Herec Emil Horváth oslavuje 80 rokov a hovorí: Keď príde koniec, prijmem ho

Herec, režisér a divadelný pedagóg Emil Horváth je od roku 1983 členom SND. Pred tým, než sa stal hercom, uvažoval o štúdiu medicíny, ale skúšky na VŠMU boli skôr. Urobil ich, prijali ho, tak na medicínu nešiel. V súčasnosti ho vidíme na televíznych obrazovkách ako dobráka Rudolfa Kučeru v seriáli Dunaj k vašim službám, herec však desaťročia exceluje na divadelných doskách. 12.novembra oslavuje neuveriteľnú osemdesiatku.

Osemdesiat by vám rozhodne nikto nehádal. Ako si udržuje psychickú i fyzickú kondíciu?

Neuvažujem takto, s humorom hovorím, že teraz budem oslavovať, že pred štyridsiatimi rokmi som mal 40 rokov. Človek má niekedy to šťastie, že povolanie sa mu stane koníčkom, čo v mojom prípade platí. Moje povolanie je pre mňa aj istým životným štýlom. Okrem toho mám aj harmonický osobný život. Toto všetko môže byť akýsi recept. A ešte genetika a životné šťastie. Pravdepodobne som šťastný v tom, že ma postretlo veľa skvelých príležitostí, a pretrvali aj do tohto veku. V našom povolaní čakáte na ponuku a musíte byť schopný tú ponuku naplniť, keď už vám ju ponúknu. Takže nerozmýšľam nad koncom, ale keď príde, prijmem ho.

Aj zdravie slúži...

No, pred pár dňami som týždeň ležal s ťažkou chrípkou, aj som sa dal očkovať proti chrípke, ale zrejme som niečo mal už v sebe. Určite to nebolo z očkovania, vždy som sa dával proti chrípke očkovať aj sa budem dávať, pretože som človek 21. storočia a verím vede! A nezaujíma ma, že niekto sa nedá, ja sa dávam.

Bude aj nejaká špeciálna oslava jubilea?

Oslavoval som päťdesiatku, aj šesťdesiatku, dokonca aj sedemdesiatku, ale teraz som nadobudol pocit, že toto nie je veľmi vek na oslavu. Pripadá mi to tak, že človek ide do cieľovej pásky životného maratónu, spomaľuje a hovorí si – ešte tú pásku nejdem pretrhnúť. Ale 21. novembra mám k jubileu vo veľkej sále SND predstavenie Zdravý nemocný. Molière mal niečo po päťdesiatke, keď premiéroval túto hru, a po tretej repríze z zomrel. Ja mám o tridsať rokov viac, takže som na tom trochu lepšie. A, samozrejme, k oslavám patrí obed s rodinou.

Spomenuli ste osobný harmonický život, existuje naň recept, rada alebo niečo podobné?

Nemyslím si, že existuje recept. Choroba dnešnej doby je komunikácia, napriek tomu, že nám veda priniesla toľko možností komunikácie, koľko nikdy predtým nebolo. Žiaľ, nie je to komunikácia medzi ľuďmi, skôr „sebaprojekcia“ tých, ktorí chcú na seba upozorniť. Nadviazanie akéhokoľvek vzťahu, aj milostného, aj manželského je o partnerstve, o chuti počúvať jeden druhého, nie nasilu preferovať len svoje názory, ale aj schopnosť prijať kompromisy. S manželkou žijem 55 rokov, asi sme zmeškali trend rozchodov.

Nikdy sa u vás neskloňovalo slovo rozvod?

Prosím vás pekne, kde to nebolo? Ak to niekto tvrdí, je neúprimný a nechcem povedať rovno pokrytec. Mám dobrú povahu v tom, že na negatívnu emóciu rýchlo zabudnem, nebudem živiť v sebe hnev, krivdy. V každom vzťahu sa stane kadečo a možno bolo dobré aj to, že sme do nášho vzťahu, do našej domácnosti nikoho cudzieho nepúšťali, nechodili sme na verejnosť s problémami. Vždy som mal ambíciu presadiť sa len prácou.

K narodeninám ste dostali aj jeden skvelý darček – knihu rozhovor s vami.

Áno, básnik a prekladateľ Ján Štrasser so mnou urobil knihu rozhovorov. Ponúkol mi to a ja nie som príliš retroaktívny, ale tým, že sa s Jankom poznáme, „donútil“ ma pospomínať si na všeličo. Ja sa nefotím, fotia mňa, dokonca si nevediem štatistiky, kde a čo som hral, ale Janko si dal tú námahu a zosumarizoval to. Bol som až prekvapený a položil som si otázku, kedy som žil? Uvedenie knihy bude 14. novembra v Modrom salóniku SND večer o 19. hodine.

Prekvapil vás Ján Štrasser niečím, čo o vás objavil?

Prekvapil ako prekvapil... Viete, naše povolanie je zvláštne, je rok 2025, ale nedávno som mal telefonát či by som mohol v júni 2026 hrať v Žiline, takže celý rok dopredu mám vystavaný. Je to od nich pekné, až odvážne, že tu ešte budem. Takže naozaj si pamätať, pokiaľ si nevediem evidenciu, je náročné. Účinkoval som v troch divadlách – v Martine, na Novej scéne v Bratislave a od roku 1983 som v SND,  nakrúcal som dosť pre televíziu.

Koncom októbra ste prebrali ocenenie Identifikačný kód Slovenska. Čo pre vás znamená?

Ľuboslav Moza, ktorý toto ocenenie so svojím tímom pripravuje, je členom európskej inštitúcie, ktorá spája vedcov, umelcov a podobne. Cením si to, lebo veda a umenie spájajú ľudí, je to cesta, ktorá vedie ku kreativite. Bolo to milé, potešilo ma to. Inak to znamená chvíľkové pozastavenie, že si niekto všimol moju prácu. Neprináša to však žiadne výhody, na druhý deň žijem zas bežný život, pracujem.

V koľkých hrách vás momentálne môžeme vidieť na domovskom javisku SND?

Hrám v inscenáciách Zdravý nemocný, Pred západom slnka, Deti, Hotel Bristol, Falošná nota, Špina, Odliv, aj v inscenácii Otec v štúdiu L+S. Možno som na niečo zabudol, je to 12 až 14 predstavení mesačne. Okrem toho nakrúcame stále televízny seriál Dunaj, k vašim službám.

Seriál zaznamenal medzi divákmi obrovský úspech. Ako vnímate nakrúcanie?

Priznám sa, keď som bol oslovený do seriálu, bolo po pandémii a nevedel som ani či budem pokračovať alebo končím s herectvom. Keď ma oslovil „otec projektu“ Peter Kelíšek, prikývol som. V každom prípade je dobré, že táto téma je hraná a záujem je milo prekvapujúci. Kdekoľvek sa objavím, ľudia hovoria, že to sledujú, niekedy vraj majú pocit, akoby sa to odohrávalo teraz. Myslím si, že téma, spracovanie, dobový kolorit či pravdivosť príbehu sú zaujímavé, až na to, že nemôžem uspokojovať fanúšikov odpoveďami na otázky čo bude, lebo máme nakrútené v predstihu. Žiaľ, nemôžem ho pozerať, lebo večer obyčajne hrám alebo nakrúcam, ale ten záujem divákov vždy poteší. Napokon, to je ambícia aj zmysel našej práce v divadle aj na obrazovke.

Páčila sa vám hneď postava dobráka Kučeru, ktorý eliminuje problémy, snaží sa všetkých udržať v pokoji a dobrote?

Zaujímavé, že si poviete dobrák – takýchto ľudí človek pozná, nemusia byť známi a v tomto je zaujímavý ten charakter. Lebo sú ľudia, ktorí dokážu mať obrovskú empatiu, hoci dnes je skôr opak pravdou, že empatia chýba. Tá postava vôbec nie je idealizovaná. Z rozprávania mojej mamičky viem, že jej otec, môj dedo, bojoval v prvej svetovej vojne. Žili v Nitre a tiež pomáhal židovským rodinám a nikdy sa tým nechválil. Dokonca, keď sa sused po vojne vrátil, dal mu nejaké veci, ktoré mu celý čas ukrýval a nechcel odmenu. Rudolf Kučera je prototyp takéhoto človeka, nepotreboval sa popularizovať, nepotreboval odmenu, jednoducho to bolo v ňom – pomohol, keď mohol.

Váš otec Emil Horvátha bol tiež herec, preto, aby vás rozlíšili, boli ste Emil Horváth mladší.  Otec zomrel v roku 2001 ako 77-ročný. Stáva sa vám, že vás ešte aj dnes povedia – mladší?

Myslím, že ani nie, dokonca kniha sa volá Už dávno nie som mladší. To bolo kedysi, s oteckom sme fungovali ako dvaja ľudia s rovnakým menom, mal som to šťastie účinkovať ešte za jeho života. Boli sme vtedy dvaja synovia, ktorí podedili profesiu po svojich otcoch – Martin Huba a ja. Martin si nemusel písať mladší, lebo otec bol Mikuláš, ale ja som mal rovnaké meno ako otec, tak nás takto rozlišovali. Ako mi pribúdali roky, už nik neriešil, že som mladší. Vlastne som s humorom hovoril, že sa budem musieť volať len Emil Horváth, lebo bolo by smiešne, keď príde poštár s penziou a povie – ste Emil Horváth mladší? Ale doba pokročila, už ani poštári nechodia s penziou, všetko príde priamo na účet. Všetko je inak.

Ako ste sa vysporiadali s technológiami, ktoré nám vstúpili posledné roky do životov?

Príliš sa s nimi nepriatelím, ale viem poslať e-mail, vytlačiť si, čo treba, platiť účty, určite však nemám od sedenia pri počítači otlačenú časť tela, kde chrbát stráca poctivé meno... Skôr preferujem osobný kontakt, o tom je aj divadlo. Zmenila sa doba, školstvo, mladí môžu cestovať, študovať v zahraničí, čo sme my nemohli. Možno sme tým aj trochu poznačení, preto aj spoločnosť by mala byť voči seniorom a ich vzťahu k technológiám citlivejšia. Nemožno staršiu generáciu vylúčiť z týchto technológii, lebo bežne sa stretávame s pokynmi: prihláste sa online, nájdite si stránku... Počas pandémie keby som nemal syna a synovcov, nebol by som prihlásený ani na očkovanie. Niekedy mám pocit, že aj mobil ovláda skôr mňa ako ja jeho! (smiech)

Okrem pevného zdravia máte nejaké osobné želanie k vášmu jubileu?

Absolútne žiadne. V tomto veku nemá človek dlhodobé plány, neuvažujem, že o päť rokov by som mal to, či ono. Keby to vydržalo ešte nejaký čas tak ako to je, budem spokojný.

Zdroj foto: aeh, snd, tv markíza, anc