Ladislava Chudíka († 91) prijali hneď po maturite na gymnáziu do SND, kde pôsobil ako herec viac ako 70 rokov. Výnimočný talent, vysoká profesionalita, ľudskosť, láskavosť, šarm a noblesa. Toto všetko charakterizuje legendu slovenského herectva. S týmto svetom sa výnimočný umelec rozlúčil 29. júna 2015 na konci divadelnej sezóny. Vdova Alena Chudíková, ktorá s hercom prežila 33 rokov, poskytla Novému Času Nedeľa rozhovor.
Najviac utkvel v pamäti postavou doktora Sovu, koľko z neho bolo v skutočnom Chudíkovi a naopak, koľko Chudíka bolo v primárovi Sovovi?
Myslím, že v primárovi Sovovi bolo dosť veľa aj z neho samého. Pokoj, ktorý vyžaroval a ktorý pôsobil veľmi príjemne. Jeho obvyklý výraz tváre vzbudzoval istý rešpekt a prirodzenú autoritu. On sám k ľuďom pristupoval tak, že aj mňa oslovovali a spomínali, ako dobre im poradil, či nasmeroval ich život, alebo určil cieľ cesty. Hovorili, že sa toho držali a urobili dobre. Samozrejme, kto tu už nie je, väčšinou sa stratí z myslí a padne do hlbín zabudnutia, ale je dobre, že existujú ľudia, ktorí sa pripomínajú svojimi činmi a slovami, ktoré sa zapísali do sŕdc i duší. Dáva to určitý pokoj a vieru, že dobro má možnosť zvíťaziť.
Aké jeho životné krédo si vy stále nosíte v srdci?
Uznával krédo Milana Rastislava Štefánika - Ja sa prebijem, lebo ja sa prebiť chcem. A tých bojov mal viacero, aj so zdravím. Dožil sa 91 rokov, hoci prekonal veľa chorôb a mnohé si vyžadovali operácie a pobyty v nemocniciach. Ďakujem, nechcela by som ich prežívať. A mnohé veci si musel vybojovať sám vo svojom vnútri.
Prežili ste spolu 33 rokov…
Je to symbolické číslo. Ja som mala 33, keď som sa vydávala druhýkrát, Ladislav bol 33-ročný, keď sa ženil prvýkrát. A ešte niečo. V rovnaký deň, 29. júna, ale skôr o 33 rokov, zomrel jeho kolega Martin Gregor, s ktorým hral v Zlatých chlapcoch. Odohrali veľmi úspešných 206 repríz a komediálne predstavenie predčasne ukončilo úmrtie kolegu a priateľa. A keď sme pri tom smutnom dátume, tak ešte jeden človek zomrel 29. júna – Jaroslav Dietl, a to o 30 rokov skôr ako môj muž. Vtedy požiadala pani Dietlová môjho manžela, aby predniesol rozlúčkovú reč. Samozrejme vyhovel, boli sme na pohrebe obidvaja. Predstavte si, traja ľudia, ktorí mali čosi spoločné, odišli v rovnaký deň.
10 rokov žijete bez neho. Už ste si zvykli, dá sa to?
Nedá sa hovoriť o zvyku, musí sa povedať - zmierili ste sa? Ťažko sa s tým človek zmieruje. Chceli by sme, aby ľudia, ktorých máme radi, žili nekonečne. Môžu to byť rodičia, členovia rodiny, priatelia, manžel, môže to byť ktokoľvek, s kým sme sa cítili dobre. Nosíme si ich v srdci stále. Manžel neodišiel, jeho duša žije v inej dimenzii a je možné, že sa tam stretneme. Ja mám navyše výhodu, že ho môžem vidieť a počuť v inscenáciách či seriáloch, keď sa reprízujú, takže ja ho mám prítomného v médiách. A prišla som na to, že vdovám sa stáva manželom televízor, pretože nás spája so svetom. Ticha je priveľa, keď človek nemá kulisu rozhlasu alebo televízie. Samozrejme, aj spomienky hrajú svoje, a keď vidíte niečo spred rokov, tak vám naskakujú mnohé situácie.
Aj vám vyhŕkne slza, keď ho vidíte v televízii? Kedy vám najviac chýba, v akých situáciách?
Dá sa povedať, že keď ochorel, tak sme boli bližšie, častejšie spolu. Držali sme sa za ruky, odovzdávala som mu moju silu, rozprávali sme sa spolu. Veľmi som si želala, aby sa dostal z tej najťažšej choroby, aby sa vrátil, aby ešte dostal šancu – podarilo sa. Rekonvalescencia trvala viac ako dva a pol roka, ale predsa len sa to podarilo a on sa vrátil na javisko, kde pôsobil ešte ďalších takmer deväť rokov. Manžel sa tešil, že most Apollo postavili kvôli nemu, aby mal krásnu cestu z Petržalky do divadla. Vracali sme sa po ňom víťazne s hudbou, keď odohral ďalšie svoje predstavenie Tančiareň s kolegami a v ňom rolu pána hlavného. Svoje 90. narodeniny oslávil na javisku. Aj dnes, keď cez neho idem, okamžite si spomeniem, ako sedel vedľa mňa, šmátram po sedadle a hovorím: „Páči sa ti?“ Most Apollo má pre nás význam aj víťazstva, že sa niečo podarilo, úspech - dosiahnutie méty, cieľa, o ktorý človek usiloval a prekonal tak sám seba. Po deväťdesiatke už mu energia ubúdala rýchlejšie, tak sme sa rozhodli, že koncom januára 2015 v divadle skončí. Režisér Michal Kollár ho presvedčil, aby zahral ešte postavu kňaza Janetku vo filme Červený kapitán. Bolo to pre neho veľmi náročné, sprevádzala som ho na každom kroku, dokončil svoj parte, ale premiéru filmu už nevidel. Aj cenu dostal in memoriam.
On sa s Vami aj radil, akú úlohu povedzme prijať-neprijať?
Hovorieval mi, čo ho čaká. A vždy mi nechal čítať rozhovory do časopisov, konzultovali sme, že niektoré odpovede môžu vyznieť inak, ako si človek praje. Lebo keď hovoríte, je to úplne iné, pretože tam dávate i svoj tón, a keď sa to dostane na papier, zrazu rozhovor vyznie inak. A záujem zo strany redaktorov bol. Chceli vedieť jeho názor na isté veci, lebo jeho názor sa bral vážne. Dokonca aj pri dôležitejších veciach sa ho ľudia pýtali, čo by urobil on, ako by sa rozhodol, to sa proste dialo. On sám rozhovory nevyžadoval.
Spomínate si na vaše úplne prvé stretnutie?
Jasne, ale nešlo o rande. Študovala som právo, bola som v komparze a Laco hral hlavnú úlohu veľvyslanca. Keď dal režisér prestávku, osameli sme a pustili sa do reči. Pýtala som sa, či nevidí rozdiel medzi Pražanmi a Moravanmi. Vravela som, že Pražania sa správajú tvrdšie a my Moravania sme otvorenejší a impulzívnejší. Vyslovila som názor, že Moravania sú mostom medzi Čechmi a Slovákmi. A on s tým súhlasil. A zrazu sa ma spýtal – čo to tu máte? A hľadel na môj opar na perách. To je najlepšia otázka pre ženu! (smiech) Odvetila som pravdivo, že ho mávam takmer každý mesiac a on na to, že na Slovensku sa objavil nový liek, vďaka ktorému sa dá oparu zbaviť. Ja vravím – to je síce krásne, ale ja som na internáte v Prahe a vy z Bratislavy… On na to, že mi ho pošle. Napísala som mu teda adresu a on mi ho skutočne poslal. Veľmi stúpol v mojich očiach. Študentke? Komparzistke? Pán pred 50-kou a úspešný herec? Tak som mu napísala pohľadnicu s poďakovaním a on mi zdvorilo odpísal. To bolo vtedy všetko.
Ale zobrali ste sa podstatne neskôr, až v roku 1982.
Od pracovného zoznámenia uplynulo takmer deväť rokov. Pozerala som seriál Nemocnica, to sa vysielalo od roku 1978. Bola som zvedavá, ako sa mu darí, a tak som mu do divadla poslala pohľadnicu ako sa má a do dvoch týždňov som dostala list, že bude mať vystúpenie v Prahe, či sa neprídem pozrieť. Ibaže ja som mala vtedy malú dcéru, bola som rozvedená a nemala som nikoho na stráženie. Nechala som odkaz na mieste vystúpenia, nech pokojne príde k nám. Vedela som, že sa môžem spoľahnúť na jeho slušnosť. Prišiel s kvetmi a priznal, že sa bál, kto mu otvorí dvere, lebo sme sa nevideli takmer desať rokov. Dlho sme sa rozprávali a pozval ma na jeho predstavenie do Bratislavy a začali sme sa stretávať. Ja v slnečných okuliaroch, s trvalou, snažila som sa vyzerať staršia. No a po roku a pol sme sa rozhodli mať našu svadbu v Prahe. To teda bola “zábava“! Boli sme dohodnutí, že pricestuje večer pred svadobným dňom. Čakala som doma, večer plynul, dieťa spalo a ženích nikde. Mobily neexistovali, telefón mal málokto, ja nie. Písali sa listy, posielali telegramy, ale z pošty, nie z bytu, miestne pošty zatvárali večer väčšinou o 18. hodine. Teraz tie hrozné myšlienky, čo sa vlastne stalo? Bola som z toho hotová, bezmocne som čakala, bolo mi zle od žalúdka. Nezaspala som ani na sekundu. Ráno som volala do divadla, ale nikto nič nevedel. Bolo už 10 hodín a my sme mali obrad hneď popoludní. Až konečne v salóne u Adama, kde mu ušili oblek, som sa dozvedela, že je v poriadku. Poslal včera telegram, že sa mu pokazilo auto a cestuje dopoludnia lietadlom a necháva odkaz, že si pôjde obliecť oblek do salónu a odtiaľ príde rovno na radnicu. Tak som sa išla obliecť aj ja, stopla som k môjmu šťastiu asi ten najošarpanejší taxík, ktorý sa nedal použiť pre odvoz novomanželov na slávnostný obed. Stretli sme sa pred radnicou a stihli sme sa zosobášiť. Nemali sme čím odísť, takže pán primátor nám ponúkol na záver nášho obradu šampanské a svoju Tatru 613. Ľudia pred radnicou si mysleli, že sa nakrúcal ďalší diel Nemocnice na okraji mesta. Manžel išiel hneď nasledujúci deň po svadbe nakrúcať Kreslo pre hosťa s Vladimírom Menšíkom, kde sa po celý čas hral so snubným prsteňom. Potom mi povedal – prepáč mi, prosím ťa, ale ja ho nemôžem nosiť, ja by som sa s ním stále hral. Takže manžel ho mal na prste jeden deň a ja ho od jeho nevratného odchodu nosím stále.
Čím si vás vlastne získal?
Ako herec si ma získal tým, že dokázal byť mnohotvárny, nádherne recitoval, z mužov sa mi zdal a asi aj bol najlepší, spievať vedel, najmä šansóny. A mal šarm. Ako človek bol spravodlivý, nediktoval. Spôsob, ako sa správal k ženám, bola matkina vizitka. Mamu veľmi zbožňoval a zdedil po nej múzu, celú spoločnosť dokázala zabaviť svojím živým rozprávaním. Otec hrával karty a v živote to nemal ľahké, lebo prežil prvú svetovú vojnu a v noci zo sna kričal. Kvárili ho desivé zážitky.
Pán Chudík nemal úplne na ružiach ustlané. S prísnym otcom to nebolo ľahké.
Áno, ale bolo to dobre rozdelené, po maminke zdedil talent a po otcovi disciplínu. Vďaka nej si dokázal mnohé veci odrieknuť a robiť to, čo považoval za povinnosť. Preto aj dosiahol veľké úspechy. Myslím, že tá kombinácia bola výborná. Škoda, že som rodičov nepoznala, ale z rozprávania si ich viem predstaviť. Manžel spomínal, ako dieťa s mamkou chodili veľmi radi do kina. Vždy sa pýtal – ešte nie je koniec, však mami?
Ale dosť veľký vekový rozdiel, problémy s prvou manželkou, nebáli ste sa, že život s ním bude záťaž?
Nebola som vtedy až tak mladá, aby som nevedela zvážiť našu situáciu. Mala som vtedy 33 rokov, dcéra sedem a uvažovala som, že by nebolo dobré, aby ostala bez otca. Chcela som hlavne o sebe vedieť, že z mojej strany to nie je len obdiv, ale láska, lebo tá pretrvá, aj keby prišli horšie časy. Navyše, keď som videla, ako ťažko niesol osud s prvou ženou, ktorá mala nádor v hlave. Nemal inú možnosť, ako sa rozviesť, lebo aj doktor Plzák a psychiatri vraveli, že by skončil on na psychiatrii. Koľkokrát ten, kto opatruje, dopadne horšie ako ten, koho opatruje. Veľa vecí mi hovorilo, že Chudík je charakter, že sa môžem naňho spoľahnúť. Samozrejme aj on na mňa. S ním som sa cítila ako pod stromom, že sa ho môžem držať, skryť sa pod ním. Mali sme podobné názory a vekový rozdiel nebol pre nás neprekonateľnou prekážkou. Asi to tak malo byť, lebo od manželových osemdesiatich rokov potreboval moju pomoc, ktorú som zvládala až do jeho skonu.
Čo ste spolu najradšej robievali?
Radi sme sa spolu bavili, hrali minigolf, tenis. Chodili sme radi na divadelné predstavenia. A na chatu do Senca. Manžel sa tam učil texty, plával dlhé vzdialenosti. Naučil dcéru plávať. Varil výborné svojské lečo, bez cibule, ale s výbornou chuťou. A viete, čo je ozaj zaujímavé? Jeho otec absolvoval to isté, čo ja – strednú odbornú školu hutnícku. Potom som išla vyštudovať právo.
Čo ho bavilo okrem herectva?
Ako dieťa chcel byť rušňovodičom a jeho kamarát, s ktorým hrával pre deti bábkové divadlo, chcel byť hercom. Keď dospievali, vymenili si svoje sny, kamarát sa stal rušňovodičom a Laco hercom. Bol výborným učiteľom budúcich hercov, mohol byť profesorom slovenčiny, filozofie, oslovovala ho tiež štatistika, fascinovali ho čísla, porovnávania, výsledky.
Bol po vzore otca prísny na študentov?
Bol tak akurát, ale vyžadoval prípravu. Mal autoritu, rešpekt. Nebol šedá myška.
Bolo s ním niekedy ťažké vydržať, povedzme pred premiérou?
Ja som rešpektovala, keď potreboval byť sám. Ale tiež sme sa vedeli pohádať. Keď sa hneval, tak mlčal. Bol neprístupný, to je fakt. Ale nebývalo to často. Bol charakter. A nemienil sa ponižovať. Keď sa vrátil z emigrácie, odmietol sa verejne kajať, čo žiadali – tak nebudem dramatický umelec a hotovo. Jeho obe ženy, mama a manželka, sa veľmi báli budúcnosti v okupácii, asi aj oňho, veľmi ťažko sa mu rozhodovalo. A keď som si to premietla, moji rodičia, brat a ja sme museli byť v rovnakom čase vo Viedni a tiež sa rozhodovať, čo ďalej. Pár dní boli zavreté hranice, museli sme v Juhoslávii zostať tri dni navyše. S bratom sme boli pred maturitou a chceli sme sa vrátiť domov aj kvôli starej mame.
Chudík hral množstvo postáv v divadle, v televízii aj vo filmoch, ktorá mu podľa vášho názoru najviac sadla?
To je ťažko povedať, on dokázal zahrať každú postavu a vždy sa do nej prezliekol. Nielen telom, chôdzou a pohybmi, ale predovšetkým hlasom. Proste do postavy a do jej duše celkom vstúpil. Bolo to fascinujúce.
Tak inak – ktorá postava ho najviac vystihovala?
Myslím, že čo sa týka prístupu k ľuďom, tak ten doktor Sova mu bol dosť blízky. Ale mne sa najviac páčil – a aj som mu to povedala – v postave Demetera. Pretože takto som si ja predstavovala typického, ideálneho Slováka. Ako človeka, z ktorého ide sila, ale zároveň má vo vnútri veľa citu, lásky a nádherného vzťahu k mame, otcovi, rodine a samozrejme k žene a deťom... Myslím, že aj to držalo slovenský národ pokope a teraz by som obzvlášť chcela prízvukovať: prosím vás, nezničte si rodiny ani priateľstvá kvôli názorom v politike. Pozrite si film Demeterovci. V niečom bola tá doba podobná, ale s iným politickým zákulisím – od komunistu, cez fašistu, cez ľudovcov a išli sa aj v rodine doslova pozabíjať. Chceme do budúcnosti dávať takýto príklad?
Iste potešili nielen ocenenia, ale aj uznanie divákov. Odkladal si nejaké listy alebo darčeky od divákov?
Ono sa to nezdá, ale s tým, čo máme doma, zápasím ešte stále. Dostával listy, ale najcennejšie boli slová, ktoré išli od srdca. To je koľkokrát viac ako čokoľvek. Ale je krásne, že existujú spomienky. Keď som ho videla prvýkrát divadle v roku 1981, bola som nadšená. Hral Mefistofela v Mojom Faustovi a úžasne ho hral. Naozaj úžasne. Zaznamenala som túto divadelnú rolu na Pamätníku Ladislava Chudíka na Hájnom Grúni, má tam napísané aj – Môj Faust.
Možno citlivá otázka - nesužovalo ho, že nemá vlastné deti?
Ja si myslím, že sa s tým zmieril. V podstate keď sme sa zoznámili, tak som hovorila že vieš čo, nechajme to tak... Keď sa stane, tak sa stane, ale nechceli sme mať dieťa za každú cenu, pretože on už mal 58 rokov, keď sme sa zobrali. Ten vek bolo treba vziať do úvahy. A moju dcéru si privlastnil, presnejšie si ju osvojil natrvalo. A „tam hore“ mi ho poslali do cesty, lebo vedeli, že v 80-ke ma bude potrebovať a že na to potrebujem aj ja svoje sily. On ma nikdy nebral ako malé dievča, bral ma ako partnerku. Vo vzťahu som bola naozaj ako partner, vážne sme sa bavili, akoby sme boli rovnako starí. Moje rady si vypočul rovnako ako ja jeho. Myslím, že tých 25 rokov nie je tak veľký rozdiel. Dôležité je, že tie duše si rozumejú a chcú byť spolu. Iste, niekto má lepšie rozdané karty a iný horšie, ale pokiaľ v tej hre človek vytrvá, nie je to stratené.
Stihli ste si všetko povedať? Alebo niekedy vám napadne, že...?
Neviem. Občas mi to vŕta hlavou. Ale verím, že áno. V každom prípade sme ja i dcéra prišli do nemocnice v deň, keď sa to stalo. Netušili sme, že odíde v ten deň a boli sme tam obidve, držali sme každá jednu jeho ruku. Boli sme pri ňom, keď odišiel a som rada, že sme boli s ním, že nezostal sám. Odišiel odpoludnia o 10 minút štyri a moja dcéra sa pred rokmi narodila 10 minút pred štvrtou. Zvláštne.
Z čoho sa najviac tešil v živote?
Tešil sa vždy, keď sa mu podarilo zhostiť úlohy. Ťažšie sa mu učilo, často som mu robila protihráča, aj dcéra, keď sa učil texty. Veľmi sa tešil z prírody, chodil na trojhodinové prechádzky. Rád počúval koncerty, pozeral dokumenty, šport, hokej, futbal, tenis, basketbal, fandil im, tešil sa s ich úspechov. Medzi športovcami a lesníkmi mal kamarátov. Veľkú radosť zažil, keď sa niečo podarilo, keď napríklad Slovenské národné divadlo dostalo ocenenie, myslím herci vôbec. Pre staršiu garnitúru bolo divadlo ako ich domov, znamenalo pre nich veľmi veľa a mali radosť, keď oslnili svojim výkonom. Ako hovorila pani Zdenka Grúberová – naši herci mali nielen európsku, ale aj svetovú úroveň. Posledným manželovým predstavením bola Tančiareň, s ktorou mali krásny úspech, stále bolo v hľadisku plno. Hrali ju od roku 2001 a v roku 2015 Tančiareň stiahli – z piety, keď Ladislav Chudík odišiel do hereckého neba. Odžil si 9 rokov, jeden mesiac a dva dni.
Zdroj foto: aach
3
