Pred tromi rokmi, pri príležitosti 95. výročia narodenia básnika Milana Rúfusa († 80) pripravil kňaz, spisovateľ a pedagóg Karol Lovaš rozhovor s vdovou po básnikovi – Magdou Rúfusovou († 91). V rozhovore jej vtedy položil osobnú otázku, ktorú si mohol dovoliť– bol jej blízky priateľ. Spýtal sa: „Vy už máte pripravené veci na poslednú cestu?“ Pani Magda sa pousmiala a povedala: „Nemám. Čím budete starší, tým viac budete o smrti premýšľať. Spomeniete si na mňa. Milan to napísal za nás oboch: ´Plynúci čas, ten neúprosný vladár, ešte aj smrť vie premeniť v ňom na dar.´ Mala som v živote všetko. A nemala som nič.“
Boli ste pri pani Magde Rúfusovej, keď posledný raz vydýchla. Spomínate si na prvú myšlienku, ktorá vám prešla hlavou v tej chvíli?
Bohu vďaka. Sú situácie, zvlášť u milovaného človeka, keď dopriať smrť, je prejavom súcitu a lásky. Zvlášť vo veku, aký mala Magda.
Prečo boli pri zomierajúcej aj katolícky aj evanjelický kňaz?
Inga a jej manžel sú evanjelickí duchovní. Obaja boli rodinní priatelia Rúfusovcov. Inga tiež dôležitou osobou v Magdinom živote ako jej spoločníčka a pomocníčka. Najmä v závere života sa starala o všetko podstatné, na čo už ona nemala silu.
Pomazanie chorých ľudia chápu ako posledné pomazanie. Priblížte, ako vyzerá tento cirkevný úkon v skutočnosti?
Pomazanie chorých býva strašiakom. Chápu ho tak predovšetkým príbuzní. Kňaz je v tej chvíli nechceným „predskokanom“ smrti. Mal som veľa prípadov, keď sa človeku uľavilo a on potom žil napr. celé roky. Prioritne ide teda, ako už napovedá názov, o uzdravenie. Vo výnimočných prípadoch, ako bol aj tento, o sprevádzanie umierajúceho. Súčasťou obradu sú modlitby, sviatosť zmierenia, eucharistia. Keď Magda prijala záverečné požehnanie a pohladil som ju po tvári, na znak rozlúčky, vydýchla naposledy. Bolo to dojímavé. My sme totiž spolu obyčajne vystrájali najrôznejšie kúsky. Magde som viac ráz za života navrhoval spoveď. Ani reči. Celý život bola naučená nosiť nohavice. A tak nemyslela ani na smrť. Bola to silná žena. Až príliš silná. Jediný, kto ju napokon dokázal naozaj „poraziť“ bola práve smrť. Urobila to tým najláskavejším a najsúcitnejším spôsobom. Som vďačný Bohu že si mnou, ako kňazom, poslúžil pri tejto poslednej službe lásky. Že som mohol byť Magde nakoniec užitočný aj ako kňaz.
Boli ste si s pani Magdou blízki. Ako ste sa zoznámili?
Pri oprave okna. Podala mi kladivo a opýtala sa: „Dokážete to? „Netuším“. S jej pomocou som to dokázal. Sám som zostal zo seba prekvapený.
Čo vás spájalo?
Zmysel pre sarkazmus a s ním spojený humor. Neraz nekorektne čierny.
Aká bola v súkromí?
„Ranařka“. Žena, tvrdá k sebe i k ostatným. A zároveň nesmierne pozorná.
Čo ste sa od nej naučili?
Že byť pravdivý k sebe aj k okoliu stojí za to. Všadeprítomná hyperkorektnosť nepatrila do Magdinej výbavy. Bola priama. Vedela čo je sebaúcta. Aj úcta k druhým. Nič nehrala. Pred nikým. Ani pred sebou nie.
Pri rozhovoroch s kňazom bývajú ľudia veľmi otvorení. O akých témach ste sa zhovárali?
Myslím, že ma brala na prvom mieste ako človeka. Až potom som bol pre ňu kňazom. A tak je to vlastne správne. Magda vytušila podstatu. Každý kňaz by mal byť najprv človekom. Veľa sme sa smiali. Vhod i nevhod. S ňou to bývalo vhod stále.
Zdôverovala sa vám s tým, čo ju trápi?
Zdôverovali sme sa navzájom. Uvedomujem si, že sme to robili bez slov. Možno preto sme sa na každé stretnutie tešili. Nepotrebovali sme veľké slová, aby sme si povedali veľké veci.
Prekvapila vás niečím, čo by ste od nej načakali?
Prekvapila ma mierou obety Milanovi a Zuzke. Išla pritom až do krajnosti. Naučila sa popierať seba. Bola pestúnkou a opatrovateľkou pre oboch. Aj vďaka nej sa Zuzka dožila tak dlho. Bez nej by odišla oveľa skôr. A Milan? Bez Magdy by nebolo veľkého básnika. Aj tu platí, že za úspechom muža hľadaj jeho ženu. Magda bola mimoriadne štedrá. Za hranice osobného sebazničenia. Až heroického. Poznajúc ten príbeh, kladiem si otázku: Kde sú u človeka hranice sebadarovania? Magda ich nemala. Smola pre ňu. Zisk pre najbližších. A pre Slovensko, ktorému tým darovala veľkého básnika. Pri žiadnom rozprávaní o Milanovi by sme nemali zabudnúť na Magdu. Básnikovi ženu.
Dožila sa požehnaného veku. Hovorila pred vami o smrti?
Nie. Zvykol som ju však provokovať otázkou, či už má napísaný nekrológ. Umne otvorila inú tému. A sarkazmom jej vlastným mi to vrátila.
Čo ju podľa vás držalo v pozitívnych myšlienkach po smrti manžela Milana Rúfusa a neskôr dcéry Zuzany?
Nádej na spoločné stretnutie.
Skúste sa zamyslieť a predstaviť si, aké asi boli jej prvé slová po tom, čo sa spolu všetci stretli vo večnosti?
„Tie nohy ma aj tak bolia. Neviete o nejakej masti?“ Milan so Zuzkou ju objali a povedali: „Vitaj, mamička.“
A na záver – aké slová útechy zvyknete hovoriť pozostalým, ktorí sa navždy rozlúčili so svojimi blízkymi? Vidíte, že sa im po takýchto slovách uľaví?
Nikdy nerozprávam nikomu hlúposti. A zbytočne nikoho neľutujem. Je to tá najhoršia emócia, ktorú nám môžu ostatní dať. Aj my im. Smrť nie je apendix. Je to súčasť života. Pomyslenie na ňu nás robí slobodnými.
Magda Rúfusová († 91) bola manželkou Milana Rúfusa od roku 1960. Až do jeho smrti v roku 2009. Doma vytvárala zázemie pre muža – básnika a postihnutú dcéru. Bola vynaliezavá. Nevarila. A tak keď si u nich hostia podávali kľučky, vždy odbehla do neďalekej viechy, aby nakúpila jedlo. Vychválili ju ako dobrú gazdinú do nebies. Bola však oveľa viac. So vztýčenou hlavou uniesla v živote seba. Manžela. Aj dcéru. Zuzana Rúfusová zomrela 18. apríla 2023 vo veku 62 rokov.
Zdroj foto: akl, m. borodáčová
4
