Najznámejší slovenský odborník na ženskú krásu Jozef Oklamčák (69) tvrdí, že súťaže krásy idú v celom svete dolu vodou. Medzi krásnymi ženami sa pohybuje celý život, ale vraj už to nie je, čo bývalo. O tom, ako sa udržuje v kondícii, čo je korením jeho života, prečo nosí červenú farbu a čosi myslí o skrášľovacích zákrokoch porozprával pre náš týždenník.
Ako ste odštartovali rok 2026?
Presne ako je to pre mňa typické – dobrou zábavou, a to na Univerzitnom plese v Trnave, ktorý bol pre mňa úvodným plesom sezóny. Dostávam desiatky pozvaní na tieto podujatia, ale, samozrejme, nie je možné sa na všetkých zúčastniť. No mám prioritné plesy, kde si dávam záležať, aby som tam bol. Tento patrí do spomenutej kategórie. Vládne tam rodinná atmosféra a organizátori sú moji dobrí priatelia. Pravidelne ho moderuje Štefan Skrúcaný, skvelú zábavu vytvoria Ondro Kandráč a Vlado Valovič so svojím orchestrom a šarmantnými speváčkami.
Nie je tých plesov dnes pomenej?
Áno, je. Spomínam si, keď som v jednu sobotu absolvoval od večera do rána päť plesov, áno čítate dobre – päť! Začal som v Trnave na Kávovom v Holiday Inn, pokračoval v Chorvátskom Grobe, odtiaľ na Ples východniarov do Hiltonu v Bratislave a do Incheby na Medický a následne do divadla v Nitre na Vinársky ples.
Trúfli by ste si na podobný záťah aj dnes?
Nemám problém ani dnes. Kondične sa cítim takmer rovnako už minimálne tridsať rokov. Ono nie je ani dôležité, kde ste, ale s kým – to je veľmi podstatné. Nikdy nechodím sám. Keď som spomenul tých päť plesov za noc, stihol som ich všetky vďaka kamarátovi. Pripravil mi totiž ako prekvapenie krásnu dlhú limuzínu a v nej sme sa prevážali celú noc. Stačí spoľahlivý odvoz a kde iní končia, ja začínam.
Kde beriete tú úžasnú silu a kondíciu? Nie je o vás známe, že navštevujete fitká alebo doma cvičíte?
Asi to mám dané geneticky, lebo som nikdy nešportoval, nikdy som nebol vo fitnesscente, dokonca som ako malý chlapec ani nehral futbal. Nevyhýbam sa manuálnym prácam ako rúbanie dreva, odhrabávanie lístia, odhŕňanie snehu, takže robím skôr praktický fitness, ktorý prináša osoh. Dokonca ani na dovolenkách nedokážem nečinne ležať pod slnečníkom a musím niečo manažovať, organizovať. Energiu mi dodáva aj moja červená farba, ktorá tvorí dominantu môjho šatníka. Som znamenie Baran a toto znamenie miluje červenú farbu. Mal som k nej vzťah už odmalička. Moji rodičia boli krajčíri, skôr by som povedal módni návrhári. Vedeli, že milujem červenú farbu. V minulosti som to trochu potláčal, ale asi pred pätnástimi rokmi som si povedal – idem byť sám sebou, nech si myslí, kto čo chce, a začal som najprv nosiť červené doplnky – šál, klobúk, topánky a neskôr som presedlal na komplet červené oblečenie. Červená je farba lásky, šťastia, spokojnosti, úspechu, krvi a dravosti. Vrelo odporúčam – noste červenú. Netreba sa tejto farby báť, hoci je vyzývavá.
Dávate si novoročné predsavzatia?
Nikdy som to nerobil, celý život prijímam čo príde, dokonca ani neplánujem. Tam hore ma majú radi, lebo život mi prináša len pekné veci. Ale je to aj o tom, že ja celý život pomáham ľuďom a potom sa dobro aj vracia. Verím v silu karmy – čo vysielaš, to dostaneš.
Ako by ste zhodnotili svoj súčasný život?
Veľmi krásne, v živote som nikdy nemal nadriadeného, robím si čo chcem a kedy chcem. Najkrajšia vec, čo môže človek zažiť je sloboda. Aj keď som 45 rokov ženatý, mám stále pocit, že som slobodný. Moja manželka mi nikdy nič nezakazovala, nerozkazovala, nevypytovala sa, do ničoho mi nehovorila, lebo medzi nami je hlboká dôvera.
Asi nie je jednoduché vybudovať si takýto vzťah a hlavne ak sa okolo muža pohybujú stovky krásnych mladých žien ako vo vašom prípade, skoro štyridsať rokov sa venujete misskám, ženskej kráse...
Dali sme si sľub, že si budeme do smrti verní, že sa budeme o seba starať a pomáhať si v každej situácii. Toho sa držíme. Ona verí mne, ja jej. Ani by mi nenapadlo z niečoho ju podozrievať. Rovnako ani ona nemá podobné myšlienky. Myslím si, že žiarli len ten, kto je neverný, a preto podozrieva partnera. Keď som budoval zoskupenie Československého leva, jednou z podmienok bolo zákaz partnerov a partneriek na našich podujatiach, s čím mali niektorí zo začiatku problém. Najme dvojice, ktoré sú zvyknuté chodiť všade spolu, takže bolo ťažké zmieriť sa s tým. Pred pandémiou sme robili aj sto akcií do roka, takže si zvykli. Dnes je toho menej. Manželka mi nikdy nevytkla ani slovkom, že na naše podujatia nechodí. Československý lev je moja druhá rodina, sú tam priatelia, ktorých dlhodobo poznám, dôverujeme si a je nám spolu dobre.
Čo vás pri zakladaní tohto zoskupenia viedlo k tomu, že ste tam dali klauzulu – bez partnerov?
Keď idete do spoločnosti s partnerkou, musíte sa jej venovať. Naše zoskupenie je o tom, že priatelia sa venujú sebe. Chcem, aby sa porozprávali, zaspievali si a partnerka či partner sa potom cíti odstrčený, z čoho vzniknú konflikty. A tomu sa chcem vyhnúť. Keď je akcia - ples a podobne, venujú sa jeden druhému, je to v poriadku, ale treba mať pochopenie, že človek je tvor spoločenský a občas potrebuje vypadnúť von aj s priateľmi. Netreba za tým hľadať nič zvláštne, ani tajomné.
Napriek tomu rád chodíte do spoločnosti s manželkou.
Samozrejme, ak dostanem pozvánku, prvú oslovujem ju, ale ak nechce a nemôže, lebo ona nikdy nemala potrebu žiť tak intenzívne spoločensky ako ja, potom pozývam svojich blízkych priateľov. Avšak s Ankou chodím do spoločnosti rád, lebo je aj vo svojom veku mojou ozdobou. Vyzerá mlado, reprezentatívne a rád sa s ňou ukazujem, vie sa obliecť, upraviť. Hovorím to, čo cítim, nerozmýšľam rozumom, ale srdcom. Keď človek rozmýšľa rozumom, to mi príde ako špekulantstvo, ja sa vyjadrujem ako mi káže srdce. Je mi jedno, čo si o tom kto myslí.
Máte veľa práce?
Môj život plynie skôr formou zábavy ako prácou. S obľubou hovorím – ráno vstanem, večer idem spať a medzitým si robím, čo chcem. Nikto mi do toho nehovorí, dokonca ani manželka.
Zažili ste veľa krásnych akcií nielen organizovaním súťaží Miss, ale aj trebárs Slávika, Jozefovské party, pomaly to všetko zaniklo, akcií je pomenej, nie vám to ľúto?
Samozrejme je mi to veľmi ľúto, Ale problém je v tom, že tu nie je vôľa kultúru podporiť. Za 37 rokov som nedostal od štátu žiadny grant, ani podporu, všetko sme riešili formou sponzorov a reklamných partnerov. Dnes je kríza, aj oni majú problémy, takže to chápem, aj keď u mňa sa vlastne nič nemení, stále sa bavím, len je toho pomenej.
Ale predsa len si myslím, že sa nájdu osôbky, kvôli ktorým dokážete zmeniť program – vnúčatá.
Mám tri úžasné vnučky a jedného vnuka a milujem ich. Ale nie som ortodoxný dedko. Som dosť prísny. Anka je tá milá, vyhovie im, kým ja som skôr výchovný dedko. Sú zlaté, rešpektujeme sa, najmä dievčatá milujem, lebo ženy sú vždy mojou slabosťou a doménou, takže vidím v nich budúce missky.
Odkedy ste začali s miss všetko sa zmenilo, posunulo niekam úplne inam aj vnímanie miss, ťažko sa hľadajú sponzori, televízie riešia či poskytnúť alebo neposkytnúť priestor…
To najlepšie obdobie súťaží Miss máme za sebou. Po 20 rokoch od poslednej súťaže v roku 1968, som naštartoval novodobú tradíciu súťaží miss v bývalom Československu pod názvom Miss Rysy 1988, kde sa prihlásilo 2500 dievčat. Mal som z toho dokonca problémy lebo to bolo ešte obdobie socializmu. Vraj som takto ľuďom pripomínal krízový rok 1968. Našťastie som z toho pomocou kamarátov, ktorým sa tiež páčili pekné dievčatá, vykorčuľoval bez ujmy a od vtedy je mojou dominantnou prácou ženská krása. Svetový trend miss je katastrofa. Keď som založil v roku 1993 MISS SLOVENSKO, mal som podmienku – žiadne umelé zásahy do tela, žiadne tetovania a dnes sme na svete asi jediná krajina, kde sa toto rešpektuje. Všade inde už sú povolené tetovania, plastické operácie a doslova ma šokovalo, že licenciu na Miss Universe predali jej predchádzajúci vlastníci do Thajska, kde vek žien je neobmedzený. Na rodinnom stave – slobodná, vydatá, rozvedená, s deťmi, bez detí – nezáleží. Miss je predsa slobodná, bezdetná žena, nie ktokoľvek, kto si chce splniť sen byť súčasťou súťaže krásy. U nás prvou historickou víťazkou bola Karin Majtánová. Jej meno dodnes rezonuje, každý vie kto to je. Potom prišli rôzne iné regionálne a podobné súťaže, ktoré ani nechcem menovať. Tým sa úroveň devalvovala, nastal chaos a najhoršie bolo, že všetci si mysleli, že som za tým ja. Lebo kto prvý príde na trh s novou myšlienkou, potom mu ju pripíšu. Navyše konkurenčnú súťaž organizovala moja prvá vicemiss z roku 1993 a ľuďom sa ťažko vysvetľuje, že sme sa nedohodli a nemám s tým nič spoločné. Naša malá krajina naraz mala množstvo súťaží, a tým pádom ochabol záujem. Ideálne by bolo, aby na Slovensku, opäť bola len jedna súťaž krásy, ako to bolo v období keď som ju zakladal. Počas mojej profesionálnej kariéry "krasológa" som bol v 150-tich medzinárodných porotách súťaží krásy, kam som začal chodiť pred 33 rokmi. Dlhšie obdobie mnohí ani nevedeli, že Slovensko existuje, a tak sa nebojím povedať, že aj vďaka našim krásnym ženám, sa o nás dozvedeli. Nikde na svete nie je toľko krásnych žien na meter štvorcový ako u nás.
Žiaľ, aj na Slovensko prenikol trend botoxu, zväčšovania pier, aby boli čo najväčšie... Ako vnímate tieto veci?
Trend botoxu, umelých pier a tetovaní, žiaľ, prenikol aj na Slovensko. Ja ho však absolútne odmietam. Minimálne zväčšenie pier ešte viem akceptovať, hoci šikovná žena si ich dokáže zvýrazniť aj obyčajným líčením. Moja manželka používa len krémy, je stále prirodzene krásna a je pre mňa vzorom ženskosti. Aj starnúť sa dá s noblesou.
Čo zaujímavé vás čaká tento rok, okrem množstva zábavy?
Úprimne, ešte presne neviem, ale už teraz sa na to veľmi teším. Zdá sa, že ma ľudia majú radi, pretože dostávam množstvo pozvaní na najrôznejšie akcie ale aj dovolenky. Verím, že mi zdravie a mobilnosť vydržia čo najdlhšie – ideálne až do mojich 138 rokov. To som si nevymyslel, túto prognózu mi v roku 2000 predpovedala veštica v Bejrúte, kde som bol členom poroty Miss Európy.
5
