Život Katky Feldekovej (47) by sa dal prirovnať k ruskému kolu. Býva smutná, veselá, optimistická, aj riadne sarkastická. Prenasledujú ju zdravotné problémy, stará sa o prominentných rodičov, ktorí zápasia so zdravotnými problémami a sama bojuje s neľahkým osudom. V októbri minulého roka zomrel speváčkin manžel Richard Šimurka († 55). Ako dnes žije mladá vdova?
Váš životný príbeh by celkom obsiahol aj telenovelu. Zažili ste čo je to byť bez záväzkov, potom slobodná matka, vydatá žena, aktuálne ste vdova. Ako vnímate tieto jednotlivé obdobia?
Možno to niekomu bude znieť ako klišé, ale práve všetky spomenuté fázy, ktoré tu boli vymenované, ma presvedčili, že čo človeka nezabije, to ho posilní. Po smrti manžela Riška, od ktorej uplynulo vyše 40 týždňov, som s nikým nezdieľala strašné detaily jeho odchodu. Neskôr som si uvedomila, že vďaka tomu moji rodičia a súrodenci ani netušia, čo prežívam, a trochu som sa rozhovorila. Aj aby pochopili, že síce žijem, usmievam sa, fungujem, ale ani ja nie som zo železa. Mám právo byť smutná, uplakaná a aj poľutovaná. Prvej som sa vyžalovala mame, poplakala som si a ona skonštatovala – ty máš hrozný život. Áno, môj život mi priniesol niekedy strašné veci, ale stále neutekám z Ukrajiny s igelitkou v ruke bez strechy nad hlavou s tým, že neviem, čo bude zajtra. Mám kde bývať, mám prácu. Vždy môže byť aj horšie, preto ďakujem denne za to, čo mám.
Považujete sa za silnú ženu?
Som presvedčená, že som silná, ale my ženy sme všeobecne silné. Viem, že moje statusy na sociálnych sieťach môžu mnohých provokovať, aj mi napíšu, keď dám taký smutný, že už veď som bola v pohode. Nie som na tom vždy rovnako, niekedy je dobre, inokedy som smutná. Napokon, ako každý.
Ako vnímate tých vyše 40 týždňov bez svojho manžela?
To je ako ruské kolo. Niekedy prichádza veľký smútok, niekedy sa ho podarí trochu zahnať, lebo mám činnosti, ktoré musím vykonávať, aby som žila bežný každodenný život. Našťastie nemám čas denne 24 hodín sa zaoberať svojimi smútkami a starosťami, ale keď príde smútok je rovnako silný, ťažký a hlboký ako v deň, keď sa to stalo.
Prišlo to zrejme nečakane, asi ste nepredvídali, že vás môže krátko potom ako ste spečatili svoj vzťah svadbou, postihnúť strata milovaného muža.
Nebolo to celkom nečakané, nepredvídané, nebudem zachádzať do detailov, ale poviem len toľko, že boli problémy a udalosti, ktoré mohli napovedať, že ak sa nebudú riešiť, môže to skončiť fatálne. To sa napokon aj stalo. Na smrť nikoho sa nedá pripraviť, pamätám si, keď zomieral Riškov otec mal metastázy na mozgu, neustále sme boli pri ňom, modrali mu ruky, vedeli sme, že odchádza, ale kdesi stále iskrila nejaká nádej, že snáď ešte požije.
Ako si dnes spomínate na obdobie, keď už ste manžela oficiálne pochovali, rozlúčili sa s ním? Aké boli tie prvé dni, keď ste sa vracali do bežného života?
Každý sme nejaký, ja som možno menej štandardný extrovert. Môj mozog fungoval v tej situácii ako stroj, bez toho, aby som nejako zasahovala do jeho diania. Aj som pochybovala, či nie som morbídna, ale trvala som na tom, že si Riška chcem ja osobne obliecť do truhly, takže som videla to nehybné telo po pitve. Na jednej strane som dnes trochu zdesená, čoho som bola schopná, obliekla som ho, bol to len kus tela bez života, duša chýbala, ani neviem ako som to zvládala, lebo naozaj som šla ako automat. Tým, že moji rodičia majú požehnaný vek, majú svoje diagnózy a roky sa o nich starám, nemám možnosť sa opúšťať. Hoci dnes už stroj prestal byť strojom, začala som byť sama sebou, niet času na sebaľútosť. Je to ako na kolotoči, keď pracujem, som vonku u rodičov alebo s priateľmi, viem sa stále viac smiať. Ale keď som sama v byte, kde sme s Riškom žili, je to rovnako traumatizujúce, všade ho vidieť, cítiť. Vytesnila som všetko nie príliš pekné, čo bolo, každú hádku, a ostalo len to pekné, čo sme spolu zažili. Možno to nie je celkom v poriadku, moja sestra hovorí, že mám doma mauzóleum Richarda Šimurku, lebo tam mám jeho veci, noty, fotky, zapálené sviečky, urnu, urnu jeho otca, dokonca psíka ktorého mal predtým. Neviem sa zatiaľ odhodlať k tomu, aby som to začala minimalizovať. Už mi hovoria, aby som sa odosobnila, že ušlo dosť času, ale kto vie, aká je miera času, kedy sa má pomaly akoby zabúdať alebo dostávať z toho? Pre mňa bol Richard fatálna láska, brali sme sa po desiatich rokoch spolužitia, poznali sme sa tridsať rokov, napokon sme neboli spolu ani štyri roky. Viem, že takú lásku už nezažijem, bol veľmi múdry, sčítaný, vtipný, inteligentný, láskavý, dobrý, bol dokonalý muž. Čo nemal a čo som si myslela, že mi chýbalo kým žil, dnes vnímam ako úplne nepodstatné.
Aké máte plány s urnou, chcete si ju nechať navždy doma?
Ako som spomenula tých urien je tam viac, ak by niekto potreboval odložiť nejakú, mám ešte voľné poličky... Ale vážne. Pôvodne som chcela ísť k moru a vysypať ju tam, lebo sme plánovali dovolenku pri mori, ale nikdy to nevyšlo, myslím si dokonca, že je to zakázané. Posielala som ho k moru s kamarátmi, lebo ja sa nemôžem odtrhnúť od rodičov, neužila by som si to. Zatiaľ neviem, či ho napokon pochovám, ešte žije jeho mamička, možno všetkých pochovám spolu, lebo rodina a známi chcú raz za čas zájsť na hrob a zapáliť sviečku a pomodliť sa. Zatiaľ je to tak, ako to je, a čo bude, uvidím. Teraz sa tým nezaoberám.
V ostatnom čase sa vo vašich vyjadreniach objavili myšlienky typu „pošli mi milenca“ – robíte si skôr žarty na túto tému?
Isteže, ľudia to vnímajú všelijako. Hejtujú ma, a keď si chcú kopnúť, pokojne nastavím zadok, rada pomôžem. (smiech) Humor, ktorý som po rodičoch dostala do vienka, ma neopúšťal ani bezprostredne po jeho smrti, aj keď hystérie, plače, nadávky – to už nie je. Zostal iba hlboký smútok. Vtedy pri mne bola moja kamarátka, ktorá urobila najlepšie čo mohla, veľa toho nenahovorila, len bola so mnou, súcitila. Mala tiež ťažký život, takže jej prítomnosť niekedy aj bez slov mi veľmi pomohla. Podporuje ma aj v mojich statusoch. Hovorí sa, že inteligentní ľudia sú vulgárni a majú neporiadok a ja nie som prvoplánovo vulgárna, som inteligentná. (smiech)
Ako teda vyzerajú vaše dni po vyše štyridsiatich týždňoch, čo ste sama?
V zásade je jedno či je víkend, alebo pracovný deň. Aktuálne mám prázdniny, lebo učím na ZUŠ- ke spev. Vstávam okolo štvrtej-piatej ráno, pustím si nahlas hudbu, zacvičím si, polhodinu aj hodinu si pobežím na bežeckom páse, urobím si kávu. Prestala som fajčiť, takže som pribrala asi 4 kilá, z čoho som na nervy. Pravdou je, že mávam pocit, že Richard je tam so mnou. Občas zavŕzgajú parkety, akoby chodil po byte, vtedy mu hovorím, haló, ja sa chcem s tebou objímať, bozkávať, milovať, hrať šach, nielen, aby si tu tajne chodil. No ale už nemôžem mať všetko, tak aspoň to vŕzganie parkiet.
Skôr by ste sa mohli tešiť, že ste pribrali, boli ste príliš štíhla.
Mne sa to páčilo aj keď sestra hovorila, že vyzerám ako anorektička. Keď ste chudá, kupujete si menšie šaty. Zaberajú v skrini menej miesta, bola som spokojná.
Predstaviť si vás bez cigarety, ktorá bola súčasťou vašej osobnosti je dosť ťažké. Bol to radikálny rez, že ste si povedali a dosť, končím s tým?
Pre mňa bolo fajčenie prirodzené, ako dvojročná som si zapálila prvú cigaretu, potom som niekde v siedmich rokoch pofajčievala, ale od trinástich už intenzívne, s výnimkou tehotenstva. Pokúsila som sa veľakrát prestať, zakaždým to bolo na tri týždne, potom na päť dní. Po Riškovej smrti som sa rozfajčila tak, že mám pocit, že som fajčila aj v spánku aj pri vysávaní. Potom som na čas stratila hlas, tak som sa vybrala k doktorke a tá mi povedala, v akom stave mám cievy. Keď mi vysvetlila situáciu, pochopila som, že prestať fajčiť je to najmenej, čo môžem urobiť pre to, aby som neprišla o zrak, o chôdzu a vôbec o zdravie, ktoré ešte ako tak mám. S fajčením teda nadobro prestala a som rada. Hoci ak niečo robíte celý život, a potom prestanete je to čudné, ale zvykla som si.
Máte dospelú dcéru – fajčí?
Nie, nefajčí. Som na ňu veľmi hrdá, že je taká rozumná. Anička je perfektná, až sa niekedy čudujem, že mám také úžasné dieťa. Je epiletička, tak ani nepije, berie diagnózu veľmi zodpovedne – možno práve ja som jej vo fajčení šla tým zlým príkladom. Pracuje ako asistentka riaditeľky jednej polikliniky, pripravuje sa aktuálne na medicínu, tak ju to očarilo. Podporila som ju v tom, ale tiež som jej povedala, hlavne nech sa nestresuje, lebo stres môže prispieť k zhoršenému zdravotnému stavu, tak uvidíme.
Po smrti manžela ste si museli hľadať aj hudobného partnera, pretože ste boli dvojica nielen v živote, ale aj na javisku.
Riško zomrel v nedeľu 6. októbra minulého roka a 8. októbra som mala dlhodobo dohodnutý kšeft. Dodnes neviem, ako som to odspievala. V tú osudnú nedeľu, keď som prišla o manžela, som sa večer prechádzala po meste s naším psom. Medzi priateľmi sa už rozchýrilo, čo sa stalo. Kamaráti, ktorí majú podnik v centre mesta, ma doslova vtiahli k nim a zoznámili ma s francúzskym klaviristom Antoine Bouchaudom, s ktorým sme si okamžite ľudsky aj hudobne sadli. Sprevádza ma na vystúpeniach, ale že hrá len na akustický klavír, občas ma sprevádza aj skvelý Gabo Jonáš – geniálny slovenský klavirista. Mám obrovské šťastie na muzikantov.
Viete si po svojom boku predstaviť nového životného partnera?
To je momentálne ťažko povedať. Môže sa stať, že aj človeku, ktorý žije v partnerskom vzťahu vstúpi niekto do života, zasiahne ho takou silou, že dotyčný aj zabudne, že je vo vzťahu. Samozrejme, že to môže postihnúť aj mňa, dokonca som uvažovala, či by to nebola aktuálne náplasť na moju dušu. Hoci som presvedčená, že Richardovi sa nikto nevyrovná, podvedome stále hľadám jeho, čo je chyba. Nie som citovo zablokovaná, ale myslím si, že nový muž v mojom živote by bol len leukoplast na dušu. Uvedomila som si, že jej blbosť stále niečo chcieť, život a osud si s nami spraví aj tak, čo chce. Nikdy nie sme pripravení ani na šťastie, ani na nešťastie. Preto sa snažím žiť, byť slušným človekom, pobaviť ľudí. Nič extra neplánujem, neočakávam od života nič závratné, len sa snažím, aby ten môj život aj život ľudí okolo mňa bol čo najpríjemnejší.