Často sa kriticky vyjadruje k spoločenskému dianiu, komentuje verejné prešľapy a jeho hlas rozhodne je počuť. Tentoraz sa herec Alexander Bárta (50) ocitol na druhej strane... Vo filme Šampión o Ondrejovi Nepelovi, si zahral úlysného eštébáka, ktorý komplikoval život aj krasokorčuliarskej legende. V exkluzívnom rozhovore pre Nový Čas Nedeľa si Bárta zaspomínal na detstvo v nalinajkovanej dobe, kedy sloboda nebola samozrejmosťou.
Hovorí sa, že herci majú radšej negatívne postavy. Vo filme Šampión vám to tvorcovia umožnili - stvárnili ste záporáka, nepríjemného agenta Štb. Užili ste si to?
Hralo sa mi to výborne… Je to moja práca a scenár filmu Šampión ma zaujal už na začiatku. Páčil sa mi jeho príbeh, a najmä to, že hlavnými postavami filmu sú Hilda Múdra a Ondrej Nepela. Mám pocit, že ostatné postavy príbeh len dotvárajú. Je to taká, akoby mozaika určitej etapy Nepelovho života. Ale zahrať to tak, aby to bolo pravdivé, emotívne a autentické bolo pre mňa výzvou. Hrám agenta Štb a musím povedať, že rolu si celkom užívam. V reálnom živote si však nedokážem predstaviť, nakoľko títo ľudia mimoriadne znepríjemňovali život nielen svojmu okoliu, ale najmä tým, ktorých sledovali. Mám rád aj negatívne postavy a keď ich mám stvárniť, vždy si k nim hľadám nejaký vzťah. Snažím sa ich mať rád.
V čase Nežnej revolúcie ste mali 13 rokov. Ako ste vnímali uniformovanú dobu pred rokom 89, do ktorej je zasadený aj film o legende krasokorčuľovania Ondrejovi Nepelovi (†38)?
Na základnej škole som to vnímal najmä prostredníctvom systému, v ktorom bolo všetko predpísané, nalinajkované a plán musel byť splnený. Ako dieťa som si uvedomoval, čo všetko „musím“ a často sme nemali na výber. Slobodnú voľbu sme veľmi nepoznali, lebo všetko bolo akosi vopred dané. Mám pocit, že niektorí ľudia zabudli na to, čo bolo a že to nebolo celkom šťastné obdobie.
Dnešné deti toto obdobie poznajú len z rozprávania. Komunikujete niekedy na túto tému aj s vašou dcérou Ester (19), ktorú vychovávate spolu s manželkou, herečkou Henrietou Mičkovicovou?
Moja dcéra alebo súčasná mladá generácia si môže obliecť hocičo a môžu vycestovať hocikam a veľa vecí berú ako samozrejmosť. Ísť k moru je dnes úplne bežné, takisto navštíviť západnú Európu, či počúvať akúkoľvek hudbu a prečítať si ľubovoľnú knihu. To všetko sú v rámci osobnej slobody dosť zásadné veci. A vtedy to jednoducho neexistovalo. Pamätám si, že keď mal niekto len o trochu dlhšie vlasy ako sa v škole niekomu z vedenia páčilo alebo nepáčilo, hneď bol z toho problém. Riešilo sa prečo mám rifle a aby som sa ostrihal, lebo vyzerám ako dievča… Všetko malo akoby predpísané pravidlá ako to má a musí byť. Dnes vidím ako chodia deti do školy v teplákoch, majú šiltovky a vyzerajú ako hiphoperi a vnímajú to ako normálne. Lenže v teplákoch sa kedysi do školy nechodilo, ale cvičilo na telesnej výchove. Boli to časy, ktoré dnešná generácia môže poznať skutočne len z dokumentov, kníh a rozprávania.
Nerozčuľujú vás niekedy povzdychy za spomienkovými optimiznom, že kedysi bolo lepšie?
Ľudia veľmi zabúdajú... Síce je pravda, že niektoré sociálne istoty mali od štátu zabezpečené – mali prácu, mali kde bývať, ale akosi pozabudli na to, že nemohli vyjadriť svoj názor, nedalo sa cestovať. Takže boli obmedzení len na návštevu nejakého regiónu a nemohli spoznávať žiadne nové krajiny, kultúry a učiť sa jazyky. Teda okrem ruštiny, možno niekde poťažmo angličtiny a nemčiny, čo bolo tiež skôr ojedinelé a nie celkom bežné. Takže je to také zvláštne, keď začne staršia generácia hovoriť o tom, ako bolo kedysi lepšie. Možno niektoré veci boli, ale v rámci základných ľudských práv a slobôd to lepšie určite nebolo.
V SND aktuálne účinkujete v desiatich predstaveniach. Divadlo je psychicky náročná práca, keď počas dvoch hodín pomyselne prežijete celý život postavy. Ako sa po predstavení dostávate z roly opäť k sebe do civilného života?
Chvíľu to trvá, človek je z toho veľmi vyčerpaný nielen psychicky, ale aj fyzicky. Ľudia si často myslia, že naše povolanie je veľmi jednoduché a mohol by ho vykonávať hocikto. Mrzí ma to a zraňuje, lebo na jednej strane veľa ľudí chce vidieť kvalitný film, či divadlo, a potom je tu časť spoločnosti, ktorá nás hercov zatracuje. Nemyslím si, že je to jednoduché povolanie. Naopak, je to nesmierne náročné. Po predstavení mi vždy trvá viac ako hodinu, kým zo seba vypustím prežitky z celého večera. Presvedčivo odohrať ťažké psychologické predstavenie pred 600 ľuďmi, ktorí si kúpia vstupenku a očakávajú zážitok, je vždy záväzok. My herci sa do toho snažíme ísť a ponoriť na sto percent, ak nie na viac.
Na doskách SND momentálne excelujete aj v predstavení Kým prídu Stouni... Kvôli svojej postave ste sa po rokoch vrátili k hre na vašu obľúbenú basovú gitaru. Tešíte sa z tohto comebacku?
To predstavenie mám veľmi rád a vždy sa naň teším. Je pravda, že v ranej mladosti, keď som bol pubertiak, mal som v Košiciach vlastnú kapelu a hral som na basovú gitaru. Napokon, keď prišla možnosť hrať v predstavení Kým prídu Stouni… v rámci živej kapely, bol som tomu nesmierne rád a stále si to užívam.
Málokto o vás vie, že ste bývalý plavec a hráč vodného póla. O svoju kondičku sa pravidelne staráte. Trénujete ešte pod dohľadom Maroša Molnára?
S Marošom spolu trénujeme pravidelne už piaty rok. Máme veľmi dobrý vzťah a absolútne mi vyhovuje jeho spôsob práce. Naše tréningy sú pre mňa nielen plnohodnotným trávením voľného času, ale aj relax a starostlivosť o zdravie.
Film Šampión o Ondrejovi Nepelovi mapuje aj úspechy nášho historicky najlepšieho krasokorčuliara. Ako ste na tom s korčulovaním vy? Vraj ste skôr ľavicový korčuliar...
Korčuľujem len na ľade. Na kolieskových korčuliach veľmi nie. A áno, vtipné je, že viem prekladať nohy iba do ľavej strany, doprava mi to nejde.
Na záver sa ešte prosím vráťme k hlavnej myšlienke filmu. Nepela dosiahol na ľade všetko, a predsa nebol slobodný, stále bol akýmsi „majetkom režimu“. Prečo treba tento film vidieť?
Doba, ktorú žijeme je na takej hrane, že minulosť sa môže kedykoľvek vrátiť. Je podstatné, aby diváci prišli do kina a pripomenuli si jej absurdnosť, často krutosť, aby sme nepripustili, že sa tam znovu niekedy môžeme vrátiť.
Zdroj foto: ancn, Zuzana Panská, SND
6
