5Dokopy 14 rokov moderuje reláciu Inkognito, sám však inkognito nie je. Vlado Voštinár (61) sa stal moderátorom viac-menej náhodou a osudu je vďačný. Aj za manželku Klaudiu a za deti, z ktorých to tretie spoznal až po dvadsiatich rokoch. Zo svojho života by nevyhodil nič, lebo všetko dáva nejaký zmysel a skladačku a aj to zlé ho niekam posunulo. Ako sám vraví: „Nehovorím, že všetko sa mi páčilo, ale vo výsledku to malo zmysel.“
Moderátorom ste sa stali viac-menej neplánovane. Čo ste vlastne chceli robiť?
Stal som sa ním absolútne neplánovane, nie viac-menej… Chcel som byť to, čo väčšina malých chlapcov – prezident, smetiar alebo pilot. Ale keďže som vrcholovo plával a veľa hodín denne trénoval, tak mi vybrali školu, ktorá nie je až taká náročná. Voľba padla na poľnohospodársku školu v Trnave. Po maturite som bol dokonca presvedčený, že budem poľnohospodársky manažér. A potom prišli jedna náhoda za druhou. Mal som veľa kamarátov z konzervatória, a keď som nemal čo robiť a nechcel som byť vonku sám alebo trčať doma, tak som chodil do divadla na skúšky ich predstavení. Raz mi povedali – poď si „šteknúť“, tak som si išiel, ale naozaj zo srandy. Ibaže prišiel riaditeľ budúceho rádia, ukázal prstom na mňa a hovorí – príďte na konkurz, ideme spúšťať rádio v Trnave. Konkurz sa konal v trnavskom divadle, ktoré bolo v tých časoch extrémne populárne. Moja prvá zvedavosť bola stáť chvíľu na pódiu, kde stáli Marián Geišberg, Anka Šišková, Števo Kožka... A keďže som si to tam prišiel užiť bez stresu, lebo som nemal ambíciu ísť do rádia, tak sa im to asi páčilo a tú prácu mi dali. Po roku mi zatelefonovali z Fun rádia, že kto teraz vysiela, nám sa to celkom páči. Hovorím, že tu nikto iný nie je, som tu len ja, tak možno počúvaš mňa. O mesiac som už sedel za mikrofónom Fun rádia. Potom ma pozvali na televízny konkurz na Tipos bingo, chcel som vidieť ako vyzerá televízia zvnútra a aj tam mi dali prácu...
Chceli ste byť smetiarom alebo prezidentom, ani jedno sa nesplnilo - zatiaľ.
No pozor, smetiar stále môžem byť (smiech). Je to málo pravdepodobné, ale môžem. Pilot už nebudem, to je isté. Ale prezident... ešte stále sa to môže splniť, lebo neviem, ako vyzerá prezidentský palác zvnútra (smiech).
Viacerí moderátori sú hovorcovia politikov alebo dokonca ministri. Ak by ste dostali ponuku, vybrali by ste sa cestou politika?
Ponuku pracovať v politike som dostal dvakrát. Hovorí sa, že nikdy nehovor nikdy, ale ja v tomto smere hovorím veľkými hrubo vytlačenými písmenami a troma výkričníkmi – nikdy!!! V tom mám úplne jasno.
To vám ide politika tak na nervy?
Extrémne. Ak by politika mala nejaké pravidlá, medzi ktoré spadá: netýka sa to mojej rodiny, netýka sa to mojich detí, netýka sa to môjho súkromia, ak by malo zmysel nastúpiť do politiky s vedomím, že idem pohnúť veci dopredu, to by bolo iné. Ale v súčasnom ponímaní politiky je pre mňa nepredstaviteľné, aby som v nej mohol fungovať. Vidím za tým naozaj len biznis, lebo tí mladí chlapci, ktorí doteraz neriadili ani jednu firmu či inštitúciu, de facto nemajú za sebou žiadny väčší úspech, sú teraz veľkí politici. V mojom ponímaní by mal do politiky vstúpiť človek, ktorý už čosi v živote dokázal až potom si povie – mojím poslaním je urobiť pre ľudí, pre organizáciu, pre štát čosi viac, akúsi nadstavbu. A druhá linka je prehnane mocenská. Nepáči sa mi ani jedna ani druhá. Ja si chcem čestne zarobiť, aby som sa vedel pozrieť do zrkadla.
Keď ste prvýkrát vstúpili do Inkognita, verili ste, že bude tak dlho na obrazovke?
Nie. Keď ma nominovali do Inkognita, dostal som veľmi ťažké zadanie – ideš reláciu moderovať, teda ty si ten, ktorý ťahá káru. Ale vo výsledku budeš až piaty v poradí, pretože sú tam štyri veľké hviezdy a ty si až ten úplne posledný. Ale vyzerať to musí tak, že ty si ten, ktorý velí. A končilo sa to tým, že no a teraz choď a urob to! Inkognito fungovalo štyri roky, potom skončilo. V roku 2015 mi znovu zavolali: Si na palube? Ideme obnoviť Inkognito.“ Ale nebol som si istý, že vydrží na obrazovke tak dlho. V televízii je to neobvyklé.
500 odvysielaných častí je úctyhodné číslo. Na koľko si ešte trúfate?
Som veľmi milo prekvapený už z tohoto čísla a ak sa to divákom aj naďalej bude páčiť, budem rád. Lebo Inkognito nie je limitované ani povolaniami, ani tajnými hosťami, tých je dosť. Je to limitované iba tým, na koľko si trúfajú diváci, ako dlho im bude vyhovovať tento druh oddychu a zábavy.
Aké bolo možno najbizarnejšie povolanie, najvzácnejší hosť či zážitok?
Najvzácnejší hosť bola pani prezidentka Čaputová, z toho sme boli úplne unesení. Veľmi som dúfal, že sa podarí mať v relácii Karla Gotta. Nepodarilo sa. Ale v rámci tajných hostí tam už boli takmer všetky české a slovenské hviezdy, hviezdičky i tie najjagavejšie hviezdy. Objavovali sa aj bizarné povolania, o niektorých som ani netušil, že vôbec existujú. Aký zmysel dáva zberač vrcholových šišiek? To sú tie najvyššie položené šišky na stromoch. Údajne sú najvzácnejšie, ale hovorím si - toto fakt niekto robí? Netušil som tiež, že existuje profesionálna vnučka. Chodí k starším ľuďom, ktorí nemajú vlastné vnúčatá. A čo ma úplne dostalo, bol majiteľ agentúry na výrobu alibi. Myslel som, že si zo mňa scenáristi urobili srandu.
Ste verejne známa osoba, ale sláva má svoje pre aj proti, už proste nie ste inkognito. Neprekáža vám to niekedy?
Nie, beriem to ako súčasť mojej práce. Horšie by bolo – a to by bola čistá katastrofa – , kebyže ste dvadsať rokov na obrazovke a nikto by vás nepoznal. To by znamenalo, že niekde je chyba. Pokiaľ ma na ulici netrhajú za golier, neťahajú za rukávy a neobhadzujú vajíčkami či paradajkami, je to v poriadku. Prekážalo to však mojim deťom a mojej žene. Ona často hovorievala, že muž má svoje Inkognito, a ja som o to moje prišla. Deti chodievali jeden čas dva metre predo mnou alebo za mnou. Boli časy, kedy sa ani nepredstavovali priezviskom. Povedali – ja som Martin. Ja som Andrea. A ďalej? Voštinárová… a áno, to je môj otec.
V niečom vám ale popularita musí pomáhať.
V niečom áno, povedzme na úradoch. V niečom, naopak, škodí. Ak sa stretnete s človekom, ktorý vás vyslovene nemusí, vtedy pocítite – aha, ty asi nie si môj fanúšik. Ale prioritne chodiť s občianskym na ksichte – to niekedy nechcete. Ja som chcel robiť to, čo ma baví nie preto, aby som bol slávny. S popularitou som nikdy poriadne nevedel narábať, ani som si ju nevedel tak v dobrom užiť.
Niečo sa zmenilo, keď už sú deti dospelé?
Nezmenilo sa nič. Zmenilo sa iba to, že Andrejka je v kľude, lebo už sa nevolá Voštinárová a Martin je tiež v kľude, lebo nie je nasledovníkom dynastie. Je vo svojej práci a tam je Voštinár, ktorého otec je úplne bezpredmetný. Inými slovami, moje deti nijakým spôsobom nepropagujú, že sú moje deti. Žijú si svoj život.
