Pred rokom 22. apríla sa Mária Grúňová (77) z telefónu dozvedela tú najhoršiu správu – z nemocnice jej ráno oznámili, že Dušan Grúň († 81), milovaný manžel, s ktorým prežila takmer 60 rokov, zomrel. Najprv šok, potom príprava poslednej rozlúčky a život v samote. Aj keď je Majka obklopená rodinou a priateľkami, Duško jej veľmi chýba.
Máte za sebou najťažší rok života, ako ste ho prežili, dá sa to zhodnotiť? Veľmi ťažko, osamelo, opustene. Ako sa môže cítiť žena, ktorej zomrel manžel? Boli sme spolu skoro 60 rokov a mali sme len jeden druhého. Radosť mi robí môj psík Maťko, mám aj dobré kamarátky, ktoré sa o mňa starajú, odvezú ma na cintorín alebo aj do prírody, aby som sa trochu rozptýlila. Lebo sedieť celé dni doma, kde všetko dýcha mojím manželom, ktorý tu už nie je, by asi nebolo dobré. Ten počiatočný žiaľ bol neskutočný, musela som vyhľadať aj lekársku pomoc a užívať lieky na upokojenie. Mimoriadne ťažko to znášam aj preto, že nám neboli dopriate deti. Predsa len, keby tu bolo dieťa, bolo by to iné. Dušan bol veľmi dobrý človek, férový, skromný. Ako manžel bol naozaj výnimočný.
Miloval hudbu a vy ste občas položartom – polovážne povedali, že najprv bola hudba, potom vy. Nežiarlili ste na jeho vášeň k muzike? Nie, nie, to sa ani nedalo, ani by som si nepomohla. Dušan dokázal celé hodiny sedieť pri počítači, počúvať muziku, prekladať texty, keď ho nejaká pieseň zaujala. Keď mu začali slabnúť nohy, keď už nemohol vystupovať, postupne sa strácal. Ešte nahrával s Marekom Vozárom pieseň Ja vodku rád pijem, ale to poňho prišli chlapci, pomáhali mu nastúpiť do auta. Potrpel si na tom, aby bol pekne oblečený a naozaj urobili krásny posledný videoklip. Hudbu miloval ako hudbu, mňa ako manželku. Nemal problém odviezť ma, kam som chcela. Keď som nakupovala alebo som si dala robiť nechty, trpezlivo čakal buď v aute, alebo si sadol do cukrárne a nikdy nemal žiadne reči, že som bola dlho. Žialim stále, aj keď už to nie je také hrozné ako na začiatku, každý týždeň mu idem zapáliť sviečky na hrob, nevynechala som ani jeden. Keď tam svieti sviečka, mám taký dobrý pocit, že tam nie je sám, ale predsa má kúsok tepla odo mňa. Nič iného už pre neho nemôžem urobiť.
Rok od smrti speváka Dušana Grúňa († 81). (Zdroj: ANC)
Keď ho sanitka odviezla do nemocnice, verili ste, že sa ešte vráti? Samozrejme. Bola som tam naozaj každý deň, aj keď ho hneď uložili do umelého spánku, chodila som denne za ním, rozprávala som sa s ním. Som presvedčená, že cítil, že som tam a možno mi aj rozumel. Raz som mu zodvihla viečko, aby som videla, aké má oko, potom som mu ho privrela. A Duško to oko po chvíli na moment pootvoril, to ma utvrdilo, že vníma. Vždy som ho hladkala, vybozkávala a musím povedať, že starostlivosť na Kramároch bola prvotriedna. Aj keď bol v umelom spánku, vždy bol v čistom, vyumývaný, voňavý. Varovali ma, že jeho stav je kritický, ale, samozrejme, človek stále verí, že sa z toho dostane. Jedenásť dní som za ním chodila a spomínam si, ako som bola v ten posledný deň unavená, bola nedeľa, zvažovala som, že tam nepôjdem. Potom som sa predsa len pozviechala a šla som. V pondelok ráno o piatej hodine a piatej minúte mi zavolali, že zomrel. Keby som tam nebola išla, asi by som sa zbláznila.
Predtým ako sa vybral na onen svet, urobil krásne gesto, o ktorom sa doteraz nehovorilo. Duškovou srdcovou záležitosťou bola obec Jesenské. Žili tam takmer všetci jeho príbuzní – Kapitánovci z maminkinej strany a Grúňovci z otcovej. Je to malá dedinka v okrese Levice, má okolo 50 obyvateľov a rozlohu asi 4 kilometre štvorcové. Keď sme vošli do hociktorého domu, boli sme u rodiny. Dušan tam chodil na prázdniny miloval tú dedinku, zamilovala som si ju aj ja. Pravidelne sa tam konali rodinné stretnutia, na ktoré sme chodili. Nie je tam ani obchod, ale napriek tomu je to čarovné miestečko s malým kostolom. Ten chátral, rozpadal sa. Raz volal vzdialenejšiemu bratrancovi Milošovi Grúňovi a ten bol práve na streche kostola. Zakrýval plachtou strechu, lebo pršalo a bolo by napršalo dnu. Dušan sa bez váhania spýtal: Koľko potrebujete? Miloš to prerátal, zohnal robotníkov, urobili to, obnovili a Dušan to zaplatil. Bratranec len skonštatoval – Duško, teba mi zoslal samotný anjel z neba. Neviem konkrétnu sumu, ale bolo to niekoľko desiatok tisíc eur. Je tam aj tabuľka s menom Dušana Grúňa, že im zachránil kostolík.
Vráťme sa k vám, hovorí sa, že čas zahojí rany. Ako to máte vy, otupuje čas bolesť za stratou najbližšieho človeka? Je to lepšie než pred rokom, ale aj teraz je náš rozhovor prerušovaný plačom. Samozrejme, keď prídem domov z prechádzky, už len čo sa blížim k domu, kde ma vždy čakal, spomeniem si naňho. Lenže Dušan ma tam nečaká, prídem do tmy a prázdna. Pravdou je, že aj doma spomínam, na okne obývačky mi zvonka svieti sviečka za neho, ale to sa už nedá nič robiť. Oveľa ťažšie sa smúti a žiali za dobrým, tolerantným človekom ako bol Duško, ako keby ma bil, opíjal sa a podobne.
O manžela ste sa príkladne starali celý život, naozaj sa mohol venovať hudbe. Vždy mal vyžehlené košele, zabalené jedlo na cestu, doma poriadok, keď sa dalo, aj ste ho sprevádzali na cestách. Viete si predstaviť situáciu opačne, že by ste vy prvá odišli z toho sveta? Ako by sa vedel postarať o seba? V prvom rade musím povedať, čo sa týka zručností, bol veľmi šikovný. Keď sme stavali a prerábali dom, nielen zabezpečil materiál, ale robil zarovno robotníkmi. Neštítil sa žiadnej roboty, hoci je pravda, že v kuchyni si ani jedlo nezohrial, čakal, kedy mu ho naservírujem. Bol jedináčik, starala sa o neho mama a potom ja, tak sme si ho naučili, tak to bolo. Keby ostal sám, asi by sa oňho musel postarať niekto z rodiny alebo naša rodinná kamarátka, alebo by skončil niekde v domove pre seniorov. V poslednom čase mal naozaj veľké zdravotné problémy, bol apatický smutný. Asi tam hore niekto vie, čo robí a prečo to robí, a zariadil to tak, ako to je. Raz som prišla domov z prechádzky, všade tma, ticho tak som preplašená kričala – Duško, Duško a on potichu z obývačky, že – tu som! Hovorím, prečo nesvietiš, nepozeráš televízor a on, že nebaví ma nič. Bolo to veľmi smutné, že taký sveták, musel takto ostať doma zatvorený, tie nožičky ho neposlúchali, to bol pre neho trest.
Radosť mi robí môj psík Maťko. (Zdroj: ANC)
Vaším vzťahom neotriasol ani škandál okolo Dušanovej údajnej nemanželskej dcéry Renáty (60). Ja som si ho brala za manžela s tým, že malá bola na svete. Mala dva roky a aj moja mama mi hovorila, je to jeho dcéra, keď ľúbiš jeho, musíš ľúbiť aj ju. Duško od začiatku tvrdil a bol presvedčený, že to nie je jeho dcéra, že to na neho našili. Celý jej život bol zvláštny, keď mala 6 mesiacov, mama ju priviezla do Košíc, nechala ju u Dušanových rodičov so slovami, že toto je vaša vnučka, starajte sa. Zobrala si ju až o niekoľko rokov, keď jej priateľ povedal, že z toho, že ju budú mať doma, môžu len vyťažiť, lebo Duško bol už populárny spevák a dostávala naozaj poriadne alimenty. Zrejme jej mama povedala, že to nie je jej otec, lebo keď sme chceli robiť testy DNA, poslala nás do čierneho pekla. Rovnako sa na tri výzvy nedostavila na dedičské konanie, tiež len potvrdila to, čo Duško stále hovoril. Neverím, že keby bol jeho dcéra, že by si neprišla po majetok. Vtedy sa testy nedali robiť a hlavne Duško chodil do zahraničia, keby mal záznam, že sa súdi a vláči po policajtoch, nepustili by ho. Myslím, že všetko je vybavené, konečne bude aj očistené Dušanovo meno a pravda vyšla najavo. Raz mi jej mama volala, lebo dcéra bola chorá a potrebovala vybaviť lekára. Vtedy som sa jej opýtala, či toho Duška naozaj ľúbila a ona mi vtedy povedala – to vieš, končiaci inžinier a začínajúci spevák bola dobrá partia. O láske ani slovo. Dnes je to už všetko jedno, ale vytrpeli sme si, našťastie nás to nezlomilo.
Existuje niečo, čo vám pomohlo takéto ťažké životné situácie ustáť a prekonať? Láska. Keď ľúbiš, všetko zvládneš. Ja som Renátu mala rada, keď bola v nemocnici, nosila som jej tam obedy, lebo nechcela jesť nemocničnú stravu, a to mala 15 rokov. Keď som bola s Duškom v zahraničí, nakúpila som jej oblečenie. Potom sa prišlo na to, že spávala so svojím otčimom, on šiel do väzenia, ona do polepšovne a tam niekde sa prerušili aj kontakty. Vyše 40 rokov sa neozvala, až keď to novinári pred pár rokmi vytiahli, tak na nás nakydala a potom zase ticho.
Ako zvládate situáciu, keď vidíte Dušana v televízii? Teším sa, že ho vidím, že sa vysielajú jeho klipy a piesne a stále mám pocit, že sa na mňa pozerá, hoci viem, že pozerá do kamery (úsmev). Niekedy si poplačem, inokedy spomínam, ako som s ním bola na nakrúcaní. Je to rôzne.
Tešíte sa aj z toho, že niektorí speváci prespievavajú jeho piesne? Samozrejme, je dobre, že pesnička žije, nech sa ľudia bavia, tancujú, spievajú. Dušana prezývali slovenský Sinatra a právom. On tie piesne spopularizoval a som rada, že zaujmú aj mladých.
V médiách sa posledný rok prepiera práve dedičstvo, vychádzajú občas nepravdivé informácie, že všetko ste „zhrabli“ vy. Hovoria to mne, lenže celý život sme prežili spolu a majetok sme nadobudli spolu ako manželia. Takže nikomu nedarujem jeho majetok, ale náš spoločný majetok. V Nemecku alebo v Rakúsku sme jedli konzervy, šetrili sme, nechodili sme do drahých reštaurácií, nekupovala som si zlaté retiazky či značkové kabelky, ale naozaj sme sa snažili ušetriť, kde sa dalo. Keď sa stavalo, varila som, nosila pivo, po robote upratovala, nesedela som so založenými rukami. Všetko, čo máme, máme spoločné a z Nemecka nemal žiaden dôchodok, pretože keď tam končili, vyplatili ich jednorazovo. Duško hneď investoval do bytu, ktorý dodnes prenajímam, lebo naozaj si neviem predstaviť, ako by som žila len z dôchodku. Zaujímavé je, že mi nik nezavolá, neopýta sa a len sa píše, aké máme majetky. Nie sme chudobní, to je pravda, ale Duško celý život pracoval, ja som taktiež vonku brigádovala ako čašníčka, starala sa o domácnosť a naozaj sme žili skromne. Na sklonku života sme si kúpili vysnívané auto, na ktorom sme párkrát boli v zahraničí. Duško na ňom najazdil 800 km a ostalo v garáži, lebo už nemohol jazdiť. Inak k tomu rozdávaniu majetkov – na tento krásny veľký dom, ktorý vlastnoručne staval aj Duško a kde nechal veľa roboty a potu, mám vytipovaného človeka, ktorý by tu zriadil Hudobnú školu Dušana Grúňa. Bola by to pekná pocta a pamiatka Duškovi a jeho milovanej hudbe. Viem si predstaviť, že by tu bola zriadená pamätná izba s hudobnými nástrojmi, na ktorých hrával, boli by tu vystavené platne, CD albumy, fotografie, nejaké oblečenie a podobné artefakty jeho života. Toto je môj sen.
Niekedy si poplačem, inokedy spomínam. (Zdroj: ANC)
Viete si predstaviť, že by sa po vašom boku objavil nový muž a že by vám niekto kurizoval? (Smiech.) Kurizovať mi môže ktokoľvek, ale určite už nechcem nikoho. Moje srdiečko patrilo celý život Duškovi a už to tak ostane. Možno keby som bola mladšia, neviem, ale ja už si tu spokojne dožijem sama. Ako som spomínala, mám rodinu, kamarátky, zatiaľ chodím denne na prechádzky po Kolibe s mojím psíkom a žijem spokojne.
6
