Herec Vladimír Durdík mladší zomrel priskoro, mal len 53 rokov. Pomyselná divadelná opona sa za ním posledný raz zatiahla 9. marca 2003. Aj za krátky čas zanechal za sebou množstvo divadelných, filmových a televíznych postáv. Vďaka svojmu chlapčenskému vzhľadu stvárňoval najmä romantických hrdinov. Vďaka seriálu Miesto v dome (1976), v ktorom stvárnil mladého doktora, mu prischla prezývka Mamičkin najkrajší. Faktom je, že fešák Durdík sa stal idolom mnohých žien. Málokto vie, že skôr než sa stal hercom, hral hokej za bratislavský Slovan.
Vlado Durdík († 53) vyrastal v umeleckej rodine. Otec herec, mama zboristka v divadle, takže odmalička spoznával dosky, ktoré znamenajú svet. Avšak chýbalo málo a namiesto divadelného javiska by sa jeho pevnou pôdou pod nohami stala ľadová plocha. V tínedžerskom veku túžil stať sa hokejistom. Ako mestské dieťa nemal veľa možností vyšantiť sa pri zimných radovánkach. A tak trávil čas prevažne na zimnom štadióne. „Celkom slušne som korčuľoval. Raz som si kdesi prečítal, že Slovan robí konkurz do žiackych družstiev, a rozhodol som sa, že to skúsim. Konkurz sa konal v sobotu skoro ráno o šiestej hodine. Mame som večer povedal, že spať budem v kuchyni. Natiahol som si budík, ktorý sme mali doma od starých rodičov. Bol skonštruovaný na mechanickom princípe tak, že zvonil sedemkrát za minútu a potom každých päť minút to zopakoval. Nemohlo sa stať, že by vás nezobudil. Mama mi uvarila čaj do termosky, pripravila mi nejaké jedlo, aby som si to zobral so sebou. Hokejku som mal, tepláky tiež, korčule aj staré hokejistické rukavice. Všetko som si nachystal. To bol celý môj výstroj,“ opisoval Vladimír Durdík v dnes už vypredanej knihe Keď sa obzriem.
Na ľade
Ráno v sobotu budík hlasno zadrnčal, nedočkavé chlapčisko vystrelilo z postele skôr než by ste narátali do troch. „Triasol som sa od zimy. Zbalil som si veci, zobral som batôžtek a do ruky hokejku. Od mamy som dostal zopár drobných a sedmičkou električkou som sa odviezol na štadión. Keď som tam prišiel, poobzeral som sa okolo seba. Nikoho som nepoznal. Obul som si korčule a išiel na ľad. Vtedy ešte štadión nebol krytý, a tak tam bola zrána riadne zima,“ spomínal v knihe herec. „Na ľade sa už korčuľovalo zo štyridsať chalanov. Po chvíli prišiel taký nízky chlapík a začal nám dávať príkazy. Bol to pán Slavkovský, slávny hokejista éry ŠK Bratislava, predchodcu Slovana. Hovorili mu Malé pivo a zhodou okolností bol zároveň pracovníkom Filmovej tvorby na Kolibe. Nevedel, že som Durdíkov syn. Jednoducho, bol som jedným z chalanov, čo chcú hrať hokej. Povedal nám, čo máme robiť, nech sa vraj ukážeme, čo kto na ľade dokáže. Začali sme korčuľovať, predviedli sme sa, ako vieme narábať s pukom, prekladať nohy na obe strany... Pán Slavkovský nás pozoroval a o chvíli vraví: ´A viete aj streliť gól?´ Tak sme začali strieľa od modrej čiary do prázdnej bránky. Ako som si vyberal z bránky puk, chalan, ktorý stál za mnou, vystrelil a puk mi prešiel zrovna cez genitálie. Riadne to bolí. Bolo to moje prvé stretnutie s ozajstným hokejom. Konkurz som urobil, prijali ma do mužstva. Odvtedy som desať rokov hral za Slovan.“
Otras mozgu
Vlado Durdík bol stredným útočníkom, hral v strednom útoku: Žižka, Durdík, Šuran. Ako hokejista mal vážne zranenie. Stalo sa to pri tréningu. Vtedy, našťastie, museli povinne používať pri tréningoch prilby. „Bolo dosť ťažké zvyknúť si na ne, ale oplatilo sa. Hrali sme raz priateľský zápas so staršími dorastencami. Pri jednom samostatnom nájazde na brankára ma dobehol obranca Ujváry, mocný, podsaditý chlap, neskôr reprezentačný hráč, a zozadu ma podvihol vlastným plecom. V tej rýchlosti som vyletel, pretože náraz ma priam katapultoval. Letiac asi dvadsať centimetrov nad ľadom popri bránke, hlavou a plecom som vrazil do mantinelu. Zostal som ležať. Mal som ľahký otras mozgu a narazené pravé plece. Bol som tri dni hospitalizovaný na pozorovaní a potom ešte v domácej liečbe,“ opisoval veľmi expresívne dávnu nehodu na ľade. Priznal aj to, že otec – herec – sa vždy tváril, akoby o synov hokej nemal záujem. „Neskôr som to pochopil. On sa prizeral akoby „zboku“. Prišiel sa na mňa pozrieť až po roku a pol. Možno, keby som sa nebol dal na herectvo, bol by som hokejistom,“ skonštatoval obľúbený herec po mnohých rokoch prežitých na javisku SND.
Nechcel byť hercom
Dalo by sa predpokladať, že ako dieťa z hereckej rodiny, ktoré si na divadelné dosky privykalo odmalička, bude sa zaujímať o hereckú prácu akosi prirodzene. Pravda však bola taká, že Vlado Durdík o herectve naozaj nesníval. Jeden čas dokonca uvažoval o novinárčine. „Celkom som si vedel predstaviť seba v povolaní novinára. Nemal som však vyhranené predstavy o tom, čím sa chcem živiť. Mal som síce skúsenosti s divadlom, poznal som množstvo hercov, ktorí k nám chodievali na návštevu, s niektorými som si dokonca aj zahral, no stále som nebol presvedčený, že to je to pravé pre mňa,“ priznal Durdík, no vzápätí dodal, že akosi podvedome sa časom začali prejavovať vplyvy rodinného prostredia a kontaktu s herectvom. Napokon, odmalička vyrastal v divadle, nič iné tak dôverne nepoznal ako javisko a hľadisko.
Pochybnosti otca
Neraz sa stane, že rodičia túžia po tom, aby ich deti nasledovali vo výbere povolania. Aj otec Vlada Durdíka nebol nadšený tým, keď sa syn rozhodol študovať herectvo. „Nesúhlasil s tým. Moje váhanie ovplyvnil teda aj otcov postoj k výberu môjho povolania,“ prezradil Vlado Durdík a podotkol, že napokon rozhodla úplne prozaická vec. „Kamarát Peter, syn rozhlasového režiséra, bol prijatý na herectvo. A tak som si povedal, že keď je tam on, idem aj ja. Aspoň budem mať v škole kamaráta. Bolo to veľmi zjednodušené rozhodnutie. Vyplnil som prihlášku na VŠMU, odbor herectvo. Otec tam vtedy vyučoval umelecký prednes. Veľmi moje rozhodnutie nekomentoval. ´Vieš, pokúšam sa byť objektívny a napriek tomu neviem mnohokrát jednoznačne posúdiť, či ten, alebo onen má talent byť dobrým hercom. Ty si môj syn, spolu sme si niekoľkokrát zahrali, no priznám sa, že neviem celkom posúdiť, či máš na to, aby si bol hercom. Ale jedno viem iste: keď niekto vyštuduje herectvo a nie je dosť talentovaný, nedostane prácu a časom je z toho veľmi nešťastný. Láme to charakter,´ povedal na moje rozhodnutie otec.“
Učil sa od najlepších
Na VŠMU ho učili veľké osobnosti, ako Ladislav Chudík, profesor Jozef Budský, veľká režisérska osobnosť, ktorá formovala Slovenské národné divadlo a divadelníctvo vôbec, Viliam Záborský, Mikuláš Huba, Karol L. Zachar... „Ako študent som bol trochu v nevýhode, pretože som mnohých osobne poznal, lebo často sedávali u nás doma na návšteve. Napriek tomu, že to boli také veľké a zvučné mená, mali k nám študentom veľmi jednoduchý a priateľský vzťah a my sme im dôverovali. Nemuseli nás presviedčať o svojej veľkosti, o svojich schopnostiach a vedomostiach, získali si nás práve tým, že boli ako všetci iní.“ Herectvo vyštudoval Vladimír Durdík s láskou a už ako etablovaný herec s istotou hovoril, že sa rozhodol správne. „Chvalabohu, na nedostatok práce som sa sťažovať nemohol. A lámanie charakteru? Azda je to v poriadku,“ skonštatoval po rokoch účinkovania na divadelných doskách.
4
