príbeh. Vždy treba predvídať, či ti to prinesie čosi príjemné, alebo ťa to zraní. Ja som bola vždy opatrná, nikdy som nešla do vecí bezhlavo, spôsobom – hŕŕŕ. To je typické pre znamenie Raka, v ktorom som sa narodila.

Čo si myslíte o dobre “mienených“ radách typu – toto by si nemala robiť, nehodí sa to k tvojmu veku, na to si už stará...

To nie je pravda, vždy sa to dá zladiť. Mne dobre padne, keď mi mladé dievčatá  povedia, že sa im páči, ako mlado sa obliekam. Mám priateľku, výbornú českú výtvarníčku Dagmar Březinovú, ktorá práve o tomto veľa píše a hovorí. Naše rozhovory sú nekonečné, bavíme sa aj o móde. Myslím si, že podstatný nie je vek, ale postoj k životu.

Ste veľmi spoločenský typ, máte naozaj široký okruh priateľov. Čo pre vás títo ľudia znamenajú?

Mám veľa priateľstvá s ľuďmi, ktorých si vážim, máme spoločné témy. Mám ich rada a som s nimi šťastná. Ale koľko ľudí sa stýka len preto, lebo je to nutné, lebo je to osožné. Najlepší priatelia sú tí dlhoroční, lebo to priateľstvo je overené časom. Pre mňa je cťou mať skutočného priateľa, je to pre mňa veľká česť. Ľudia strácajú toľko času zbytočným vysedávaním a ničnerobením. Nemám čas na prázdne reči, ktoré ani mňa, ani dotyčnú osobu nikam neposunú. Lebo aj s časom musí človek v živote múdro narábať. Čas je drahá záležitosť.

Vy ste známa tým, že ste všestranná, máte veľa záujmov, nielen spev.

To máte pravdu. Milujem knihy, mám veľkú, nádhernú knižnicu, knihy ma už pomaly vytláčajú z bytu. Mám stále čo robiť, rozhodne nelamentujem nad tým že som stará, čo zlé som zažila. Lebo každý zažijeme niečo pekné, aj niečo zlé.

Nie je tajomstvom, že ako žiačka herečky a astrologičky Vilmy Jamnickej († 101) sa zaoberáte astrológiou, horoskopmi. Riadili ste sa v živote vlastným astrologickým horoskopom? Vyhli ste sa vďaka tomu zložitým životným situáciám?

V mojom horoskope je veľa dobrých, aj nebezpečných vecí. Ja som si na to ale dávala pozor, vedela som napríklad, kedy nie je ideálny čas niečo riešiť. Počkala som si niekoľko dní, týždňov, mesiacov a potom som sa tým zaoberala. Hlavne v mladšom veku som si svoj život korigovala, sledovala a upravovala som ho. Pretože na život vplývajú silné nebeské telesá, vieme, aký je mesiac neuveriteľne silný na telo. Keď je spln, je veľa infarktov, aktivujú sa psychické choroby do akútnej fázy... Človek by mal rozmýšľať o živote tak, že čo bude zajtra, nie len tak lárom-fárom. Nechcem však mudrovať a rozdávať rady na život, hovorím o tom, že toto môj princíp, nič viac, nič menej. Ak mám hovoriť o sebe, tak opakujem, vždy som sa snažila pracovať, bola som zodpovedná za seba.

Ako ste sa popasovali s materstvom a zároveň s kariérou?

Byť spevákom rozhodne nie je ľahký chlebíček, lebo to nie je len o tom spievaní. Často som najazdila kilometre a kilometre na koncerty, nemala som problém sadnúť do auta a cestovať 1200 kilometrov, odspievať koncert a na druhý deň zas absolvovať tie isté kilometre domov. Keď som mala malé dieťa, zobrala som so sebou mamu, ktorá mi veľmi pomohla – mohla som spievať, a zároveň byť so svojím dieťaťom. Istý čas som mala každý víkend vystúpenie v Berlíne. Pamätám si, že raz som hneď po koncerte sadla do auta a v noci som sa vracala domov za synom. Šoférovala som celú cestu bez väčších problémov, až tesne pred Bratislavou, pri Horskom parku, ma premohla taká strašná únava, že som musela odstaviť auto na kraji cesty, rozdýchať to a až potom odšoférovať posledné dva-tri kilometre domov. Nedávno som mala popoludní koncert v Košiciach. O sedemnástej som zišla z pódia, sadla som do auta a o polnoci som bola v Bratislave. Tak čo – som stará? Preto starobu nerobí číslo, starobu si robí človek sám.

Zdroj foto: aml, amc