Dcéra Karola Duchoňa († 35) Dana Miklášová – Duchoňová (53): Na Slovensku si s menom Duchoň robí každý čo chce. Dielo je vonku, už na tom nič nezmením

Dada je jedinou dcérou speváka Karola Duchoňa (+35), ktorý by sa tento rok dožil 75 rokov. Žiaľ, svet opustil mladý, ale práve v roku jubilea zažíva doslova znovuzrodenie. Čoraz viac spevákov, a dokonca speváčok, zaraďuje do svojho repertoáru jeho piesne, vznikajú divadelné predstavenia, film, knihy. Ako toto všetko vníma jeho dcéra?

V kinách aktuálne premietajú film Duchoň. Aký podiel na jeho tvorbe máte vy ako dcéra, prípadne vaša matka Elena – prvá manželka Karola Duchoňa?

Mamu oslovil režisér Mankovecký, ktorý má na konte hru Na srdci mi hraj, že sa chystá film o otcovi, že to nebude nič dehonestujúce, ale normálny film o jeho živote a kariére. Zaujímavé je, že v tomto štáte si s menom Duchoň, bohužiaľ, môže robiť každý čokoľvek chce. Takže ak by sme aj povedali, že nesúhlasíme, nič by to nezmenilo na fakte, že film by vznikol. Zvolili sme menšie zlo a dostali sme scenár prečítať, mohli sme niečo upraviť. Neboli sme s tým stotožnené, priznám sa, že to najhoršie sme vyškrtli, niektoré scény sme nechceli, ale do filmu sa aj tak  dostali,  napríklad jednu scénu zo Sovietskeho zväzu, alebo z toaliet – myslím si, že tá scéna nie je vhodná. Napokon, natočili sa filmy o Fredie Mercurym, Eltonovi Johnovi a tiež sa nevyzdvihovalo, čo dosiahli, ale druhá stránka mince – súkromie. Film je na svete, mnohé vyjadrenia Petra Bebjaka v médiách sa mi nepáčia, ale nič s tým nenarobím. Nemalo to byť zamerané na alkoholizmus, žiaľ je to vyzdvihované. Ja som otca zažívala doma, nie na koncertoch, nemôžem posudzovať, ako to naozaj bolo. A ešte by som chcela podotknúť, že scenár filmu sme nerobili, rozhodne sme s mamou nevyškrtli jeho druhú manželku Alenu, ktorá sa vo filme neobjavila, ale tvorcovia to urobili časovo do Silvestra 1984, otec sa druhýkrát ženil vo februári 1985 a vlastne v novembri toho istého roka aj zomrel. A tiež sme sa určite na filme nenabalili, nemáme z neho nič, sme len diváčky.

S jeho druhou manželkou ste sa stretávali?

Trochu som bola nahnevaná, že sa otec rýchlo druhýkrát oženil. Alenu som považovala za narušiteľku našej rodiny, však som bola pubertiačka, ale zase chodila som k nim, dokonca aj na chate som s nimi bola. Istý čas som s Alenou bola v kontakte dokonca aj po smrti otca, spájala nás stále babička, ale potom sme sa navzájom odcudzili, vzťahy ochladli. Na krste prvej knihy, ktorá o otcovi vyšla, sme sa už ani nepozdravili. Možno keby otec dlhšie žil, bolo by všetko iné, ale on niečo vyše pol roka po svadbe s Alenou zomrel, tak to všetko išlo do stratena. Nemám nič proti nej, je mi ľúto, že nemá toľko pozornosti ako ja s mamkou, ale predsa mama s ním žila dlhšie a ja som zase jediné dieťa, mama sa skôr vezie spolu so mnou.

Trochu boli opomenutí jeho spolupracovníci, kamaráti, ako vnímate toto?

Netuším prečo sa tam nedostalo napríklad, že s Grúňovcami sme boli rodinní priatelia, otec s Dušanom neboli len kolegovia. Navštevovali sme sa, aj ja som k nim chodila, to si pamätám. Aj najslávnejšie momenty otcovej kariéry tam chýbajú, ale snažím sa nad to povzniesť, dielo je vonku a už na tom nič nezmením, či sa budem rozčuľovať alebo nie. Rozhodne som si takto nepredstavovala oslavu otcovej kariéry. Trochu ma upokojili reakcie ľudí, ktorým to prichádza celé skôr smutné ako zlé.

Hlavný predstaviteľ sa vám ako páčil?

Vladko Plevčík sa mi veľmi páčil, hlavne v tých smutnejších scénach, musím ho vyzdvihnúť.

Nechýbala vám tam otcova divokosť, živočíšnosť, energia, ktorú okolo seba šíril?

Otec bol špecifický svojou energiou, a to sa nedá naučiť, buď to je alebo nie je. Mal charizmu, ktorá z neho sršala, vedel dav stiahnuť na seba, čím viac ľudí bolo okolo neho, tým viac energie vedel zo seba vydať. Aj keď to Vladko Plevčík nemal, uverila som mu toho otca v jeho prejave.

Neprekážalo vám trochu zbytočné glorifikovanie Karla Gotta († 80) vo filme? Myslíte si, že bol váš otec posadnutý túžbou po duete s Karlom Gottom ako to vyznelo z filmu?
Myslím si, že vôbec. Neviem, či to bolo v knihe Romana Slušného, lebo sa priznám, nečítala som ani jedinú knihu, ktorá vyšla o mojom otcovi, ale Roman mi hovoril, že rozprával osobne s Karlom Gottom, ktorý nechcel duet s otcom, lebo mal obavy, že ho „prespieva“. Vôbec si však nemyslím, že otec chodil za Gottom a žobronil o duet s ním.

Otca ste teda poznali hlavne doma, aký bol?

Zábavný bol aj doma, robila som mu diaľkové ovládanie, teda posielal ma prepínať televízor, lúskala som mu búrske oriešky. Nebol na mňa prísny, občas som ho nahnevala tak, že zvýšil hlas. Raz dokonca som dostala po zadku už neviem za čo a viem, že si to veľmi vyčítal a sľúbil, že už na mňa ruku nepoloží. Mama bola tá prísnejšia, ale je pravda, že so mnou trávila podstatne viac času. Mala som trinásť rokov, keď zomrel, v tej dobe nebol až taký populárny ako teraz, aj keď som chodila na jeho vystúpenia a videla som ako spieva, ako mu tlieskajú. Dnes by to bolo úplne iné, médiá sledujú celé rodiny populárnych osobností, v tých časoch sa toto fakt nedialo. Bola som pyšná, keď som videla, že je záujem a popularita, ale príliš som to neprežívala.

Zvykol sa s vami napríklad učiť?
(Smiech) Na toto nemal veľa trpezlivosti. Spomínam si, ako sa učil so mnou, keď som bola prváčka, už ani neviem, čo sme sa učili, len mi to nijako nešlo, veľmi mi niečo vysvetľoval, ja som stále nechápala, tak chytil nervy, tresol päsťou do stola, ale neuvedomil si, že stôl je zo skla, tak ho rozbil.  Napriek tomu, že bol spevák, pamätám si že mal veľmi veľké ruky, žiadne jemné, ale napokon celý bol dosť veľký, takže by bolo smiešne keby mal malé ruky.

Mame sa páčilo ako ju stvárnila Anna Jakab Rakovská?

Myslím, že to prijala v pohode, priznám sa, ani sme to príliš nerozoberali,  chceme si film pozrieť ešte raz v kľude, ale myslím, že Anička to zvládla fajn.

Ako ste vnímali vzťah rodičov ako to fungovalo medzi nimi?
Moju mamu otec veľmi ľúbil, o tom som presvedčená. Mama nebola taká energická ako on, nemala rada konflikty. Bolo mi smiešne, keď čítala listy od fanúšičiek, vtedy ich chodilo naozaj dosť a ona v nich napríklad pravopisné chyby. Ja som jej hovorila, že ja by som to nemohla, bola by som skôr žiarlivka, že čo mu tam vypisujú, vyznávajú lásku, ale to je asi temperament, ktorý som zdedila po otcovi. Aj on bol žiarlivý, napríklad nemal rád, keď sa mama namaľovala. Okrem toho mama bola utiahnutejšia aj preto, že s nami bývala jeho mamička, ktorú som milovala. Ja by som nevedela bývať ani so svojou mamou, nieto ešte so svokrou! (smiech) Ale hovorím, je to aj tým, že ja som „Duchoňka“. Keď som sa presťahovala s manželom na dedinu, parádne sme si užívali kolaudačné žúrky. Sused je zhodou okolností vydavateľ, vydal prvú knihu o otcovi ktorú napísal Roman Slušný. Oberal na strome nejaké ovocie, ja som sa vybrala za ním, či by sa nenašla náhodou u neho ešte nejaká kniha, lebo moju som niekomu požičala a nevrátil mi ju. A on, že aká kniha, o čom hovoríte...  Povedala som mu, že veď o Duchoňovi, som jeho dcéra. A on, že konečne chápe ten veselý život u nás. Samozrejme to trvalo možno rok, aj my sme sa upokojili, aj roky prišli, už nežúrujeme tak často. (smiech) Ono to ani nebolo  o alkohole a opíjaní, ale keď je veľa ľudí, je hluk a hlavne hudba – tá musela byť vždy.

Aký bol váš vzťah s babičkou po rozvode rodičov a po otcovej smrti?

Keď som mala asi 15-16 rokov, zobrali ma na dovolenku do Juhoslávie, odkiaľ babička pochádzala. No potom nežili spolu a dedo bol dosť prchký. Tým, že babička žila v Bratislave a on v Nitre, tak ja som nemala veľmi dôvod chodiť za ním. Po babičkinom pohrebe sme sa už vôbec nestretávali, ale napokon, keď bol chorý, bola som ho navštíviť. Píšem knihu, kde bude všetko. Myslela som, že vyjde už tento rok, ale zrejme nie, napokon vyjde v Česku kniha, ktorú píše pán Graclík, aj ma oslovil. Myslela som si že to bude nejaký článok do časopisu, potom som sa dozvedela, že píše knihu, tak som mu nedávala info, nakoľko sama pripravujem knihu, ale netuším o čom bude aký to bude profil môjho otca. Je toho naozaj veľa. Všetci sa snažia zarobiť na otcovi, no myslím si, že ja toho môžem o ňom napísať najviac. Mám napríklad listy, ktoré písal rodičom zo zahraničia, posielal mi pohľadnice, zložil mame pesničku, keď maturovala a podobne. To sú reálne artefakty, ktoré nemá nikto.

Máte dvoch synov, Petra (30) a Damiána (20). Ako prežívajú veľký boom okolo ich deda?

Mladší syn bol so mnou v kine, starší povedal, že si to pôjde pozrieť v kľude. Myslím si, že minimum ľudí z jeho okolia vie, že kto je, lebo sa tým určite nechváli. Damián žije so mnou v spoločnej domácnosti, tak ten, samozrejme, to prežíva viac, ale nechodí medzi kamarátov a nebije sa do pŕs, že je Duchoňov vnuk. Počúvajú jeho piesne, majú ich radi. Teší ma, že mladí ľudia dnes vnímajú otcove piesne a počúvajú ich.

Ako vnímate kauzu Félixa Slováčka, ktorý vyrukoval s informáciou, že otec mu dlhuje 300 bývalých západných mariek a hudobník Oskar Rózsa reagoval, že urobí všetko preto, aby mu ich vrátil?

Príde mi to vtipné, že sa vyťahujú podobné historky, a viem si predstaviť, že pán Slováček to nemyslel zle. Určite to nevytiahol preto, že očakáva, že niekto mu tie peniaze vráti. Podnet vznikol niekde v tej knihe, ktorá bude vydaná v Česku. Félix Slováček mal otca rád, boli kamaráti a neberiem to ako výčitku.

Nedávno sa uskutočnili veľké spomienkové koncerty k nedožitým otcovým narodeninám, zúčastnili ste sa?

Bola som na troch, musím vyzdvihnúť Luda Kuruca, ktorý najdlhšie interpretuje otcove piesne, spieva ich s citom, prežíva ich, propaguje ich vyše 20 rokov a presne tak dlho sa aj kamarátime. Som rada, že sa podieľal na príprave aranžmánov piesní aj pre ostatných interpretov, a že sa to odohralo na obrovských javiskách.

Zdroj foto: t. géci, p. korček, add, continental film