Producent a spisovateľ Dušan Budzak o filme Otec: Keď diváci vychádzajú z kinosály, cítia sa byť lepšími. Je veľmi ľahké súdiť, keď nevieš

Film Otec režisérky Terezy Nvotovej, nakrútený v slovensko-česko-poľskej koprodukcii, kandidoval na Oscara v kategórii zahraničných filmov. Do užšieho výberu možných nominácií na cenu Akadémie filmového umenia a vied sa napokon nedostal. Nič to nemení na fakte, že táto emotívna snímka sa zapíše do dejín slovenskej kinematografie. Už len fakt, že Otec sa dostal medzi najlepšie filmy z najlepších, je úspech. O zákulisí nominácie, aj o samotnom odkaze filmu nám porozprával Dušan Budzak, spoluautor scenára a autor knižnej predlohy, ktorá sa stala námetom pre spracovanie príbehu. Fatálnemu príbehu, ktorý sa môže stať hocikomu na svete. Žiaľ.

Tragédia malého dievčatka, ktoré otec zabudol počas horúceho letného dňa v aute a dieťa zomrelo, sa stal pred rokmi aj na Slovensku. Spisovateľ a spoluautor scenára filmu Otec Dušan Budzak bol osobným priateľom rodiny, ktorej sa v jednej sekunde život zrútil ako domček z karát. Režisérka Tereza Nvotová nakrútila film Otec, ktorý je viac než len obyčajným filmom. Je zrkadlom. Odrazom nás všetkých. Toho, akí sme, keď komentujeme nešťastie, ktoré sa nás (ne)týka. Presne vieme, ako by sme to urobili my. S istotou vyhlasujeme, že nám by sa to stať nemohlo. Za maskou súcitu ukrývame odsúdenie. Nevidíme seba samých v tom zrkadle. Alebo nechceme vidieť.

Zimomriavky

Hovorí sa, že nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa. Ale ruku na srdce – kto by nechcel byť víťazom? Film Otec, drsný a zároveň citlivý príbeh rodiny, ktorá príde o dieťa láme rekordy návštevnosti v kinách a aktuálne aj sledovanosť na Netflixe. Ohromí vás nielen samotným dejom, z ktorého má divák zimomriavky, ale aj úžasnými hereckým výkonmi hlavných predstaviteľov – Milana Ondríka a Dominky Morávkovej. Spracovanie témy ide ruka v ruke s tragickou líniou udalostí, ktoré vás posadia hlboko do kresla. Chvíľami takmer nedýchate. Film Otec je síce ťaživý, ale nie drastický. Je o ľudskej sile aj krehkosti. O tom, že môžete byť milujúci a zodpovedný rodič, ale stačí mrchavý zlomok sekundy a váš životný príbeh má odrazu úplne iný dej. Ten najhorší, aký len môže byť – prídete o dieťa. Trieskate si hlavu o stenu, nerozumiete, ako sa to mohlo stať. Srdce krváca viac, než údermi rozbité čelo. Výčitky, prečo ste tragédii nezabránili, sú silnejšie než fyzická bolesť. Nepomáhajú súcitné slová, láskavé objatia, chápajúce pohľady. Lebo ruka v ruke s nimi vám za chrbtom do tváre pľujú tí, ktorí by vás radi videli na kríži. To, že sa to môže stať každému, aj im, nepripúšťajú. Päť miliónov sudcov – kto ešte hodí kameňom?

„S Terezou sme rešeršovali množstvo podobných prípadov po celom svete a snažili sme sa nájsť jednotiace prvky,“ rozhovoril sa o filme Dušan Budzak.  „Zistili sme, že jednotiace prvky existujú v každom prípade. Sú v podstate veľmi jednotné, ak nie rovnaké. Sú to veci, ktoré sa stávajú často milujúcim rodičom, starým rodičom, a nie je to kvôli tomu, že by nemilovali svoje deti, vnúčatá. Ale vždy sa stanú nejaké veľmi podobné situácie, ktoré odvedú pozornosť. Lebo mechanizmus nášho mozgu je úplne identický. Pozri si ten film, nie je krvilačný. Je ťaživý, to áno, a zároveň citlivý,“ nabádal ma Dušan.

Najlepší z najlepších

Dlho som váhala, či si film Otec pozriem. Poznala som príbeh, čítala som knihu a nechcela som tú tragédiu prežívať aj na filmovom plátne. Do kina som nešla. Avšak bola som zvedavá, čo všetko treba absolvovať, keď sa uchádzate o najprestížnejšie filmové ocenenie. Dozvedela som sa naozaj zaujímavé skutočnosti. „Ide o dve skupiny filmov, ktoré sa uchádzajú o Oscarov  – jedna skupina sú vysoko nákladové americké filmy. Je ich množstvo a sú vynikajúce. Majú špičkových hercov. Táto skupina má veľa kategórií oscarových ocenení – réžia, najlepší herec, najlepšia mužská a ženská vedľajšia rola, strih, hudba, efekty... Potom je samostatná skupina, ktorá sa volá najlepší zahraničný film alebo najlepší medzinárodný film. Tam sú všetky filmy z celého sveta a udeľuje sa len jedna jediná cena,“ vysvetlil mi Dušan Budzak.

Pochopiteľne, konkurencia je abnormálna. Každá krajina sa snaží mať tam svojho kandidáta a nie je samozrejmé, že keď filmová akadémia pošle do Ameriky film, tak že sa do výberu aj dostane. Minimálne kvôli administratívnym procedúram, ktoré sú niekedy veľmi náročné. „Verte, že naši producenti sa zapotili, kým splnili všetko, čo akadémia vyžaduje. Tí, ktorí filmárčine rozumejú, sa na projekciách pýtali na technické detaily. Zaujímavosťou napríklad je, že kým bežne má film stovky záberov, Otec je nakrútený iba v deviatich záberoch. Profesionál vie, že je to neuveriteľne náročné,“ konštatoval spisovateľ a producent Budzak.

Ako to funguje

O tom, či film má šancu získať zlatú sošku, rozhodujú tzv. volitelia. Každý z voliteľov, ktorí môžu voliť, musí najprv povinne vo svojej skupine vidieť dvanásť filmov, až potom ho systém pustí ďalej, aby mohol hlasovať. „Vtedy už môže hlasovať aj za filmy, ktoré sú mimo jeho vlastnej kategórie. Kedysi to bolo tak, že mohli hlasovať za viacero filmov, teraz to upravili. Dá sa hlasovať len za jeden film, čo veľmi zužuje výber a konkurenciu,“ povedal spisovateľ a producent, ktorý bol osobne v Los Angeles, New Yorku či v Londýne, aby odprezentoval film pred dôležitými ľuďmi z oblasti svetovej kinematografie. „Treba si uvedomiť, že podmienka mať dobrý film je podmienka nutná, ale nie dostačujúca. Potom nastupuje druhá časť, a tá hovorí, že musíš vedieť ten film predstaviť. To predpokladá schopný tím ľudí, a ten musí byť rozhodne z Ameriky. Nikto z Európy to nedokáže urobiť, pretože je to aj o vzťahoch. My sme mali ľudí, ktorí sú sami členovia akadémie, oni oslovujú ostatných. Musia byť natoľko dôveryhodní a musia mať taký kredit, že ostatní ich vypočujú a prídu na projekciu. Členovia akadémie, s ktorými som sa stretol, boli veľmi profesionálni, pritom skromní ľudia, mnohí z nich sú držiteľmi Oscara. Ja som mal príležitosť hovoriť s ľuďmi, ktorí majú troch Oscarov,“ podotkol Dušan. Aby sa splnila podmienka dostačujúca – musí to vidieť veľa voliteľov, čo znamená veľký počet projekcií. Sú to veľmi veľké peniaze, ktoré na tieto účely dávajú jednotlivé štáty. „Aj my sme mali podporu Slovenska z Audiovizuálneho fondu, aj od súkromných spoločností. Väčšinou však podpora v danej krajine na výrobu filmu nestačí, takže my sme sa spojili s českým fondom, k tomu pribudol poľský fond. Keď sa tieto peniaze poskladali, už je to dobrý základ, k tomu prispeli peniaze z televízie JOJ, v Česku je to Česká televízia a v Poľsku Lava films, silná produkčná svetovo uznávaná spoločnosť, ktorá má na konte zopár Oscarov. Je dobré vytvárať tieto spolky v Európe,“ myslí si Dušan Budzak. Pridal tiež zážitok z projekcie poľského filmu Franz režisérky Agniezsky Holland. „Vďaka českému generálnemu konzulovi v Los Angeles sme sa zúčastnili na veľkolepej recepcii, ktorú organizovalo poľské veľvyslanectvo a ich generálny konzulát. Pozvali tam stovky ľudí, mali sme možnosť zhovárať sa s veľkými producentmi. Naša výprava, to boli dvaja slovenskí producenti – Veronika Paštéková a Anton Škreko, herečka Aňa Geislerová, ktorá veľa nakrúca v zahraničí a je výborný promotér. Jej talent získavať si ľudí je obdivuhodný,“ neskrýval uznanie Dušan Budzak.

Bravó!

V každom prípade sme si v mekke filmového priemyslu neurobili hanbu. Potvrdil to Dušan Budzak. „Čo je najpodstatnejšie – tí ľudia sú veľkí profesionáli. To ma príjemne prekvapilo. Necítil som sa ako outsider, boli sme adekvátni  partneri. Neriešilo sa, že sme z malej krajiny, išlo o film. Náš príbeh sa Američanov dotýka. Špeciálne v Kalifornii mu rozumejú dvojnásobne viac, pretože najviac týchto nešťastí z celého sveta sa deje práve tam.“  

Pravda je taká, že skutočná súťaž pozná iba víťaza. A hoci film nepostúpil do užšieho výberu, ohlas naň bol na projekciách výnimočný. „Som hlboko presvedčený, že je vynikajúci. Sedel som na každej projekcii, videl som ho asi 30-krát. Zaujímavé je, že na celom svete – v Benátkach, Prahe, Bratislave, Piešťanoch, New Yorku alebo v Los Angeles reagujú v rovnakých častiach filmu rovnako. To je pre mňa jasný dôkaz toho, že Tereza Nvotová zvolila medzinárodný filmový jazyk. Presne to, čo sme chceli povedať, sa podarilo povedať. Ľudia veľmi spontánne reagovali v New Yorku, kde počas prezentácie na projekcii bolo počuť veľa vzdychov, výkrikov – New York je trochu iný ako Los Angeles, akoby spontánnejší. Ale každý projekcia vždy končila potleskom. Najväčší bol v Benátkach, takmer desaťminútový. To bolo neuveriteľné,“ neskrýval nadšenie Dušan a dodal, že film sa zakaždým skončil absolútnym tichom v sále. „Naozaj veľmi dusným, ťaživým tichom, ktoré trvalo niekoľko sekúnd. Pre nás, pre tvorcov je to chvíľa, keď nám mysľou preletí – božemôj, čo sa teraz deje v hlavách divákov? Našťastie, dnes už s veľkou úľavou môžem povedať, že to vždy prepukne v úprimný potlesk. Pre mňa je to jeden z najväčších emotívnych zážitkov, aké som mohol mať. Byť tam a vidieť, ako ľudia v stoji tlieskajú a kričia bravó je neuveriteľné. Veľká odmena. Výkony Milana Ondríka a Dominiky Morávkovej sú za hranicami predstavivosti. Som im nesmierne vďačný, ako ten príbeh stvárnili. Samozrejme, Tereza Nvotová to spracovala s nesmiernou láskavou profesionalitou. Ľudia keď vychádzajú z kinosály, napriek všetkému, čo videli, čo prežívali s hlavnými hrdinami filmu, sa cítia ako keby sa zrazu umyli. Ako keby prešli niečím očistným. Majú otvorenejšiu myseľ a lepšie sa im dýcha. A cítia sa byť lepšími.“

Model ementálskeho syra

Zásadná otázka, na ktorú akoby neexistovala odpoveď, znie –  ako je možné, aby otec zabudol, že má dieťa v aute? Ako je možné, že namiesto do škôlky auto nasmeroval do práce, kde zotrval niekoľko hodín, kým mu manželka zatelefonovala, prečo nie je dcérka v škôlke? Odpoveď je krátka, a zásadná – je to možné. „Dnes na to máme termín, aj keď znie veľmi zjednodušene. Nazýva sa to model ementálskeho syra. Keď sa jeho plátky naskladajú tak, že vznikne medzi nimi diera, ktorou preletíš, neexistuje nič, čo by ťa zastavilo. Keď sa stala táto tragédia, a nemyslím len u nás, ale aj v Spojených štátoch, všetci mali tendenciu okamžite súdiť. Mali názor, nemali vedomosť. Je veľmi ľahké súdiť, keď nevieš. Ale inak sa pozeráš na vec, keď už vieš. Keď si uvedomíš, že toto sa ti mohlo stať... Film pridá ďalší pomyselný plátok syra – záchrannú sieť, ktorá ti pomôže jedného dňa myslieť na veci trochu inak. Lebo je to moment, desatina sekundy, ktorá pomôže zachrániť život, a nie zmeniť tvoj život. Všetci mi hovoria – ja chápem, že sa to môže stať každému. Ale nevyrieknu to, čo majú v hlave. A v hlave majú dovetok – okrem mňa. Lenže to je presne ten mylný dovetok, pretože sa to môže stať každému. Takže ten film by mali vidieť minimálne kvôli tej vedomosti,“ zamyslel sa Dušan Budzak a zdôraznil aj to, že film je prioritne láske, o súcite a empatii. „Lásku máme v predstavách ako slnkom zaliatu lúku, kde sú daždivo-behavo erotické scény. Film Otec je  o skutočnej láske. Keď sa niečo vážne stane, keď máš tú lásku overiť, potvrdiť, lebo v jednej  chvíli je vystavená neuveriteľnej skúške. Nikomu neželám, aby jeho láska prešla takou skúškou. Ale verím, že toto je jasný dôkaz o tom, ako láska naozaj môže vyzerať.“

Univerzálny model

Všetci to poznáme. Stačí maličkosť a pozornosť upriamime na niečo úplne iné. Tento jav zachytila aj filmová kamera. „Niekedy zbadáš bilboard a na ňom niekoho, kto ti pripomína svokru. V tom momente začneš premýšľať – bože môj, mal by som sa s ňou udobriť... V tom momente myseľ odchádza úplne inde. Alebo zbadáš niekoho na chodníku, kto ťa niečím zaujme. Vtedy autopilot, ktorý riadi auto, prevezme všetky funkcie a urobí to, na čo je zvyknutý. To znamená, že ťa dovezie do práce, a nie do škôlky, kam si chcel ísť. Vo filme sme to znázornili tým, že cez cestu prechádza chodkyňa s chodúľom, ktorej to trvá. To sú drobnosti, ktoré sa nám dejú. Tie modely sú rovnaké,“ zdôraznil Budzak. „S režisérkou sme sa snažili nájsť univerzálny model, ako sa to deje. Film je koncentráciou viacerých prípadov po celom svete. Nijako ale nepopierame, že bol inšpirovaný slovenským príbehom. Celý zhluk udalostí, ktorý viedol k tragédii je taký, že dnes môžem s istotou povedať, že otec bol úplne bez šance. Posúďte: máš citlivý alarm, tak ho necháš vypnúť, pretože otravuje okolie. Pretože chceš zabrániť, aby na dieťa v lete pieklo slnko, dáš si zatemniť zadné okná, ale tým pádom do auta nevidíš. Tá najfatálnejšia vec –  že dieťa sa vie odopnúť z detskej sedačky, tak aby sa mu nič nestalo, kúpiš novú sedačku, v ktorej sa nevie odopnúť. Ale tú namontuješ za svoje sedadlo, a nie tam, kde si bol dovtedy zvyknutý. Vystupuješ z auta, pozrieš sa a stará sedačka je prázdna, čo je pre teba automatická odpoveď, že už som dieťa odviezol do škôlky. Nenapadne ti, že dieťa je v druhej  sedačke, ktorá je za sedadlom vodiča, za zatemneným oknom a sladko spinká. Vojdeš na pracovisko, hoci si tam nemal byť, len si sa tam chcel zastaviť a o päť minút na to si mal ísť na stretnutie. Prídeš do práce a zavolajú ti, že stretnutie sa ruší. Takže si povieš – dobre, zostávam v práci. Nevrátiš sa do auta, ktoré stojí zopár metrov od terasy kaviarne, v tom čase plnej ľudí. Nikto si nič nevšimne...“

Slová Dušana Budzaka ma prinútili vidieť veci z mnohých strán. Nič nie je iba biele a nič nie je iba čierne.

Syndróm zabudnutého dieťaťa

Po tom všetkom, čo som o filme počula z úst Dušana Budzaka, zrazu som nadobudla úplne iný pocit – pocit, že keď si ho pozriem, budem o čosi zrelšia. Ten pocit ma dlho nahlodával a keď nedávno zaradila streamovacie služba Netflix film do svojej ponuky, neodolala som pokušeniu. Mnohí si myslia, že aký majú nudný život. Ukazuje to aj tento film, kde na začiatku akoby sa nič zvláštne nedialo. Ani sa nedeje. Na plátne beží obyčajný život bežnej rodiny. A potom sa zrazu stane niečo, a ty padáš na kolená a modlíš sa ku krížu, aby tvoj život bol opäť taký nudný ako včera. Zrazu vidíš svoj život z úplne inej perspektívy a prosíš o tú nudu. Lebo toto vzrušenie nechce zažiť nikto. V jednej chvíli som vzala do ruky papier a pero a zapísala som si, čo vo filme odznelo:

„Pamäť je ako stroj. A nie je bez chyby. Naša vedomá myseľ uprednostňuje veci podľa dôležitosti, ale na bunkovej úrovni to naša pamäť nerobí. Ak ste schopný zabudnúť mobil, ste potenciálne schopný zabudnúť aj svoje dieťa. Rozumieš? Proste, keď šoféruješ, tak nad tým nerozmýšľaš, čo robíš. Jednoducho radíš rýchlosti, krútiš volantom ako automat. A potom – v momente, keď máš namierené do škôlky, kde bežne nechodíš, a pri ceste ťa niečo vyruší, tak začneš rozmýšľať nad niečím iným. A vtom sa zapne ten automat, ktorý ťa zavedie na miesto, kde je zvyknutý. V mojom prípade do práce. Chápeš? Že môže dôjsť doslova k prepísaniu pamäťových obvodov, podobne ako pri počítačovom programe. Tieto pamäťové obvody nie sú znovu oživené, napríklad plačom dieťaťa, môže celkom vymiznúť. Proste je to syndróm.“

A ešte čosi som si zapísala. Filmová postava znalca, ktorý urobil obžalovanému špeciálne neuropsychologické vyšetrenie, vo filme vysvetľuje: „Prečo si otec nespomenul na dcéru v aute? „Pretože jeho mozog sa počas toho ako šoféroval auto prepol do režimu tzv. autopilota. Vtedy si ten mozog myslí, že všetko prebieha tak ako si myslí. A tá časť pamäti, ktorá má na starosti nové úlohy, v tomto prípade odviezť dcérku do škôlky, proste vypla. To znamená, že nejde o zlyhanie rodičovskej lásky, ide o zlyhanie pamäte.“

Sledovala som film so zatajeným dychom, prežívala som tragédiu z pohodlia gauča, v bezpečí. Pri záverečných titulkoch som myslela na všetky rodiny, ktoré si podobným peklom prešli. Potom som vzala do ruky mobil a napísala som Dušanovi správu: „Mal si pravdu.“ Pretože naozaj nie je krvilačný. Je ťaživý, to áno, a zároveň citlivý...

Zdroj foto: film Otec