Speváčka Heidi Janků (62): Pohybovať sa v spoločnosti mladých je osviežujúce

Speváčka Heidi Janků (62) patrí medzi hudobný zlatý poklad generácie dnešných päťdesiatnikov, šesťdesiatnikov. Obdivovateľov má najmä v radoch staršej generácie, ale vďaka tomu, že pri Heidi akoby sa zastavil čas a nestarnú ani jej hity, fanúšikov má aj medzi mladšími. Napokon, sama priznala, že sa obklopuje mladými ľuďmi, ktorí jej dodávajú životný esprit.

Na Slovensku nemáte veľa koncertov, ale v lete vás fanúšikovia môžu stretnúť v Banskej Štiavnici, kde budete s kapelou spievať na festivale. Tých, ktorým to nevyjde, poteší možno klip k novej pesničke Čardáše, ktorú ste nedávno nahrali s Janom Bendigom a Ondrejom Kandráčom. V súvislosti s vami sú čardáše dosť netradičný hudobný žáner.

To je pravda, ale prečo nevyskúšať aj niečo iné?  Je to zmes čardášov, ale nie výlučne, pretože tam napríklad aj pesnička Slavíci z Madridu, ktorú spieval Waldemar Matuška. Nahrávanie mal na starosti Ondrej Kandráč, ja som do tohto projektu vstúpila v čase, keď už bol rozbehnutý. Netrvalo dlho a už sa natáčal zvuk, klip... My sme si s Honzom Bendigom už dlho hovorili o tom, že by to naše hudobné spojenie nemuselo byť zlé, akurát som  netušila, že do toho vstúpi ešte aj Ondrej Kandráč. Na druhej strane si myslím, že je to veľmi fajn, lebo to spojenie je veľmi zaujímavé. Kedysi som tiež začínala s cimbálovkou a s ľudovkami, takže k tomuto žánru nemám až tak ďaleko. Myslím si, že sa to podarilo a že to bude taká letná „pecka“.

Je to netradične dlhá skladba, vyše sedem minút.

Áno je to sedem minút, možno na počúvanie na youtube trošku pridlhé, ale zas keď sa to pustí na nejakej  párty – a k tomuto účelu to bolo vytvorené – tak si myslím, že tých sedem minút je tak akurát.

Generácia, ktorá vyrastala na vašich pesničkách vás ale pozná skôr ako popovú, možno až rockovú speváčku, určite nie ľudovkárku. Zmenilo sa niečo v tomto smere?

V hudobnej branži fungujem 42 rokov a ako speváčka sa, samozrejme, vyvíjam tak ako sa vyvíjajú aj rôzne trendy. Vždy som sa snažila robiť muziku, ktorá ma baví. Na druhej strane, niekedy sa človek musí podriadiť tomu, čo chcú ľudia počúvať. V každom prípade, stále robím pop. Samozrejme, že keď som spieva s kapelou Supernova, stálo na plagátoch: rocková speváčka z Ostravy. Ale ja som si nikdy ako rocková speváčka nepripadala. Teraz mám novú kapelu Heidiband, s ktorou celé leto jazdíme po rôznych akciách. Tým, že tam mám mladších muzikantov, než som ja, chalanov, ktorí majú radi rock, tak pesničky z 80. rokov prerobili trochu do nového kabátu, takže to znie rockovo. Takže opakujem, ja sa necítim byť rockovou speváčkou, ale to spojenie rockovým muzikantov s mojím hlasom je fajn, baví nás to a myslím si, že to baví aj ľudí.

Speváci, pochopiteľne, chcú prinášať nové piesne, ale povedzme si na rovinu, ľudia si aj tak na koncertoch pýtajú známe hity. Nie je to tak trochu schizofrenické?

My máme s kapelou Heidband postavený repertoár prevažne s piesňami 80. rokov, keď som spievala s kapelou Supernova. Samozrejme, že sme do toho dali nové prvky, nové aranžmány. A čo ma teší, ľudia to berú, máme veľmi dobrý ohlas. Myslím si, že ľuďom ide hlavne o melódie, a tie sme nezmenili. Jasné, že z času na čas si urobím radosť pre seba a nechám si napísať a vyprodukovať novú pieseň. Faktom ale je, že na koncertoch si fanúšikovia zakaždým pýtajú Když se načančám. Mám však v repertoáru napríklad aj duet Ztracený ráj, ktorý som naspievala s Vašom Patejdlom. Pesničku spievam s mojím gitaristom a na svojich sólových akciách sama. Mám v repertoáru stále aj pieseň Kuře na grilu, čo ja ale zvláštne, na Morave táto skladba funguje, ale v Čechách už napríklad o ňu nie je až taký záujem. Takže ten dopyt je tak trochu daný aj regionálne. Aby som to zhrnula – z hodinového playlistu spievam jednu, možno dve pesničky nové.

Pieseň Když se načančám ste naspievali v roku 1986. Aké je to spievať ju po takmer 40 rokoch?

Myslím si, práve táto pesnička mi vôbec nevadí, pretože čím som staršia, tým sa musím viac „čančať“. (smiech) Mám tam skôr iné piesne, ktoré sme už viac-menej vyradili z repertoáru, napríklad Holka tvrdohlavá, lebo spievať v 60-ke o tom, že som tvrdohlavé dievča, je asi trošičku divné. Hoci tvrdohlavá som stále, ale holka už v žiadnom prípade nie. V piesni Kuře na grilu rezonuje text: Jsem kuře, mládě člověka, let osmnáct, let osmnáct... Spievala som to v dvadsiatich a už vtedy mi to vadilo, takže čo mám hovoriť teraz! Ale ako speváčka chcem dávať ľuďom to, čo chcú a pokiaľ budú chcieť počúvať tieto skladby a budú si ich spievať so mnou, tak si myslím, že nie je čo riešiť. Mňa tie pesničky stále bavia, napokon, kedysi to boli hity.

Patríte medzi šťastné ženy, ktoré akoby nestarli. Rešpektujete svoj vek? Bojujete s ním alebo si ho nepripúšťate?

S vekom nebojujem, pretože každý starne – aj ja. Niekto výraznejšie, iný nenápadnejšie. Súhlasím s myšlienkou, že vek je len číslo, pretože som optimisticky založená. Hoci ma v živote stretlo aj niekoľko tragických udalostí, veď v jedenástich mi zomrela maminka a otec holdoval alkoholu. Ale vždy som to nejak prekonala práve tým optimizmom. Takže ja si vek nepripúšťam. Občas sa stretnem aj s názorom, že toto by si v tvojom veku už robiť nemala, ale ja sa pýtam, že prečo? Nikdy som nedala na okolie, na to, čo hovoria iní. Môj manžel Ivoš ma naučil obklopovať sa mladými ľuďmi a myslím si, že aj toto na mňa pôsobí tak, že nestarnem – aspoň teda mentálne. Pohybovať sa v spoločnosti mladých ľudí je osviežujúce. Navyše, umelcov drží v kondícii aj javisko. Keď k nemu človek pričuchne, nemôže len tak prestať. Nás to javisko a spätná väzba z publika nabudzuje. Kamarátka mi kedysi povedala, že som trošku ako upírka, že sajem energiu z ľudí v hľadisku. Asi je to pravda. (smiech)

Výhoda umelcov je, že pracujú aj v dôchodkovom veku. Prosto – javisko ich nepustí. Viete si predstaviť, že by ste museli skončiť so spevom?

Vôbec si to neviem predstaviť. Predstava, že by som bola typ dôchodkyne, ktorá sedí doma a štrikuje ma desí. Určite by som chcela mať stále nejaký kontakt s hudobnou branžou. Napokon, Ivošov syn Adam Pavlík, ktorého mal s Věrou Špinarovou je môj kapelník v Heidibande, Adamova dcéra Johanka s nami jazdí po koncertoch, takže možno by som sa venovala jej, lebo je talentovaná.

Čo robíte, keď nespievate?

Od manželovej smrti v auguste 2017 žijem vo veľkom dome sama, takže sa starám o dom, o záhradu, čo mi zaberie dosť veľa času. Mám psíka, ktorého som si zaobstarala po tom, čo Ivoš odišiel, oňho sa tiež musím postarať. Chodím za kapelou na skúšky do Ostravy, zájdem do spoločnosti na večierky, na rôzne prezentácie... Už sedem rokov si zvykám na to, že tu Ivoš nie je.

Nepreženiem, ak poviem, že ste boli spolu doslova 24 hodín denne, sedem dní v týždni... Neboli ste len manželia, ale aj kolegovia. O koho ste sa opierali v najťažších chvíľach po jeho odchode?

Bolo to, samozrejme, ťažké, lebo 36 rokov sa zo života nedá len tak vymazať. Ivoš bol natoľko múdry, že ma posledných 15-20 rokov nenápadne vtiahol do toho, čo musím vedieť, keď raz zostanem bez neho. Spočiatku bol on tou hybnou silou v mojej kariére. Všetko zariaďoval on, potom to pomaly začalo prechádzať na mňa. Takže čo sa týka kariéry a spievania, bola som pripravená na to, že raz zostanem sama, že sa budem musieť o všetko postarať. Keďže sme s manželom boli naozaj stále spolu ako také siamské dvojčatá, tak som nemala veľa času na kamarátky. Bola som pre Ivoša chvíľami taký ten fullservis. Keď som potom zostala sama, tak sa ten okruh kamarátok rozšíril. Mám teraz dve partie, sme spolu v úzkom kontakte. Minimálne raz-dvakrát v týždni sa vidíme, takže sa necítim osamelá.

S čím ste sa museli popasovať?

Už dlho som robila celú agendu okolo koncertov, takže to ma neprekvapilo. Ivoš ma učil aj veci okolo domu, takže bez problémov zvládnem doliať vodu do kotla, viem si veľa vecí na dome urobiť sama. Ja som na Ivošovi pozorovala už dlhšie, že chradne, že to zdravie nie je dobré, ale na smrť sa nedá pripraviť. Bol to šok, keď odišiel. Zrušila som jeden koncert, ale za dva týždne som už bola na javisku, pretože si myslím, že aj Ivoš by to tak chcel. Pre mňa boli najhoršie prvé dva roky, keď som potrebovala urobiť nejaké veľké rozhodnutie – napríklad predať auto a kúpiť nové auto. Vždy sme na tieto rozhodnutia boli dvaja, teraz som na všetko sama. Už som si zvykla, ale spočiatku to bolo ťažké, lebo som sa nemala s kým poradiť. Isteže, mám rodinu a fungujeme skvelo, navštevujeme sa, mám okolo seba veľa kamarátov, ktorí mi vždy pomohli. Ale ja nechcem so svojimi problémami nikoho obťažovať.

Manžel bol od vás starší o tridsať rokov. Nemal tendenciu vychovávať vás?

To určite áno, a ja som to aj prijímala. Sigmund Freud by mal zo mňa radosť, lebo Ivoša som si vytypovala podvedome asi kvôli tomu, že som mala zlý vzťah s otcom. Keď som spoznala Ivoša, nemala som ani dvadsať, bola som také teliatko, nepobozkaná životom. Všetko som spoznávala vďaka Ivošovi, ktorý hovorieval. že som ako špongia, ktorá všetko nasáva. On zas pri mne trochu omladol. Myslím si, že sme sa navzájom doplňovali.

Váš muž bol typ, ktorý priťahoval záujem žien. Žiarlili ste naňho?

Zo začiatku to bolo divoké, pretože ja som ho spoznala, keď ešte nemal ani päťdesiat. Bol už prešedivelý, ale stále šarmantný muž. Tým, že bol známy, pre ženy bol zaujímavý. Možno žiarlil on na mňa, bola som mladšia. Ale nemal dôvod. Fungovala však medzi nami chémia, takže sme to všetko ustáli. Keď sme začali spolu žiť a rozbehla sa naplno moja kariéra, boli sme na cestách neustále spolu, tak to už bola pohoda.

Nemali ste s manželom deti – tak ste to chceli alebo vám neboli dopriate? Bola to téma, o ktorej ste spolu hovorili?

Áno, jedno obdobie to bola naša téma. Bolo to niekedy na začiatku 90. rokov, kedy sa zmenila situácia v šoubiznise a tej práce bolo málo. Vtedy som bola v produktívnom veku, nebránili sme sa dieťaťu. Keby som otehotnela, tešili by sme sa. Ale nestalo sa, osud to tak asi chcel a ja nejdem proti prírode. Nešla by som na umelé oplodnenie, pretože si myslím, že pokiaľ tomu príroda praje, tak sa to stane. Na druhej strane som tak trochu tušila, že ak sa to stane, tak skončí moja kariéra a možno aj partnerstvo. Pretože Ivoš bol predo mnou dvakrát ženatý a on rozhodne nebol rodinný typ. Myslím si, že keby sme vtedy mali dieťa, tak možno dnes mám syna alebo dcéru, ale partnerstvo s Ivošom by asi skončilo. Asi by si našiel mladšiu speváčku a zas by išiel ďalej. Deti milujem, viem, že by som od dieťaťa nevedela odísť, takže by som musela prestať spievať. Navyše sme nemali rodinné zázemie, ja som nemala mamu, s otcom som počítať nemohla, Ivoš bol starší, tiež už nemal zázemie a v 90. rokoch nebolo bežné mať au-pair pre deti. Ale vďaka Ivošovi mám nevlastnú dcéru aj syna, tri vnúčatá, štyri pravnúčatá, s ktorými sa často stýkam.

So speváčkou Věrou Špinarovou – druhou Ivošovou  manželkou – ste boli kolegyne. Ako ste spolu vychádzali?

Časom veľmi fajn. S Věrou sme dokonca chystali spoločné turné, už boli vytlačené nejaké plagáty, mali sme aj tlačovú konferenciu k tomuto projektu. Žiaľ, v marci 2017 skolabovala na javisku počas vystúpenia a o niekoľko dní zomrela. Mala len 65 rokov. Kým žila, s Ivošom sme za ňou jazdili na chalupu, keď sme išli okolo. Raz mi povedala: „Pekne sa mi oňho staraj!“ Myslím si, že to bolo milé. Ako som už spomenula, ich syn Adam mi robí kapelníka, vnučka Johanka s nami spieva. Navštevujeme sa, prespíme u seba, keď idem do Ostravy, alebo oni do Prahy. Z prvého manželstva má Ivoš dcéru, ktorá je o štyri roky staršia odo mňa. Žije v Lanškroune, neďaleko bývajú vnuci, pravnuci... Tento rok som tam bola na Veľkú noc. To, čo mi nebolo dopriate priamo, mám vďaka Ivošovi. A vôbec nehrá rolu, či sú to moje vlastné alebo nevlastné deti. Viem, že keby som mala akýkoľvek problém, môžem im zavolať a pomôžu mi. Je to krásne, že mám vlastne veľkú rodinu.

Zdroj foto: ahj