2Martin Chodúr ako 20-ročný vyhral historicky prvú Česko-slovenskú Superstar. Ubehlo 15 rokov a dnes je z neho etablovaný spevák, ktorý dokáže zaujať publikum všetkých vekových kategórií, lebo má niekoľko programov. Hudobný chameleón sa s nami podelil aj o svoj vzťah s partnerkou staršou o 16 rokov, s ktorou vychovávajú syna Martina (9).
Uplynulo pätnásť rokov od Superstar, keď ste získali víťazstvo. Bola to dobrá myšlienka prihlásiť sa tam a ako by ste stručne zhodnotili tých uplynulých 15 rokov?
Nápad to bol rozhodne dobrý, lebo ciele, ktoré som si stanovil, som si aj splnil. Či už to bolo spievanie rôznych hudobných štýlov, stretnutia s novými hudobníkmi, zažiť niečo iné ako spievanie v rockovej kapele, v ktorej som dovtedy účinkoval. Vykročenie do profesionálneho sveta, som spokojný a šťastný za túto príležitosť.
Existuje v tej záplave udalostí, zážitkov jedna vec, ktorú považujete za najsilnejší moment?
Bolo by to na samostatný rozhovor, ale rozhodne musím spomenúť Janáčkovu filharmóniu v Ostrave, s ktorou som nahral vianočný album. Samotné nahrávanie bol krásny zážitok, ale napísal som pieseň Síla mít rád, ktorú som zaranžoval pre veľký symfonický orchester, čo bol pre mňa veľký míľnik.
Prečo?
Moji profesori z konzervatória naraz hrali nielen moju pieseň, ale vyložene moje noty, moju víziu, ako by pieseň mala znieť, čo bol pre mňa absolútne unikátny zážitok, ktorý sa len tak nezopakuje. Samozrejme, tým boli pre mňa aj stretnutia s českou a slovenskou hudobnou špičkou, ako boli Karel Gott, Hanka Zagorová, ktorí si aj zaspievali piesne z mojej tvorby. Na Slovensku mi album Manifest pokrstil Peter Dvorský, čo ma nesmierne potešilo a aktuálne najčerstvejšia záležitosť – Monika Absolonová vydala na Valentína, v deň, keď robíme rozhovor, album, na ktorom je moja pieseň To nejsem já. Veľmi sa mi páči, ako sa piesne zhostila, ako ju naspievala.
Spomenuli ste česko-slovenské špičky, s ktorými ste spolupracovali, ale stretli ste sa aj s vaším idolom Tomom Jonesom...
Dokonca dvakrát. Prvýkrát krátko po víťazstve v Superstar, v Kodani, meet and greet – čo speváci nemajú až tak radi, lebo ich to zdržiava od skutočnej práce. Dal som mu svoje CD, pochválil mu jeho spev, takže to bolo pre mňa úžasné, ale pre neho povinnosť. Druhé bolo v Bratislave, kde som mu povedal, že sme sa stretli, samozrejme, spomenul si – to pochopiteľne ironizujem. Podpísal mi platne, CD a prehodili sme pár slov, čo bolo milé, lebo nie každému sa podarí dostať do blízkosti svojho idola.
Dnes koncertujete a spievate nielen svoje piesne, ale i piesne velikánov, ktorých ste obdivovali. Zmenili vám osobné stretnutia pohľad na tieto piesne a ich interpretáciu?
Utvrdil som sa hlavne v jednej veci, čím je človek dlhšie v hudobnej brandži, tým je skromnejší, pokornejší, tým viac sa snaží. Moja skúsenosť s Karlom Gottom – bol bard ostrieľaný tými najprestížnejšími svetovými sálami a napriek tomu mal potrebu skúšať, zdokonaľovať sa, aby koncert dopadol čo najlepšie. Človek by si myslel, že je natoľko vyspievaný, že len príde na pódium, a ide, ale opak je pravdou. V tom som sa inšpiroval a snažím sa na každý druh repertoára a koncertu pripraviť, ako najlepšie viem. A zrejme narážate svojou otázkou na koncerty, ktoré ma čakajú aktuálne na Slovensku 24. 2. v Martine, 25. 2. v Nových Zámkoch a 26. 2. v Senici. Koncert má názov Pocta veľkým hlasom, sú to špecifické piesne z obdobia, keď sa spieval náročnejší repertoár, majú obrovské melódie, približujú sa ku klasike a aj pre mňa je to mravčenie, aby to dopadlo čo najlepšie. Je to niečo, na čo sa musím dôkladne pripravovať a pred čím mám veľkú pokoru.
Netajíte sa tým, že doma máte pokračovateľa, aspoň pokiaľ ide o lásku k muzike, so synom si spoločne spievate, hráte, ukazujete pyšne svetu fotografie, bolo to u neho prirodzené, že pričuchol k muzike, baví ho?
Rozhodne som na neho nevyvíjal žiaden nátlak, chcel to sám, začal so zobcovou flautou, teraz chodí na klavír, čo mu ide dobre a máme z toho s Ivonkou radosť. Hovorí o sebe, že bude spevák, ale príliš veľa nespieva, uvidíme. Teší ma, že ho zaujíma oblasť, v ktorej mu môžem poradiť, niečo odovzdať, minimálne mu ukázať prístup k hudbe, ako ju počúvať, vnímať, že to nie je len technická vec, ale aj zábava. Venujem sa aj džezovým koncertom, aj túto tvár hudby mu ukazujem, hudba je univerzálny jazyk, ktorým môžeme vyjadriť aj to, čo slovami nie je možné. Hráme spolu kreatívne hudobné hry, napríklad imaginárne rozhovory hrou na flaute, zahrám kúsok melódie, on mi odpovie svojou melódiou alebo vytvárame náladu, k rozprávke akoby skladáme hudbu. Toto je pre mňa oveľa dôležitejšie ako to, či bude virtuóz.
Akú hudbu počúva váš syn, má prístup k internetu, kde si môže vybrať? Napokon aj vy máte bohatú zbierku platní a CD...
Mojím cieľom nie je, aby počúval, čo chcem ja, ale naopak, aby mal hudobný rozhľad, aby poznal čo najväčšie množstvo muziky. Moderná hudba je nastavená, aby ovládla davy, niekedy je to krátkodobá záležitosť, preto lipnem na tej rozmanitosti, ktorú mu ponúka. Samozrejme, počúva Billie Eilish, Lady Gaga, Tylor Swift, ale reaguje aj na operu, elektronickú hudbu a podobne. Niečo sa priučím aj ja od neho, čo počúvajú deti v jeho veku. Niekedy len poznajú pesničky a ani nevedia a nepátrajú, kto to spieva.
Patríte medzi šťastlivcov, že vás živí, čo ste vždy milovali.
Áno. Beriem to ako veľké privilégium, preto sa snažím ľuďom odovzdať čo najlepšie moju tvorbu a tým sa im poďakovať z priazeň.
Badáte rozdiel medzi českým a slovenským publikom?
Mnohokrát som nad tým premýšľal a rozdiel by som videl v samotnej zábave s tým, s akou predstavou idú ľudia na koncerty. Niekedy v českých mestách cítim, že ukáž sa, čo dokážeš, kým na Slovensku, hlavne smerom na východ od Bratislavy, ľudia prichádzajú s tým, že poďme si to užiť, poďme sa zabaviť a vytvoriť skvelú atmosféru, samozrejme, vtedy sa veľmi dobre hrá.
Rozruch ste vyvolali nielen svojím talentom, skvelou tvorbou, ale aj súkromným životom. Médiá neustále rady zdôrazňujú vekový rozdiel medzi vami a vašou partnerkou. Aj sa usmievate spoločne nad tým, ako vám nik neveril, že to môže fungovať - mladý muž a zrelá žena?
Určite nevykrikujeme do sveta – my sme vám to hovorili, že to vydržíme, nemáme v sebe túto nevraživosť. Ľudia radi komentujú viac iné vzťahy než svoje vlastné. Klasik povedal, že je ľahšie pripraviť cudzím ľuďom desať pravidiel, ktorými by sa mali riadiť, ako byť jedným z tých, kto sa tými pravidlami riadi. Vždy to tak bolo a bude, ale my sa naozaj neobzeráme za tým, čo si ľudia mysleli, čo sa písalo. Náš vzťah je unikátny, tá naša cesta je taká, aká je, sme tam, kde byť chceme, a nerád by som to generalizoval. To, čo u nás funguje, nemusí zafungovať inde, každý vzťah je unikátny a je to o tom, aby si človek našiel takého partnera, s ktorým mu bude dobre.
Vám je dobre v dedinke pri Ostrave, netúžili ste po Prahe, centre diania, meste večierkov a podobne?
Jednoznačne nie, napokon keby som po tom zúžil, tak sa presťahujem (úsmev). Necítil som potrebu presťahovať sa do Prahy z pracovných dôvodov, často vystupujem na Slovensku, v českých mestách a vlastne toto je celkom dobrý stred, odkiaľ chodím za svojimi fanúšikmi. Nie je to o tom, že 90 percent koncertov mám v Prahe a zvyšok inde, vtedy by som možno uvažoval. Večierky a párty nie sú veci, ktoré by som nutne potreboval k životu, ani neviem, na čo to vlastne je. Chápem, že je to niekoho štýl, ani to neodsudzujem, ale pravda je, že ani my tu nežijeme ako pustovníci, chodíme na spoločenské udalosti, do kina, do divadla, na koncerty. Najbližšie nás čaká návšteva opery Turandot v Divadle Antonína Dvořáka, lebo Martínek má veľmi rád jednu áriu, tak som mu vysvetľoval, o čom je, už sa tešíme všetci. Boli sme sa pozrieť aj na Olivera Twista, je tu v moravskosliezskom divadle spracovaný veľmi dobre. Veľmi sa mu páčil aj balet Don Quijote – je ľahko pochopiteľný pre deti, nemusia počúvať slová, len vidieť tanec a počúvať hudbu.
V úvode sme spomenuli, že ste robili piesne pre viacerých slávnych interpretov, máte takú pieseň, ktorá vám osobne osobitne robí radosť a ste na ňu pyšný?
Asi posledná, ktorú som robil pre Moniku Absolonovú možno i preto, že som ju napísal pred mnohými rokmi, odkedy chystala Monika svoj sólový album. Medzitým vydala i vianočný album, ale našťastie sa k autorskému albumu vrátila a konečne na Valentína to vyšlo. Monika je skvelá speváčka, je to rýchly šansón francúzskeho typu, takže je to iná poloha aj pre ňu. Čo sa týka predchádzajúcich spoluprác, tak určite pieseň On se vrátí pre Hanku Zagorovú. Je zaujímavé písať pre ženy a práve Hanka ma k tomu inšpiruje aj dnes, lebo si spomeniem, ako ju nadchla moja pieseň, ako sa jej páčila, krásne o nej hovorila a ja som bol vtedy naozaj mladý a veľmi som si vážil, že som mohol pre ňu písať a ešte sa to stretlo s ohlasom.
Píše sa vám lepšie pre seba alebo pre iných interpretov?
Písať pre druhých je jednoduchšie, zvlášť aj ak je nejaké zadanie. Ak píšem pre seba, nie je to akútny dôvod a nie je zadanie, tak to môže byť skôr paralyzujúce. Ale keď príde niekto, že potrebuje dovtedy a dovtedy takú a takú pieseň, môže to byť naopak výzva a inšpirujúce.
Chystáte nejakú zaujímavú spoluprácu aj v tomto roku?
Áno. S novým súborom, novou kapelou, ktorá má názov The People, čo je sprievodná rocková kapela s veľkou dychovou sekciou, spolu sme pripravili nový koncertný program, ktorý bude mapovať moje hudobné korene, piesne veľkého rockového štýlu. Veľmi sa na to teším a v budúcej sezóne pripravujem nový plesový program. Neviem sa toho dočkať, lebo je to pre ľudí a na udalostiach, kde sa chcú zabaviť, odreagovať sa. Podarilo sa mi zostaviť niekoľko rôznych hudobných programov, z ktorých najbližší mi je ten, kde spievam svoje vlastné pesničky, zahral som ho aj na Valentína v našom klube Parník. Všetky moje piesne spája spoločná téma – láska a tak sa aj volá program – Láska.
Vystupovali ste na mnohých plesoch?
Celkom dosť, každý rok sa tá plesová sezóna opakuje, nie som vyložene plesový typ, takže je to vždy zaujímavé vystupovať na tých udalostiach a je to aj výzva zaujať ľudí. Napríklad v Trnave som vystupoval s Big Bandom s Vladom Valovičom a ešte ma ďalšie plesy aj čakajú, preto som sa rozhodol pre nový program.
Kedy ste si na plese zatancovali s Ivonkou ako hostia, keď ste neboli ste ako účinkujúci?
Na Silvestra, nebol to ples, bolo to na Slovensku v kúpeľoch a krásne sme si to ako rodinka užili.
Tancujete rád?
S mojou partnerkou Ivonkou veľmi rád, bez debaty. Ale inak mi to príliš nejde, a keď sa snažím, samozrejme, ak ma nejaká žena vyzve na plese, tak sa nebránim a snažím sa nepošliapať jej nohy.
S Ivonkou ste aj absolvovali nejaké tanečné kurzy?
Áno, samozrejme, pred pár rokmi som vydal singel Tanči dál, kde v klipe s Ivonkou tancujeme. Pred nakrúcaním videoklipu sme absolvovali niekoľko hodín latinskoamerických tancov nie kvôli Ivonke, ona tancuje skvele, ale kvôli mne.
Môžeme tento rozhovor ukončiť konštatovaním, že ste šťastný človek.
To je krásne uzavretie a verím, že to tak ostane naďalej. Pre mňa je dôležitá pokora ku všetkému, čo robím, ako žijem, že môžem študovať, lebo som sa dal na filozofiu na Ostravskej univerzite. Som magisterskom štúdiu nie preto, že by som sa tým chcel živiť, ale skôr pre vlastný osobný rozvoj, lepšie chápanie života, lepšie vyjadrovanie sa piesňami do budúcna. Filozofia je pre toho, kto miluje múdrosť, a pre mňa je toto štúdium oslobodzujúce v tom, že ho nerobím preto, aby som na tom zarobil, zbohatol, ale naopak, aby som si rozšíril obzory.
Zdroj foto: https://www.facebook.com/martinchodurofficial
