Ján Saudek (90) je fotograf a maliar. Milovník žien a života. Otec. A manžel. Služobník krásy. V období komunizmu stvoril stenu, ktorá k nemu odvtedy neodmysliteľne patrí. Typické Saudkovo okno bolo volaním po slobode. Vnútorným výkrikom umelca, ktorý svojou tvorbou oslávil človeka. Saudkove fotografie sú zastúpené v najprestížnejších galériách sveta. Od roku 1990 je držiteľom francúzskeho Rádu umenia a literatúry. V roku 2019 prebral z rúk prezidenta Miloša Zemana najvyššie české štátne vyznamenanie. Patrilo by sa pridať i to zo Slovenska. Ján Saudek bol vždy fotograf československý. Patrične hrdý čechoslovák.
Život je cesta
Matke sa, desať rokov predtým, než porodila dvojčatá Jána a Karla, narodil syn Pavel. Bol nemanželským synom. Málokto vie, že Ján s Karlom mali brata. K matke mal Ján úctu, no svojho otca miloval. „Úprimne si vážim každého, kto verí. Môj otec mal cez Vianoce pri spoločnej modlitbe len jedno želanie. Aby už nebola vojna. Boh ho vyslyšal. Snáď vyslyší aj mňa.“
Otec ho naučil nepreklínať život. Prišli raz k rieke. Nebol tam žiadny most. Zobliekli sa a tú rieku preplávali. Na druhej strane sa zas obliekli a pokračovali ďalej. „Otec ma naučil, že musíme ísť. Pretože pred nami je cesta. Nemôžeme si vedľa nej ľahnúť a zabaliť to. Môžeme si odpočinúť, ale potom kráčať ďalej. Pokračovať v ceste.“
Pozeraj sa za hory
Celý život sa riadil slovami Patricka Whita: „Dosiahnuť dokonalosť je nemožné. Ale je našou povinnosťou sa o to pokúsiť.“ Čítal túto myšlienku ako malý chlapec. Pochopil, že je múdra. Prosto – ešte meter a nájdeš poklad. Ako pri predstave, že kopeme v nejakej bani. Nevieme, čo nás čaká, čo je za stenou. Kopeme v nádeji, že cieľ je na dosah krompáča. Ako v živote. Nesmieme sa vzdať. Nesmieme prestať. Nesmieme reptať. Ale stále hľadať poklad. Kráčať k cieľu. Aj preto Ján nabáda nepozerať sa po kopcoch, ale hľadieť za hory.
Ako starec cíti nemohúcnosť. Napriek tomu neprestal v jeseni veriť na zimu. V zime na jar. A teraz verí na leto. Zabúda, čo považuje za jednu z lepších stránok staroby. Kdesi vnútri túži odísť s čistým svedomím. Vie, že bol iba malým kamienkom v obrovskej mozaike sveta. A to ho robí šťastným a spokojným. Život považuje za veľké dobrodružstvo. Tancoval v ňom tak rýchlo, ako mohol. Stále nie je slobodný. Lebo klame. Slobodný je človek, keď nemá čo stratiť. A nemusí po ničom túžiť.
Milované Slovensko
Pri rozprávaní o Slovensku ožije. Rozjasnia sa mu oči. Považuje ho za svoju vlasť. Na Slovákov nedá dopustiť. Vraj ho nikdy nepodviedli. Ani neokradli. Nový čas Nedeľa poprosil: „Odkážte Slovákom, nech sa prídu pozrieť na moju výstavu v Bratislave. A keď budete v Prahe, zájdite na Staromestské námestie. Aj tam vystavujú moje drobnosti.“ Posledným pobytom v Bratislave ostal ohúrený. Z tamojšieho prijatia ľuďmi bol nadšený. Dojatý. Ján Saudek zostáva pri všetkom dosiahnutom úspechu skromným človekom. „Čo po nás zostane? Po veľkých literátoch veľké diela, po velikánoch ako Buonarotti skvostné obrazy. Nemôžem sa s nimi porovnávať. To sú obrovské hviezdy. Ale môžem za jasnej noci ísť von a na tie hviezdy hľadieť. Ide to už aj v Prahe.“ Nič nie je podľa Jána Saudka úspešnejšie ako úspech a zahanbujúcejšie ako neúspech. Život je príprava na zimu. Prišiel do štádia poznania zrelého veku. Stáva sa asketikom. „Keď umiera deväťdesiatročný starý pán, gentleman, nie je to nijaká tragédia. Smrť mladého muža, nedaj bože dieťa, to je tragédia.“ Želá si jediné. Odísť zmierený. Ako spieva Edith Piaf: „Non, je ne regrette rien…“
Zdroj foto: archív Sana Saudka, Profimedia
6
