Po 17. novembri 1989 sa udalosti v Československu dávali do pohybu. Televízie v Prahe a v Bratislave sa rozbiehali v informovaní o udalostiach až o pár dní neskôr. O tom, čo sa dialo počas prvých dňoch Nežnej revolúcie prezradil Novému Času Nedeľa vtedajší režisér Hlavnej redakcie Televíznych novín ČST v Bratislave Štefan Felix (83).
V Bratislave 19. novembra vznikla v Umeleckej besede Verejnosť proti násiliu, 21. novembra sa konala na Hviezdoslavovom námestí prvá demonštrácia už s moderátorom Milanom Kňažkom. V Aktualitách, hlavnej slovenskej spravodajskej relácii na 2. programe STV, odvysielali krátky šot o zhromaždení študentov, ktorý nakrútil redaktor Pavel Jacz († 66). O deň neskôr, 22. novembra, sa na námestí SNP, priamo pod oknami spravodajskej redakcie STV, zišlo mnohotisícové zhromaždenie, moderované Milanom Kňažkom a Jánom Budajom. Zamestnanci televízie mohli sledovať priebeh demonštrácií rovno z okien budovy, ktorá bola v tom čase obložená veľkým lešením. Akurát čistili jej kamenné pieskovcové fasády a lešenie slúžilo ako výborný obrí stojan na transparenty s revolučnými heslami.
Za múrmi spravodajstva
Režisér Štefan Felix, prezývaný Kaco, mal v tom čase 47 rokov a ako zrelý profesionál viedol kolektív režisérov a asistentov réžie. „V tento deň, podľa spomienok Eugena Gindla († 77), sa vybrali členovia vedenia VPN do Slovenskej televízie, aby sa s vedením Hlavnej redakcie televíznych novín dohodli na vysielaní manifestácií v priamom prenose na 1. programe. V budove Tatry (vtedy sídlo HRTN a dnešné sídlo Ministerstva kultúry SR, pozn. red.) boli vtedajší šéfredaktor Anton Kubisch, moderátor Ivan Farský a bývalý šéfredaktor a v tom čase už zahraničný spravodajca ČST v Budapešti Pavol Grobarčík († 57) a zhodou okolností aj riaditeľ STV Jaroslav Hlinický. Gindl atmosféru v kancelárii charakterizoval: „Ako by im odľahlo, keď sme ich oslovili,“ spomína na historické okamihy Novembra 1989 Štefan Felix. „Faktom je, že prienik do médií Novembru ´89 vyjednala skupinka okolo Eugena Gindla, ako aj relatívna ústretovosť vtedajšieho riaditeľa televízie Jaroslava Hlinického († 88). Televízia sa však otvárala i zvnútra – vďaka tlaku zamestnancov, členov tzv. Organizačného štrajkového výboru, na vedenie televízie pod hrozbou štrajku,“ pokračuje režisér a pridáva spomienku na rozhovor s riaditeľom Hlinickým. „V redakcii Televíznych novín už riešili, ako by Slovenská televízia – nezávisle na ČT Praha – mala na svojom programe (išlo výlučne o 2. program, 1. program bol v réžii ČST Praha, pozn. red.) reagovať na situáciu. Veď čo sa deje, sme videli z okien budovy spravodajstva. Riaditeľ Hlinický spomínal, že v ten deň prišiel za ním do kancelárie do výškovej budovy STV v Mlynskej doline veliteľ jednotky Ľudových milícii pri STV a žiadal ho, aby si milicionári mohli ísť vziať zbrane a brániť televíziu. Vtedy sa Hlinický zachoval veľmi charakterne, pretože mu bolo jasné, čo môže použitie násilia proti davu vyvolať,“ vysvetľuje režisér Štefan Felix a zároveň podrobne opisuje, čo nasledovalo: „Riaditeľ vzal veliteľovi kľúče od zbrojnice, zamkol ich v kancelárii do trezoru, veliteľa zamkol vo svojej kancelárii a sekretárke prikázal, aby ho nepúšťala von. A odišiel na Námestie SNP do sídla spravodajstva. Tam sa nakoniec dohodli so šéfredaktorom Antonom Kubischom a delegáciou VPN, že Slovenská televízia bude manifestácie z námestia vysielať v priamom prenose na 2. programe. Po prenose by mal byť „Okrúhly stôl“ (podľa vzoru Poľska, kde tie okrúhle stoly – diskusné relácie – už vysielali).“
Manévre s Dubčekom
Vo štvrtok 23.11. padlo rozhodnutie – v redakcii Televíznych novín sa dozvedeli, že podvečer okolo 17-tej hodiny (začiatok bol zámerný, aby sa na námestie dostali pracujúci ľudia zo zamestnania) budú realizovať priamy prenos z námestia SNP. „Technici pristavili pred budovu Tatry prenosový voz, bolo tam viac kameramanov, než kamier a dvaja strihači. Stotisícové zhromaždenie – to bola sila. Brali sme to ako profesionáli, nenechali sme sa unášať emóciami, inak by sme to nezvládli. Ale vidieť Alexandra Dubčeka († 70) na tribúne po vyše 20-tich rokoch slobodne rečniť, to bol naozaj zážitok,“ opisuje Štefan Felix atmosféru na námestí, v redakcii aj v prenosovom voze. Vzápätí si spomenie ešte na jeden dôležitý moment: „Keď spomínam Alexandra Dubčeka, tak musím spomenúť jeden z majstrovských kúskov redaktora Paľa Jacza, považovaného dnes za jedného z prvých investigatívnych televíznych novinárov. Paľo sa počas manifestácie pohyboval medzi účastníkmi na námestí a robil s nimi rozhovory. Z toho urobil reportáž do večerných Aktualít. Vedenie redakcie rozhodlo, že keď už Hlinický povolil priamy prenos, tak v Aktualitách môže byť Paľova reportáž, ale Dubčeka nesmie spomenúť. A tu citujem spomienku Štefana Nižňanského z jeho knihy Televízne črepiny v zamate: ´Spomínam si na 23. november 1989. Pavel Jacz, ktorý pripravoval komplexnú reportáž z mítingu v Bratislave, mi zúfalo volal do Prahy, že má vraj zakázané povedať, že na námestí SNP bol v ten deň Alexander Dubček. Predpokladal som, že máme odpočúvané telefóny, tak som len povedal: Paľo, študoval si žurnalistiku, vieš, v čom je zásadný rozdiel medzi televíziou a rozhlasom? Ak ti zakázali povedať, vieš predsa, ako dáš v televízii informáciu. Pretože mu pred vysielaním kontrolovali text, o Dubčekovi síce nepovedal nič, ale na záver reportáže ho ukázal v detailnom zábere na tribúne.´“
Okrúhly stôl
Na ďalší deň, v piatok 24. novembra, dala redakcia dohromady prvý „okrúhly stôl“ ešte to nebolo známe Štúdio Dialóg, to vzniklo až v nasledujúci deň. „Štúdio Dialóg sa presťahovalo z budovy Tatry na námestí SNP do Mlynskej doliny, kde bolo väčšie štúdio a tamojší redaktori a moderátori neboli tak natesno spätí z režimom, ako my v spravodajstve. Moderoval to potom Vojto Hron († 64),“ vysvetľuje režisér o postupných krokoch televízneho vysielania novembrových udalostí spred 36 rokov a dodáva: „Ten okrúhly stôl v Tatre bol opäť pokusom o kompromis, ale aj výsledkom momentálnej situácie. Napriek tomu, že Hlinický, aj Kubisch oslovili vysokých funkcionárov ÚV KSS, nikto nebol ochotný (alebo nemal odvahu) vystúpiť v STV v prítomnosti zástupcov novovzniknutého občianskeho združenia Verejnosť proti násiliu. Delegovali za seba takzvaných kapitánov slovenského priemyslu – ako sa vyjadrili – generálnych riaditeľov Ing. Teodora Šajmíra (Slovnaft), Ing. Štefana Chudobu (Bratislavské automobilové závody – BAZ) a v tom čase dvoch bezvýznamných teoretikov marxizmu-leninizmu – Petra Weisa, pracovníka Ústavu marxizmu-leninizmu ÚV KSS, budúceho politika a doc. Milana Kuruca z Vysokej školy ekonomickej. Za VPN prišli prognostik Fedor Gál, Ing. Vlado Ondruš z koordinačného výboru vysokých škôl, ekológ a kurič Ján Budaj, herec Milan Kňažko a zástupcovia študentov Sveťo Bombík z FF UK a Miloš Lauko z VŠMU. Reláciu moderoval Ivan Farský, ja som bol režisérom relácie,“ vymenúva Štefan Felix. „Dostal som informáciu, koľko ľudí sa zúčastní na debate v štúdiu a že pôjde o „okrúhly stôl“. Takže sme pripravili scénu so skutočným okrúhlym stolom, ktorý symbolizoval rovnaké postavenie diskutérov. Produkčnému som dal pokyn, aby skupinu riaditeľov a marxistov cez maskérňu zaviedol do miestnosti zástupcu šéfredaktora na 1. poschodí Tatry a zástupcov VPN a študentov do inej kancelárie. Predvídal som, že ak ich umiestnime do začiatku vysielania do jednej miestnosti, začnú oba tábory diskutovať, čomu som sa chcel vyhnúť. Lebo psychologický moment bol v tom, že v strese v štúdiu už účinkujúci nedokázali rozlíšiť, čo povedali pred vysielaním a čo by mali zopakovať. Už si nepamätám presne, kedy sa relácia začala vysielať, ale pamätám si, že sme ju poriadne natiahli oproti plánovanému času. Ale bolo to na 2. programe, na slovenskom okruhu, takže sa mohol program posunúť,“ dozvedáme sa zaujímavosti zo zákulisia, zvedaví na ďalšie podrobnosti. Štefan Felix pokračuje v spomínaní na doslova adrenalínové vysielanie tých dní: „Všetci v réžii sme cítili, že je výnimočná chvíľa. Moderátor Ivan Farský mal pokyn otvárať témy o ekonomike a spomínaní kapitáni priemyslu chceli hovoriť o tom, ako sa chystajú reformy na oživenie ekonomiky. Mimochodom, mali sme tzv. telemost, teda živé spojenie so štúdiom v Košiciach, kde bol moderátor Ivan Lukáč a traja riaditelia štátnych podnikov – Východoslovenských železiarní, Keramických závodov Košice a ČSAD (Čs. automobilová doprava) Košice. Na prvý pohľad zarazili odpovede zástupcov z VPN, ktoré boli pokojné, argumentačne bohaté, hovorili bez čítania z papiera. Kapitáni priemyslu hovorili o úlohách, ktoré vytýčila strana a vláda. Samé frázy. A potom to prišlo...“ usmeje sa poľahky režisér a my čakáme na to, čo vskutku príde.
Šok v priamom prenose
„Milan Kňažko (predstavte si, bolo 24.11.1989 – normalizačný režim fungoval naplno, Verejná bezpečnosť Štátna bezpečnosť i armáda boli verní strane a vláde, k dispozícii boli tiež tisíce Ľudových milicionárov) mal toľko odvahy a statočnosti, že prekročil to najväčšie tabu, na ktorom stál celý komunistický režim – na článku 4 Ústavy ČSSR o vedúcej (a večnej vodcovskej) úlohe Komunistickej strany. Kňažko zrazu do nejakej odťažitej témy o ekonomike povedal, že predovšetkým sa musí zrušiť článok 4 Ústavy o vedúcej úlohe KSČ. V štúdiu, v réžii, na prvom poschodí v miestnosti šéfredaktora, milióny divákov, ale aj papaláši na celom území Slovenska zostali ako obarení. Zdalo sa mi, že sa mi sníva! Požiadavka o odstránení dlhoročnej nadvlády jednej strany bola verejne vyslovená. Potom ešte zástupcovia VPN nastolili tému, ktorú predniesli aj na popoludňajšej manifestácii na námestí SNP. Požiadavku a výzvu na generálny štrajk. Prečítal ju Milan Kňažko,“ pokračuje v spomienkach režisér Felix.
V plnom nasadení
V ďalšie dni sa teda Štúdio Dialóg vysielalo z Mlynskej doliny a ľudia v spravodajstve, v Aktualitách, sa naplno venovali reportážam z celého Slovenska a každodenným priamym prenosom manifestácií z námestia SNP. Vyvrcholením prenosov bol pondelok 27. novembra, deň generálneho štrajku v celom Československu. „Centrálna réžia bola v Prahe. To sa už prebudila aj Československá televízia (ČST), ktorá odvysielala historické prenosy z Václavského námestia a najmä z trojmiliónovej manifestácie na Letnej. ČST dostávala živé vstupy zo všetkých krajských miest v Čechách a na Morave a výstup z centrálnej réžie v Bratislave, kde sme mali k dispozícii živé vstupy z Košíc, Banskej Bystrice a Bratislavy, dokonca zo Slovnaftu. Do celoštátneho vysielania sme vstupovali aj s reportážami, nakrútenými na telemagnetický záznam, ktoré prinášali redaktori z ďalších väčších miest. V tie dni sme boli v plnom nasadení všetci – redaktori, kameramani, režiséri, produkční... Nehľadeli sme na to, že sme každý deň od rána do noci v redakcii, v štúdiu,“ opisuje Štefan Felix.
Minister dourážal umelcov
„Okrem spomenutých relácií som každý deň vysielal Aktuality, hlavnú slovenskú spravodajskú reláciu na 2. programe o 21,30 h. Mala 30 minút a v tých dňoch, keď sa dialo veľmi veľa udalostí, ktoré si zaslúžili sa dostať do vysielania, prišla požiadavka z Ministerstva, že do štúdia Aktualít príde na rozhovor minister kultúry SSR Pavel Koyš († 61), režimný to básnik a kovaný normalizátor kultúry. Moderátorkou relácie bola Izabela Pažítková. Koyš chcel reagovať na protestné mítingy divadelníkov v Slovenskom národnom divadle, ktorí dostali deň pred tým publicitu v Aktualitách. Samozrejme, reagoval z triedneho hľadiska normalizátora a dogmatika. Nabrýzgal na umelcov vo všeobecnosti a na hercov zvlášť. Dourážal všetkých vo svojej funkcionárskej nadradenosti. Nahrávka mala dlhých 14 a pol minúty. Potrebovali sme ju skrátiť. Premýšľali sme, čo nechať, čo vyhodiť. Napokon sme dospeli s Izabelou k názoru, že nebudeme nič skracovať. Rozhodli sme sa, že nebudeme zasahovať do vystúpenia funkcionára a ´vylepšovať´ jeho prejav, nech sa zhovädí sám. A výsledok pamätníci poznajú... Pavol Koyš sa navždy odpísal v umeleckej obci i u väčšiny občanov Slovenska. Dobre sme sa rozhodli.“
S väzňami vo vysielaní
Počas rozprávania si režisér Felix spomenie na dve kuriózne momentky z tých dní roku 1989. „Keď sa podarilo ako tak upokojiť hektickú situáciu v slovenských väzniciach, chceli aj väzni hovoriť otvorene o problémoch vo väzniciach a štrajkom si vydobyli svoje Štúdio Dialóg, ktoré sa vysielalo v decembri naživo zo spravodajského štúdia v Tatre. To som prvý a aj posledný raz vo svojej televíznej praxi zažil vysielanie pod dozorom uniformovaných mužov so samopalmi, ktorí boli rozmiestnení v štúdiu i vo všetkých vchodoch do štúdia i do budovy. Účastníci boli zástupcovia VPN z väzníc v Leopoldove, Ilave, Banskej Bystrici. Doviezli ich v autobusoch a pousádzali ich v štúdiu. Ja som im musel vysvetliť, ako to bude prebiehať. Požiadal som ich, aby zachovali kľud a dôstojnosť, aby si neskákali do reči, krotili emócie. Nezvoleným vodcom bol známy horolezec Pavol Pochylý († 54). Treba mu uznať, že rečník bol výborný a jeho zásluhou sa diváci dozvedeli o mnohých neprávostiach, ktoré režim uplatňoval vo väzniciach. Beseda väzňov dopadla dobre, ale moderátorovi Ondrejovi Hankovi sa ešte dlho triasli ruky od stresu.“
Funkcionár Rusko
Ako už v história viackrát ukázala, vždy sa nájde zopár takých, ktorí veľmi rýchlo prezlečú kabát. Takým bol podľa Štefana Felixa aj Pavol Rusko. „Z bezvýznamného a netalentovaného redaktora športovej redakcie to Rusko neskôr dotiahol až na podpredsedu vlády a ministra hospodárstva. Nedá sa mu uprieť, že to bol schopný chlapec, žiaľ, schopný všetkého. Do 17. novembra 1989 to bol poslušný platený funkcionár, predseda Celozávodného výboru Socialistického zväzu mládeže, keď ho riaditeľ Hlinický musel ako neschopného preložiť z funkcie pomocného redaktora športu do pozície profesionálneho funkcionára SZM. Pavol sa chodil funkcionárom výboru KSS v STV sťažovať, že prečo mu predlžujú obdobie kandidáta strany, že už by chcel byť aj on člen komunistickej strany. Tento snaživý funkcionár sa zo dňa na deň stal predsedom revolučného Štrajkového výboru v STV a chcel kádrovať, prepúšťať a dokonca sa vyhrážal riaditeľovi Hlinickému. No vidíte, a ako dopadol...“
Odchod z televízie
Dnes, 36 rokov od Nežnej revolúcie, režisér hodnotí svoje pôsobenie v televíznom spravodajstve v pamätnom Novembri 1989 realisticky a s nadhľadom. „Pre nás, čo sme verne, či menej verne slúžili vtedajšiemu režimu ako zamestnanci štátnej televízie, ktorá prinášala veľa propagandy, boli novembrové udalosti obdobím, keď sme sa plne sústredili na perfektné a spoľahlivé vykonávanie našej profesie. Myslím si, že sme nakoniec pomohli v realizácii vysielania udalostí z Novembra ´89 a tiež v postupnom prechode STV na verejnoprávnu, demokratickú inštitúciu. Avšak odrazu bolo medzi kolegami veľa politizovania a menej profesionality, tak som v januári 1992 odišiel z STV do súkromnej sféry videoprodukcie. Ale tie novembrové a decembrové dni roku 1989 zostanú navždy zapísané ako pamätné dni v mojom profesionálnom živote,“ uzatvára režisér Štefan Felix.
Zdroj foto: TASR, ašf, anc
5
