U Trnavčanky Gabriely Giotto sa snúbi výtvarný talent s kreatívnou predstavivosťou, pracovitosťou, zmyslom pre krásu, aj s odvahou skúšať nové veci. Všetky tieto dary dostala do vienka, bez nich by len ťažko dosiahla úspech v tom, čo robí – v módnom dizajnérstve.
Gabriela Giotto sa narodila do rodiny, kde mali k umeniu blízko. Ako hovorí, mala výrazné kultúrne zázemie. „Ocino pracoval dvadsať rokov na ministerstve kultúry, mamina robila dramaturgičku v Dome kultúry v Trnave. Medzi našimi rodinnými priateľmi boli maliari, básnici, spisovatelia. Náš byt pripomínal niečo medzi galériou a knižnicou. Tých podnetov bolo veľa,“ otvára dvere do svojho sveta sympatická dizajnérka. Do jej rodiny patril aj známy trnavský rodák Mikuláš Schneider-Trnavský, slovenský hudobný skladateľ, dirigent a hudobný pedagóg, jej bratranci sú hudobníci Štefan a Michal Bugalovci. Keď bola Gabriela malé dievčatko, prirodzene ju to ťahalo ku kresleniu. „Dokázala som hodiny stráviť pri kreslení a vyfarbovaní, ale vtedy som si vypočula, že zlatíčko, nemohla by si robiť niečo užitočnejšie? Tam niekde nastal blok. Druhou mojou láskou bol tanec, ktorý ma mega bavil a tri roky som viedla a robila choreografie pre náš súbor moderného tanca Banato. Okrem toho som chodila do recitačného krúžku, do dramatického krúžku, hrala som na klavíri. Venovala som sa všetkému, len nie výtvarnej,“ pousmeje sa nad zvláštnym paradoxom.
Pôjdeš na gymnázium!
Po skončení základnej školy v Trnave chcela ísť študovať choreografiu na tanečné konzervatórium do Bratislavy, ale rodičia opäť zakročili. „Bola som šprtka, jednotkárka, takže do úvahy prichádzalo jedine gymnázium. Ako sa povie – dobrovoľne-nasilu,“ poznamená s úsmevom Gabriela a dodá, že možno tým, že rodičia sami pracovali v kultúre, vedeli, že tanec je krátka riziková kariéra. „Chceli pre mňa to najlepšie. Vyhodnotili to tak, že lepšie sa uživím, ak vyštudujem gymnázium, a potom nejaký rozumný odbor na vysokej škole. Cesta do pekla je vždy vydláždená samými dobrými úmyslami,“ usmeje sa. „Na gymnáziu sa moje záujmy úplne inak vyhranili. Sama som sa rozhodla ísť študovať históriu a filozofiu. Keď ma prepadol sokratovský pocit, že nič neviem, že potrebujem ešte nejakú špecializáciu, tak som sa rozhodla ešte pre štúdium medzinárodných vzťahov a diplomacie na právnickej fakulte,“ prezrádza Gabriela, ktorá má vyštudované dve vysoké školy, nie však so zameraním na umenie. To akoby čakalo na impulz. Gabika pôsobila tri mesiace ako stážistka na slovenskej ambasáde vo Washingtone, DC. „Cítila som sa ako ryba vo vode, ale zároveň som zistila, že aj kultúrna diplomacie je veľmi determinovaná politikou. Povedala som si, že tou ambasádorkou budem radšej v nejakej inej podobe.
Prvá výstava
Počas vysokej školy pracovala v médiách. „Moderovala som v trnavskom Rádiu Forte a odtiaľ som po čase odišla pracovať do Markízy. Vyskúšala som si aj PR a marketing pre nadnárodné korporácie, veľa som cestovala, robila som sprievodkyňu v cestovnom ruchu, hovorkyňu leteckej spoločnosti a pracovala som aj ako marketingová riaditeľka v kasíne,“ vymenúva. A potom prišiel moment, kedy sa rozhodla ísť svojej vášni oproti. V jeden deň vstúpila do papiernictva, kúpila si plátno, farby a život sa jej otočil o 180 stupňov. „Za tri mesiace som namaľovala asi trinásť obrazov, len tak – pre radosť. Maľovala som akrylovými farbami a veľmi ma to nadchlo. Raz ma išiel z kasína odprevadiť domov Ibi Maiga a stretli sme jeho kamaráta, ktorý sa pohyboval v oblasti umenia. Ibi mi urobil reklamu, že pekne maľujem, a že by mi kamarát mohol usporiadať výstavu. Vymenili sme si kontakty, doma som nafotila obrazy a poslala ich dotyčnému. Po krátkom čase mi prišiel e-mail s prvou odbornou recenziou mojej tvorby. Končil vetou, ktorá ma doslova paralyzovala: ´Bolo by mi cťou vystavovať vaše obrazy.´ Začali sme trojročnú spoluprácu a moje obrazy sa dostali do niekoľkých firiem. Išlo o špeciálny koncept – autori vystavovali v zasadačkách vybraných podnikov svoje diela. Najkrajšou satisfakciou bolo vidieť reakcie ľudí, ktorí sa pristavovali pri mojich obrazoch.“
Od korporátu k umeniu
Zdalo sa, že k naplneniu sna je skutočne už len krôčik, bolo však treba ujasniť si, akou umeleckou cestou sa vydá. Bude maľovať obrazy, alebo sa etabluje vo svete módy? „Položila som si zásadnú otázku: Kto bude v 21. storočí chodiť do galérií? Minorita ľudí,“ zamýšľala sa vtedy Gabriela, ktorá chcela osloviť oveľa väčšie auditórium. „Zatúžila som preniesť kúsok krásy a umenia na predmety a veci, ktoré budú ľudia denne a radi používať,“ prezradila tajomstvo zrodu dizajnovej značky Gabriela Giotto Fashion. „Pred pätnástimi rokmi som si povedala, že dosť bolo napĺňania korporátnych cieľov, je najvyšší čas začať si napĺňať tie vlastné. Aktivity, ktoré človeku dodávajú energiu, to je komunikačný nástroj nášho vyššieho ja s naším fyzickým ja. To je palivom na tvoju cestu, to je to, čo má človek robiť.“
Obrazy na látkach
Začiatky zvyčajne nebývajú ľahké, a ani v Gabrielinom prípade to neboli hneď modely smerujúce na svetové módne móla. „Začala som jednoduchými kresbami potlačenými na biele bavlnené tričká, postupne som pridávala ďalšie produkty. Veľmi som túžila preniesť plnofarebné obrazy na látky. Hľadala som technológie, možnosti. Dostala som odporúčanie na istú firmu, s ktorou spolupracujem dodnes,“ hovorí dizajnérka, ktorej špecifikom je, že nepotláča celé metráže látky, každý strih nového modelu má v elektronickej podobe a dizajn vkladá na látku na milimeter presne. Keď si u nej kúpite šaty, obraz v mieste zošitia nie je voľným okom vôbec vidieť.
V zahraničí
Prvú módnu prehliadku v zahraničí mala Gabriela Giotto v roku 2013 v Bejrúte, v Libanone v spolupráci s českou a slovenskou ambasádou. Stretla sa s veľkým úspechom. „Pamätám si na ten neuveriteľný pocit, keď som prišla na slávnostnú recepciu, ľudia mi blahoželali, každý sa chcel so mnou fotiť. Nebola som na to zvyknutá,“ priznáva. Prvý úspech a nasledovali aj ďalšie – víťazstvo jej módnych dizajn šiat v Hollywoode na WCOPA, exkluzívne fotenie letnej kolekcie na Ibize, v roku 2017 reprezentovala Slovensko na výstave Expo Astana v Kazachstane, kde jej dizajn tvoril súčasť vonkajšej steny slovenského pavilónu. Nasledovala účasť na Expo Dubaj 2020, okrem toho treba spomenúť aj to, že už deväť rokov sa zúčastňuje na prestížnom Czech Fashion Week-u ako jediná módna dizajnérka zo Slovenska. „V septembri plánujem pokrstiť svoj najnovší katalóg k 15. výročiu dizajn značky na Slovak Fashion Night v New Yorku,“ teší sa Gabriela Giotto.
Farby vás rozžiaria
Medzi jej prvé klientky patrili najmä Slovenky, žijúce v zahraničí (USA, Anglicko) a tiež v susednom Česku. „Ide o ženy, ktoré dosiahli rozmer vnútornej slobody, neboja sa obliecť si model, vďaka ktorému vyčnievajú z radu. Páči sa mi myšlienka, ktorú povedala americká moderátorka a herečka Oprah Winfrey, že ľudia sa viacej boja svetla v sebe, než tmy. Dlho som tomu nerozumela, pochopila som význam myšlienky až pri komunikácii s klientkami. Pretože keď si dáma skúšala dva modely a v jednom splývala s farbou a druhý ju, naopak, rozžiaril, najčastejšie si vybrala ten menej farebne nápadný. Mám pocit, že u nás to vnímame tak, že byť videná znamená byť zraniteľná. Pritom keby sa nechali rozžiariť, svetlo ich ochráni. Ľudia sa boja zažiariť, vyniknúť,“ zamýšľa sa Gabriela, ktorá podľa vlastných slov rešpektuje cítenie každej ženy. „Avšak vyšším zámerom mojej tvorby je prinášať vyššie vibrácie do života ľudí – robiť ich život farebnejší.“ V prenesenom význam priniesla svetlo aj do vlastnej rodiny, keď po prvých úspechoch v módnom svete rozžiarila aj oči svojich rodičov. „Keď o mne vyšli prvé články v médiách, ocino aj mamina boli na mňa veľmi hrdí. Myslím si, že napokon porozumeli, že napriek mojej všestrannosti som najmä umelec vizionár. Keď vo vás dlhšie drieme nejaký talent, jedného dňa sa prebudí, a prebudí aj vás,“ usmeje sa Gabriela Giotto.
Zdroj foto: agg
3
