Helena Vondráčková bude účinkovať na megakoncerte Karol Duchoň 75: Umelec by sa nemal správať povýšenecky

Koncertom 25. mája odštartuje veľkolepý projekt Karol Duchoň 75, venovaný k nedožitým 75. narodeninám tejto legendy slovenskej popmusic. Na jedinečnom megakoncerte, ktorý sa uskutoční v šiestich slovenských mestách, zaspievajú viacerí umelci Duchoňove piesne. Svojho kolegu a priateľa si na pódiu uctí aj česká popová hviezda Helena Vondráčková 77). Ako si spomína na Karola Duchoňa, ktorý odišiel z tohto sveta priskoro – vo veku 35 rokov?

Okrem vlastnej piesne Sladké mámení zaspievate na koncerte jeden z hitov Karola Duchoňa – Šiel, šiel. Prečo padla voľba práve na túto pesničku?
Siahla som po nej pocitovo, zaujala ma tá pieseň hudobne aj textovo.

S Karolom Duchoňom ste sa poznali, žiaľ, len krátko, pretože zomrel primladý. Čím bol podľa vás výnimočný ako spevák, ale aj ako človek?
Výnimočným ho okrem nevšedného hlasu robila jeho neskrotná vitalita, nechápala som, kde sa to v ňom berie. Mal osobitný prejav, priateľské vystupovanie, mimoriadnu spevácku kvalitu – úžasnú silu v hlase, aká sa len tak nevidí. Z ľudskej stránky bol veľký džentlmen, myslím si, že ku všetkým ženám. Karol ženy miloval, ku mne sa správal vždy galantne, bol priateľský a zakaždým, keď sme sa stretli prejavil nadšenie, že ma vidí. Často sme spolu posedeli, bolo to veľmi inšpirujúce, dali sme si spolu radi vínko. Pri Karolovi sa človek cítil veľmi uvoľnene, myslím si, že tak to cítil každý, kto sa s ním stretol.

Nemal hviezdne maniere? Predsa len, bol slávny, to niekedy ovplyvní správanie človeka – myslím v negatívnom zmysle.
Neviem o žiadnych manieroch. Karol bol síce hviezdou, ale správal sa ako normálny muž, nedal iným pocítiť, že on je čosi viac, že je známy spevák, ktorého by mali obdivovať. Bol to láskavý človek s veľkým srdcom. S tým sa človek rodí, sú veci, ktoré sa nedajú naučiť. Karol bol pokorný profesionál. Ochotne si s každým pohovoril, nikoho neodmietal. To máme spoločné. Umelec by sa nemal správať povýšenecky a odbiť ľudí s tým, že s tebou sa nebudem baviť. Samozrejme, pokiaľ ma niekto neurazí alebo nepodrazí, alebo keď o mne šíri nezmysly a klebety.

V šoubiznise intrigy nie sú ničím neobvyklým. Dá sa na to zvyknúť?
Na nepravdy si človek ťažko zvyká. Ale dá sa s tým pracovať, tak ako veľa vecí, aj toto ťa naučí hlavne prax. Bolo obdobie, že som sa o sebe dočítala naozaj hlúposti. Boli to nepodstatné táraniny, človek sa im musel niekedy aj zasmiať. Také veci som zahodila za hlavu, bolo zbytočné sa nimi zaoberať. Zaberá to čas. Avšak zásadné veci, keď ten jedovatý šíp zasiahne srdce, tak to sa vzpriečim a vyrazím vpred! Keď viem, že mi niekto v minulosti ublížil a je taký drzý, že si vyžaduje komunikovať so mnou naďalej, tak toho som ochotná odmietnuť. Pretože viem, že od neho nemôžem čakať nič seriózne, nič dobré.

Ako sa zmenili vzťahy v šoubiznise za tie roky, čo v ňom pôsobíte? Je to iné ako v časoch, keď ešte žil Karol Duchoň?
Určite sa zmenili. Priateľské a kamarátske vzťahy v šoubiznise boli vtedy oveľa srdečnejšie, než dnes.

V čom?
Dnes mi to pripadá, že každý si robí na svojom piesočku sám a nadväzovať vzťahy s mladou generáciou je obťažnejšie, pretože výrazne ubudlo spoločných projektov, kde by sme sa mohli stretávať. Na prstoch dvoch rúk spočítam, koľko ľudí mám okolo seba, s ktorými si mám čo povedať. Ale tých mladých kolegov väčšinou už človek ani nepozná, pretože oni ani nemajú záujem o teba. A budem sa niekomu vnucovať, keď vidím, že oni majú iné záujmy, iných kamarátov, a to čo bolo kedysi, to ich nezaujíma? Musím však povedať, že väčšinou cítim od svojich mladých kolegov skôr úctu a uznanie, než že by som im bola tŕňom v oku.

Tak aké to bolo kedysi?
Vrúcne. Mali sme napríklad veľký koncert v pražskej Lucerne a po koncerte sme si povedali, že nepôjdeme domov, ale niekam si spoločne vyrazíme. Buď sme išli ku mne alebo k niekomu inému z kolegov a tam sme si urobili príjemný mejdánek, počúvali sme hudbu, tancovali sme. Jedným z tých, ktorý nikdy nepokazil žiadnu zábavu, bol aj Karol Duchoň.

Nie je vám ľúto, že dnes už nezažívate také vzťahy?
Čo bolo, bolo... Mňa to už ani nezaskočí, naopak, bola by som prekvapená, keby k niečomu takému spontánnemu došlo. Lebo v dnešnej dobe sa žije naozaj úplne inak. Navyše, žijem mimo Prahy, nie síce ďaleko, ale predsa len, už je to trošku iné, ako keď som bývala v centre mesta.

Na druhej strane, vzťahy, ktoré ste si človek vybuduje v mladosti, často pretrvávajú do konca života. Platí to aj vo vašom prípade?
Isteže, v tom sa nič nezmenilo. Mnohí zo šoubiznisu z tej doby zostali kamarátmi dodnes. Napríklad pretrvalo priateľstvo s Jitkou Zelenkovou, Leonou Machálkovou, Ilonou Csákovou, Monikou Absolonovou... Navzájom sa priťahujú ľudia, ktorí si majú čo povedať. Nedávno som si prečítala krásne vyznanie od Báry Basikovej. Bára je odo mňa mladšia, keď som ja bola slávna, ona ešte len začínala spievať. Zdôverila sa mi, že ma obdivovala, bola som jej modla. Ja som si ju pozvala ako hosťa na môj koncert do O2 Arény a Bára mi poslala krásnu esemesku ako si to váži, jej vyznanie ma veľmi dojalo.

Obdivujú vás celé generácie, od starej mamy až po vnúčatá. Chodia nielen na vaše koncerty, ale nedávno ste na sociálnej sieti zverejnili fotografie z Veľkej noci – a teda mali ste poriadne veľa šibačov! Vaša fanúšikovská základňa je naozaj pestrá. Čím si to vysvetľujete?
Na to asi nie je vysvetlenie. Samu ma to prekvapuje, a je to príjemné konštatovanie. Asi nastala doba, keď si mladí ľudia začínajú vážiť tých, ktorí niečo dokázali, ktorí už majú niečo za sebou. Tak ako sa v móde vracajú staré módne trendy, ako sa vraciame k veciam, ktoré boli fajn a ktoré nás v minulosti oslovili, tak je to asi aj v muzike – čo ja viem? Ja na tento rébus asi neprídem. (úsmev)

Platí v šoubiznise príslovie: Svetská sláva – poľná tráva?
Áno, myslím si, že ten, kto nemá v sebe určitú skromnosť a pokoru, kto si hneď myslí, že keď po prvom úspechu vyletí nahor, že tam aj zostane, tak sa veľmi mýli.

Je to drina zotrvať na výslní?
Nepovedala by som, že je to drina. Je to otázka toho, aby sa človek zo seba nezbláznil, aby zostal stáť nohami na zemi. Aby na sebe pracoval, neustrnul, aby hľadal a vytváral nové a nové veci.

Tento rozhovor robíme v reštaurácii pri obede po tlačovej konferencii ku koncertu Karol Duchoň 75. Klobúk dolu pred vami, pretože skoro ráno ste vstávali do živého televízneho vysielania, a potom ste absolvovali šnúru rozhovorov až do popoludnia. To chce naozaj dobrú kondíciu. Pracujete na nej cielene?
Nebudem klamať a hovoriť, že to ide samo. Snažím sa fyzicky sa udržiavať, hrám tenis, jazdím pravidelne na turnaj do Přerova, rada plávam. Starám sa o domácnosť, nesedím v kresle, stále behám. Máme poschodový dom, a keď chodím po schodoch hore-dolu, je to dobrý tréning. (smiech) Každé ráno cvičím hodinu špeciálne cviky na spevnenie svalstva okolo chrbtice. Keďže ma samotné cvičenie nebaví, tak si vezmem malý magneťáčik, a zdokonaľujem si pri tom angličtinu. Neobmedzujem sa v jedle, ale dbám na to, aby strava bola pestrá. Sladké veľmi nemusím, to je skôr výnimka. Upečiem čučoriedkový koláč, trochu si z neho dám, ale nezjem celý pekáč. Mám rada skôr ľahšie jedlá – ryby, morské potvory, na tom si viem pochutiť.

Jasné – len spievam! (úsmev) Ale vážne, na toto nemám čo povedať. Pretože varím, zaváram, upratujem, pracujem v záhrade, starám sa o nášho psa... Robím všetko ako normálna ženská, ktorá si to ale musí trochu viac rozplánovať, lebo nemám pravidelný pracovný čas. Koncertujem, nahrávam, učím sa nové pesničky, robím rozhovory, televízne programy... Umenie mi určuje jasné pravidlá – musím si zrovnať v hlave, čo zvládnem.

Čo je ľahšie – manažovať domácnosť alebo naučiť sa novú pesničku?
Ja som natočila za svoj život vyše 1700 piesní. Keď mám byť úprimná, tak naučiť sa novú pesničku je v mojom veku trošku ťažšie, než keď som mala dvadsať, tridsať. Predsa len mozog pracuje o čosi pomalšie, takže mi to trvá dlhšie. Ale zas som rada, že som donútená ten mozog nechať pracovať, aby sa trochu okysličil a šiel naplno. Zaklopem na drevo – zatiaľ to zvládam. (smiech)

Čo si myslíte o názore, že vek je len číslo?
Povedala by som, že je to pravda, ale nie každý človek si to pripúšťa. Naraz skĺzne do pozície, že ja už som starý, už ma nič nebaví... Je to otázka toho, aby si povedal – hergot, veď ešte nie som taký starý, ešte môžem to, hento... Veľakrát je to len pohodlnosť. Inšpiratívne je stretávať sa s mladými ľuďmi.

Má vyšší vek aj svoje výhody?
Výhodou je, že človek predsa len načerpal za svoj život množstvo skúseností, vedomostí a dokáže ich zúročiť, môže druhým poradiť. Inak nejaké výhody v starnutí veľmi nevidím! (smiech)

Niektorí ľudia svoj vek taja, akoby sa za roky, čo sú na tomto svete hanbili. Ako to máte nastavené vy?
Vek nezatajíte, pokiaľ ste známa osobnosť, tak si ťuknete do googlu a všetko sa o mne dozviete. Takže tajiť, koľko mám rokov by vyznelo skôr smiešne a trápne. Nie je čo skrývať.

Núti vás šoubiznis skúšať niečo nové, napríklad naspievať piesne v inom žánri, než na aký sme u vás zvyknutí? Nebránite sa novým trendom v hudbe?
Samozrejme, že aj ja idem s dobou, nedávno som pripravila pre fanúšikov výber mojich veľkých hitov v novom aranžmáne v štýle disco dance, s názvom Helena Dance hits collection. Dúfam, že sa to bude páčiť. A zároveň vyšlo i 2CD Helena Evergreeny – piesne najrôznejších žánrov, ktoré z 90 percent nikdy nevyšli na žiadnom nosiči.

Začali sme spomienkou na Karola Duchoňa, tak aj posledná otázka bude patriť práve jemu: Čo by ste mu odkázali do hudobného neba k nedožitým 75. narodeninám?
Že je mi cťou, že môžem na koncerte venovanom jeho jubileu spievať, ale tiež by som mu odkázala, že by bolo oveľa veselšie, keď by tam bol s nami.
 

Zdroj foto: Lenka Hatašová, Jan Tůma, FB Heleny Vondráčkovej