Herečka Anna Polívková (46): Deti slávnych rodičov zažívajú všetko rýchlejšie. Vraj mám byť rada, že nie som úplná krásavica

Neprehliadnuteľná podoba a najmä talent, ktorý zdedila po otcovi Bolkovi Polívkovi (76), ju predurčila na herectvo. Hoci v detstve nič nenasvedčovalo tomu, že by sa uberala práve touto cestou, dnes patrí herečka Anna Polívková (46) medzi najvýraznejšie osobnosti českého herectva.

Ako by ste vy charakterizovali a opísali film Niečo za niečo, ktorý ste pred časom prišli odprezentovať na Slovensko a hráte v ňom hlavnú úlohu?

Hovorím tomu – nepohodlná vzťahová komédia. (smiech) Je to konverzačka, prepísaná divadelná hra do filmu, je tam množstvo skvelých fórikov, mám ho rada. Myslím si, že vtipnejšie je vidieť ho druhýkrát. Moja postava je Kateřina, manželka architekta, dobrá účtovníčka, ale nie som si istá, či ju mám rada.

Médiá vás často označujú ako komičku. A čo vy – pokladáte sa za ňu?

Robím to celoživotne, som v podstate rada, že ľudia ma označujú za komičku. Mám rada tú komickú odozvu, rada počúvam smiech. Vo filme ho mám ešte radšej, takto je totiž človek akousi jeho súčiastkou. Záleží na celom tíme, na spracovaní ako to vyjde, takže vždy je to napínavé čakanie na výsledok, či sa tam dostali všetky fóriky, ktoré som tam dala a smiech ľudí v kine je potom veľká úľava. Samozrejme, že je pekné na dráme, keď ľudia majú rozmazané make-upy od plaču, ale mám radšej smiech.

Čím vás musí zaujať scenár, aby ste ho neodmietli? A stalo sa, že ste povedali, že toto hrať nebudem?

Nemám toľko ponúk, aby som si mohla dovoliť odmietať. Skôr sa stane, že sa niečo skríži s nedostatkom času. Nemám dlhy, nemám hypotéku, tak sa nemusím triasť. Dokonca sa uživím divadlom, nemusím robiť veci, ktoré sa robia len pre peniaze. Za to som vďačná. Ale väčšinou nakrúcam, čo mi je ponúknuté, neskúmam príliš, či to chcem robiť, ale nájdem vždy nejaké body, ktoré ma ulapia na ten háčik. Robím rada nové veci, napríklad teraz som hrala vrahyňu, užívala som si to. Je zábavné hrať  zloduchov.

Aj ste niekedy povedali tvorcom – toto mi nejde do pusy, ja by som to povedala takto?

To sa robí, myslím, celkom bežne. Režiséri sú rôzni, niektorí to majú presne vymyslené, prečo to chcú tak ako to chcú, iní sú otvorenejší aj improvizácii. Napríklad konkrétne pri tomto filme Niečo za niečo  sme mali čítačky a trochu sme tam manipulovali s textami postáv.

Vypracovali ste sa na skvelú herečku, ktorú akceptujú diváci, režiséri. Bolo zo začiatku zväzujúce byť pokračovateľkou hereckého rodu Steimarových?

To je fajn, že sa pýtate takto, lebo môj otec hovorí Steimaroví dobre a čo my, Polívkovci? Za všetko môže babička Jiřina Steimarová († 91), lebo ja som sa naozaj nikdy neprejavovala ako exhibicionista, nebavila som hostí na večierkoch, takže bolo prekvapením, keď som prejavila záujem o herectvo. Babička učila dramaťák, bola veľmi prísna a úprimná, preskúšala ma, a keď povedala, že mala by som to skúsiť, že tam vidí potenciál, celá rodina kapitulovala. Počas štúdia a skúsenosťami som nadobudla pocit, že vôbec nemusí platiť, že talent sa spozná hneď. Ale ak sa tomu človek venuje a nájde si tam to svoje – lebo divadlo i film sú veľmi rozmanité – tak sa môže nájsť i neskôr. Hoci na prvý moment by sa vôbec nemuselo zdať, že v  človeku niečo podobné drieme. Niekto nemusí byť dobrý dramatický herec, a pritom je neuveriteľný klaun, takže mojou cestou hereckou sa menili aj moje názory. Som vďačná, že mám takú rodinu akú mám.

Vaši rodičia patria medzi herecké osobnosti. Dávali vám niektorí ľudia najavo, že ste protekčné dieťa?

To viete, že áno. Aj som si to trochu komplikovala v hlave, lebo keď príde na konkurz slečna Nováková, má podstatne menej pozornosti ako Polívková, toho som si vedomá, ale zároveň si uvedomujem množstvo práce, ktoré mám za sebou, už to nie je pre mňa problém. Deti slávnych rodičov zažívajú všetko rýchlejšie, keby som na to nemala a nebola dobrá, ten pád by bol oveľa rýchlejší ako u neznámych ľudí. Platí to aj pri vzostupe.

Napokon ste dokázali, že ste nielen skvelá herečka, ale aj vynikajúca tanečnica, vedeli ste si predstaviť, že vyhráte tanečnú súťaž Star Dance v roku 2013?

Šla som do toho s tým že sa naučím nejaké choreografie, zatancujem si v krásnych šatách... Od štvrtého kola sme už stále oslavovali, že postupujeme, bolo to úžasné, ale to už bolo tak dávno, že mám pocit, že v minulom živote.

Zatancujete si občas aj s manželom?

Áno, my tancujeme. My celá rodina radi tancujeme.

Máte medzinárodné manželstvo, manžel je Talian, hovoríte spolu po....

...anglicky, ale učím sa po taliansky aj manžel po česky, nakoľko má prácu v Prahe, ale tá čeština je dosť ťažká, myslím, že slovenčina by bola jednoduchšia pre cudzinca.

Vám sa podarila taká neuveriteľná vec, že ste sa síce so svojím dnes už manželom ukazovali v spoločnosti, ale nik vás nedával dokopy, skôr ste vystupovali ako kamaráti. Ako ste to dokázali?
Netuším, pretože ani som to nesledovala, ani som sa tomu nevenovala.

Máte veľa nevlastných súrodencov rôzne‚ vekové kategórie. Darí sa vám často stretávať a ako to vyzerá na takom stretnutí Polívkovcov?

Prišli za nami do Talianska na svadbu a bolo to veľmi príjemné. Majú už priateľov, priateľky, takže musíme objednávať stoly naviac, ale myslím, že sme veľmi dobrá rodina.

Najmladšia sestra má pätnásť rokov. Pýta si nejaké ženské rady od vás?

Naopak, obdivujem ju, jak je šikovná, chytrá, v jej veku som oproti nej bola úplný „mimoň“. Snažím sa to neskaziť radami. Mnohí nadávajú na mladých, ale jasom  naozaj stretávala premýšľajúcich ľudí, ktorí sú sebavedomí, vedomí si sveta okolo nich, obdivujem ich.

Aj keď rodičia neboli naklonení vašej hereckej ceste, spomínate si na nejakú radu, ktorá vám dal otec?

Otec je úžasný v tom, že rady nedáva, skôr nás vedie príkladom, alebo nenápadne mi podsunul knihu, keď som niečo riešila. Vedieme spolu dlhé debaty, ale nie je to také „mravokárne.“ Hovorí hlavne o úsmeve, ktorý by človek nemal stratiť.

Zahrali ste si aj s mamkou, s otcom hráte stále. S kým to bolo náročnejšie?

S otcom hráme v predstavení, ktoré napísal, s ním je úplná radosť hrať, lebo má rád ľudí, nie je nervák pri skúškach. S mamou je to iné, lebo je trémistka a rozmýšľala som nad tým, či je v pohode. Otec má rád divadlo a cítia to aj ľudia v hľadisku, mamka je za mňa nervózna.

Aj povie, že toto nebolo v poriadku alebo nepáčilo sa mi to?

Povie to raz a potom ešte päťkrát. Ja priznám, že som si toho vedomá, ale ja som jej vďačná za to, lebo ma postaví čelom k realite. Popísali o nej, že je krutá.

Vraj vás potešila, že buď rada, že nie si pekná.

Nepovedala to doslova takto, ale vraj mám byť rada, že nie som úplná krásavica. Pre komičky tiež nie je štandard, že je vtipná a sexi, aj sa niekedy čudujú ľudia, keď poviem niečo vtipné, ale beriem to ako výhodu „sebanadhľadu“.

Zdroj foto: profimedia, film niečo za niečo, aap