Vlado Černý (73): Hercom vďaka rozbitému oknu

V prvý letný deň v júni oslávi herec Vlado Černý 74 rokov, no kondične sa vyrovná určite aj veľa mladším kolegom – najmä vďaka rôznym druhom športov, ktorým sa venuje. Jeho cesta k herectvu nebola celkom priamočiara, pretože bol rebel nielen vo filmoch a na javisku, ale aj v súkromí.

Tridsať rokov šéfujete divadlu Astorka.  A akými predstavami a ambíciami ste nastupovali do funkcie?
Chcel som dodržať kontinuitu, pokračovať v tom, ako divadlo nastavil náš prvý riaditeľ Ľubo Gregor a umelecká šéfka Zita Furková, aby sme boli voľným pokračovateľom legendárneho Divadla na Korze.

Vedeli ste si vtedy predstaviť, že na tomto poste oslávite tri desaťročia?
Nikdy som o tom nepremýšľal. Práca na pozícii riaditeľa ma baví, divadlo dosahuje dobré výsledky. Máme veľmi kvalitné predstavenia.

Herci hovoria, že pokiaľ si pamätajú texty a vládzu sa hýbať, môžu hrať. Ako vidíte vy vašu budúcnosť na javisku a vo filme?
Môžu, ale musia aj chcieť. Musí ich to baviť a kolegovia to musia cítiť. Mne zatiaľ pamäť slúži. Cvičím, udržiavam  sa v kondícii. Snažím sa dodržiavať akú takú životosprávu, lebo divadlo si to vyžaduje. U nás v Astorke hrám len vtedy, ak to chce režisér a ak potrebuje práve mňa. Keď som obsadený a hrám, je to pre mňa výhoda, lebo s kolegami hercami sa nestretávam len ako riaditeľ v kancelárii, alebo na oficiálnych schôdzach, ale niekoľkokrát v mesiaci aj pri večerných predstaveniach a po nich.

Pri vašich rodičoch ste mali naštartovanú športovú kariéru – otec päťbojár, mama plavkyňa, naozaj rozhodlo rozbité okno Paľa Bielika, že ste skončili pri herectve?
Dá sa to tak povedať. Bol som úspešný juniorský päťbojár. Ale ešte ako desaťročný som rozbil kameňom nejaké okno a veľmi vysoký pán sa za mnou rozbehol a chytil ma. Namiesto výprasku ma pozval na konkurz do filmu Jánošík. Bol to totiž režisér, národný umelec Paľo Bielik. Absolvoval som konkurz a úlohu malého Jura Jánošíka som dostal. Filmovanie bolo pre mňa veľmi zaujímavé, hravé, veľmi sa mi to páčilo. Stretol som sa s vynikajúcimi hercami - Andrej Bagar,  Jozef Kroner,  Viliam Záborský, ktorí neskôr veľmi ovplyvnili môj život a moje rozhodnutie stať sa hercom. Najmä Karol Legéň Zachar, ktorý hral môjho deda a ktorý ma neskôr prijal na VŠMU.

Vaše detstvo bolo určite zaujímavé aj v tom, že vás väčšinou vychovávali starí rodičia.
Vyrastal som u starých rodičov. Naši sa pôsobili v Prahe, neskôr sa rozviedli. Takže moju výchovu prevzali starí rodičia. Mal som u nich tie najlepšie podmienky, aké si môže 7-ročný chalan predstaviť. Absolútna podpora vo všetkom. Škola, šport, hry, úžasný detský život.

Zmenil sa váš vzťah k športu počas hereckej kariéry, alebo ste sa mu venovali intenzívne aj potom, keď ste už boli obsadzovaný do rôznych filmových a divadelných postáv?

Nezmenil. Športujem stále. Hral som kedysi tenis, behával som dlhé trate s Milanom Kňažkom,  mimochodom aktuálne u nás v divadle Astorka  spolu hráme veľmi úspešnú komédiu Halpern a Johnson, ktorú vrelo odporúčam. Vidno, že sa dlho poznáme, a že sme nestratili zmysel pre humor. Jazdím sem-tam na koni, chodím plávať, vozím sa na bicykli, posledných pár rokov ma baví hokej. Pravidelne hrávam s jednou partičkou.

Máte vo svojom repertoári postavu, na ktorú ste mimoriadne hrdý, alebo znamenala pre vás niečo výnimočné?

Je ich viac, no začal by som postavou riaditeľa  Grossa v hre Vyrozumenie od Václava Havla, výnimočného človeka. Dodnes spomínam na to, ako sme sa zoznámili a na  príjemné a poučné stretnutie po úspešnej premiére jeho hry v Astorke v roku 1990,  či na opakované stretnutia pri návštevách nášho divadla. Napríklad predstavenie  Ujo Váňa , kde som hral  doktora Astrova, a kde exceloval Maroš Zednikovič v postave Uja Váňu. Václav Havel hru  veľmi vychválil, čo nás nesmierne potešilo a povzbudilo. A do tretice postava L. N. Tolstoja v hre Jana Nováka Tolstoj a peniaze.

Často ste hrali zlých, neposlušných chlapcov, alebo doslova grázlov. Zahrali ste si aj v známom seriáli Straty a nálezy neposlušného syna Vlada Müllera († 60). Ako si na neho spomínate?
Vlado Müller bol výborný chlap. Mal som ho veľmi rád a obdivoval som ho. Hrali sme spolu aj v divadle a často zo srandy hovorieval: „Ak máš okno, teda, keď nevieš ako ide text, nesmieš prestať hovoriť. Otoč sa chrbtom k hľadisku, hovor akékoľvek nezmysly, môžeš aj nezrozumiteľne brblať. Divák si bude myslieť, že to tak malo byť, že on len zle počul.“  Samozrejme on vedel texty perfektne.

Odmietli ste nejaké role, že sa vám nepáčil scenár alebo postava, ktorú ste mali hrať?
Dajaké ponuky som odmietol, no najmä z  časových dôvodov, väčšinou kvôli divadlu. Scenáre som dostával väčšinou dobré. Aj keď neboli niektoré celkom podľa mojich predstáv, vedel som, že sa to dá ešte opraviť.

Stretli ste sa v civile s tým, že si vás ľudia stotožnili s negatívnou postavou, ktorú ste hrali a vynadali  vám na ulici?
Raz som v bývalej Šenkvickej vieche vedľa nášho divadla, vtedy ešte na Suchom mýte, pil s kolegom Igorom Čilíkom  vínny strik. Nejaký pripitý mladík, nás začal otravovať. Najmä mňa. Myslel si, že sme spolu sedeli v base, a že ja sa k nemu nepriznávam. Nikdy v živote som ho nevidel, zato on ma asi videl v nejakej grázlovskej úlohe.  Bolo to veľmi napínavé. Igor mal takmer dva metre, a to asi toho mladíka odstrašilo. Inak som nemal problémy.

V súkromí ste sa museli vyrovnať s ťažkou životnou situáciou. Váš syn ochorel a nebolo isté, či to prežije.  Ako si spomínate na to obdobie?
Keď bol môj syn v prvej triede, diagnostikovali mu leukémiu. Bol to šok.  V liečbe ešte nemali lekári toľko skúsenosti ako dnes. Vedel som, že musíme byť stále pri ňom. Odmietal som vtedy všetky ponuky a vypýtal som sa zo skúšobných období v divadle, aby som mohol vysedávať v nemocnici na návštevách a robiť dobrú náladu. Liečba trvala 5 rokov a Juraj je dnes, našťastie, zdravý. Sme nesmierne vďační  vynikajúcemu  tímu  lekárov vtedy pod vedením profesora Čápa. 

V roku 2016 vám zomrel brat Juraj, ktorý dlho bojoval s chorobou. Ako si spomínate na jeho posledné týždne?
Môj brat bol podobný ako ja. Nerád navštevoval lekárov. Problémy s črevami zanedbal, že nakoniec už bolo neskoro. Návštevu lekára stále odkladal, aj keď sme ho k tomu neustále nútili. Keby poslúchol mohol tu dodnes byť. Nerád o tom hovorím. Ja už pre istotu chodím na preventívne kontroly.

Ako ste s Jurajom vychádzali? Predsa len bol mladší o desať rokov, musel poslúchať.

Dlho som bol pre neho vzorom. Pri otcovi sme mali pekné detstvo. Boli sme aj trocha rozmaznávaní. Neskôr, keď už mal takmer 20, som ho zoznámil s mojimi dobrými kamarátmi Dežom Ursinym, Mariánom Vargom, Jankom Lehotským, ktorých Juraj  mimoriadne obdivoval. Podporoval som ho i keď študoval réžiu, a keď začal režírovať v dabingu, niekoľkokrát ma obsadil. Vtedy som ho, samozrejme, musel poslúchať ja.

Aký máte vy vzťah k hudbe – počúvate napríklad Tublatanku či Slobodnú Európu, ktorých súčasťou bol váš brat?
Samozrejme často počúvam Tublatanku a Slobodnú Európu a veľmi ma to dojíma, lebo si uvedomujem ako veľmi nám Juraj chýba a aký bol úžasný, výnimočný bubeník s obrovským zmyslom pre humor.

Nedávno zosnulý Jiří Bartoška († 78) sa netajil, že miloval divadlo a s úsmevom hovoril, že filmy nakrúca, aby bolo na život. Ako to máte vy? Radšej divadlo, alebo nakrúcanie?
S Jirkom  Bartoškom som prežil veľa nádherných chvíľ, často som na neho myslel  a asi do konca môjho života budem. A áno, myslím si, že divadlo je pevná pôda pod nohami herca, a že sa dá do divadla zamilovať.

Máte na stole nejaký zaujímavý scenár k filmu, máte nejaké ponuky, chystáte niečo v divadle?
Mám rôzne ponuky, no keď niečo nie je podpísané, tak o tom nehovorím. V našom Štúdiu A2 pripravujeme premiéru výbornej Molliérovej hry Lakomec v hlavnej úlohe s Petrom Šimunom v réžii Ondra Spišáka. Na veľkej scéne máme okrem našich známych predstavení dva nové úspešné tituly – Váhavec od Hanocha Lewina  v réžii poľského režiséra Lukáša Kosa, v hlavnej úlohe s Lukášom Latinákom a Ženy veľkých mužov s výborným obsadením v réžii Aleny Lelkovej. Keď ste v Astorke ešte neboli, vrelo vám naše predstavenia odporúčam. Určite sa dobre zabavíte.
 
 
 

Zdroj foto: Tv Markíza, anc, C. Bachratý