Hľadanie mieru na najvyššej úrovni: Všetko sa začína samitom

Piatok 15. augusta sa rozhodne zapíše do učebníc dejepisu. V treťom roku rusko-ukrajinskej vojny sa podarilo americkému prezidentovi Donaldovi Trumpovi osobne stretnúť s ruským prezidentom Vladimírom Putinom, aby spolu prebrali ukončenie konfliktu, ktorý má na konte desiatky tisíc obetí. Hoci bolo stretnutie mimoriadne krátke a neprinieslo prakticky žiadne výsledky, odštartovalo lavínu diplomatických návštev a rokovaní. Nie je to po prvý raz, čo hlava USA pomáhala dosiahnuť mier, ktorý ovplyvní životy miliónov.

Americkí prezidenti zohrávali dôležitú úlohu v medzinárodnej politike v priebehu celého 20. storočia, kedy rozhodovali o osudoch obyvateľov mnohých krajín. V priebehu desaťročí sa zúčastnili alebo sami organizovali dôležité rokovania so svojimi spojencami i nepriateľmi.

Hrozba zatknutia

Od napadnutia Ukrajiny nemal ruský prezident Vladimír Putin veľa možností na stretnutia s lídrami iných krajín. V marci 2023 na neho totiž Medzinárodný trestný súd (ICC) so sídlom v Haagu vydal zatýkací rozkaz za vojnový zločin nezákonnej deportácie obyvateľstva (detí) a ich nezákonný presun z okupovaných oblastí Ukrajiny do Ruska. Práve tento zatykač zužuje počet krajín, do ktorých môže prezident bez rizika vycestovať. Jednou z nich sú USA, ktoré na svojom území rozhodnutia ICC neakceptujú.

Stretnutia a rokovania na najvyššej úrovni medzi americkým prezidentom a jeho spojencami, ktorými boli počas II. svetovej vojny Veľká Británia a ZSSR výrazne ovplyvnili výsledok II. svetovej vojny a povojnové rozdelenie sveta.

Hľadanie nových vzťahov

Predstavitelia USA a ZSSR sa však stretávali na dôležitých rokovaniach aj počas obdobia tzv. Studenej vojny. Práve jej zmiernenie sa snažili vyriešiť prezident Eisenhower s Nikitom Chruščovom na konferencii v Ženeve v júli 1955 za prítomnosti premiérov Veľkej Británie a Francúzska. Rokovali vtedy o odzbrojení, pretekoch vo výrobe jadrových zbraní i obchodných dohodách a snažili sa, neúspešne, vyriešiť aj otázku Nemecka.

O štyri roky neskôr navštívil Chruščov ako prvý najvyšší sovietsky predstaviteľ Spojené štáty, a v roku 1961 rokoval s prezidentom Kennedym vo Viedni o riešení Berlínskej krízy i následkoch nevydarenej invázie USA na Kubu. Úspechom tohto stretnutia bola len dohoda týkajúca sa občianskej vojny v Laose.

Predstavitelia USA a ZSSR sa opäť stretli pri riešení vážnej medzinárodnej situácie v júni 1967 v Glassboro, kde prezident L. B. Johnson a predseda vlády ZSSR Alexei Kosygin riešili situáciu ohľadne zintenzívnenia bojov vo Vietname i Šesťdňovej vojny medzi Izraelom a koalíciou arabských štátov. Hoci nedošli k žiadnemu výraznejšiemu riešeniu, výsledkom bolo aspoň zlepšenie vzájomných vzťahov.

Menej zbraní

Prvou povojnovou návštevou amerického prezidenta v ZSSR bola cesta R. Nixona na samit v Moskve v máji 1972, kde bola podpísaná séria zmlúv týkajúcich sa obmedzenia nukleárnych zbraní, hlavne protibalistických striel. Brežnev oplatil návštevu Nixonovi o rok neskôr a spolu sa stretli aj v lete 1974, opäť v Moskve. Na jeseň 1974 už rokoval ohľadne strategického zbrojenia s Brežnevom vo Vladivostoku nový prezident, G. Ford.

Mimoriadne dôležitým bolo aj stretnutie v Helsinkách v lete 1975 na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe, ktoré malo priniesť zmiernenie napätia medzi Východom a Západom. V 80. rokoch sa viacerých rokovaní s americkým prezidentom R. Reaganom a neskôr G. H. W. Bushom zúčastnil M. Gorbačov.

Od svojho nástupu k moci ako premiér alebo prezident mal V. Putin možnosť stretnúť sa už s piatimi americkými prezidentmi.  S Billom Clintonom sa stretol na ekonomickej konferencii v Japonsku. Rozširovanie NATO i regionálne konflikty na Blízkom Východe a Balkáne riešil s G.W. Bushom mladším, v Kremli spolu podpísali aj dohodu o jadrových zbraniach. Barack Obama navštívil V. Putina, vtedy ako premiéra Ruska, v Moskve v lete 2009, znova sa stretli na rokovaniach  v Írsku i Číne. Viacero stretnutí počas svojho prvého funkčného obdobia mal s Putinom i D. Trump, napríklad v Hamburgu v lete 2017 či vo Vietname na jeseň toho istého roku. Neskôr sa stretli v Helsinkách i Osake. Trump viackrát opakoval, že sú s ruským prezidentom priatelia a dobre si rozumejú.

Jediné stretnutie prezidenta J. Bidena s V. Putinom prebehlo 16. júna 2021 na summite vo Villa La Grange v Ženeve vo Švajčiarsku.

Donald Trump po svojom stretnutí s Vladimírom Putinom 15. augusta vyhlásil, že sa s ním opäť stretne na rokovaniach, ktoré by na Ukrajinu mali priniesť konečne mier. Za rokovací stôl by si mal sadnúť aj ukrajinský prezident V. Zelenský a chýbať nechcú ani európski predstavitelia. Či sa tento ambiciózny plán podarí zrealizovať ukáže až čas.

Trump nominovaný na Nobelovu cenu za mier: Zaslúžim si ju.

Nie je tajomstvom, že dvojnásobný americký prezident Donald Trump túži získať Nobelovu cenu za mier. Verejne o tom hovoril už počas svojho prvého volebného obdobia. Jeho vtedajší predchodca, Barack Obama, totiž získal túto prestížnu medzinárodnú cenu už v prvom roku svojho prezidentského pôsobenia. Bol len jedným zo štyroch amerických prezidentov, ktorým bolo toto ocenenie udelené.

V priebehu rokov bolo na Nobelovu cenu mieru nominovaných niekoľko amerických prezidentov, vrátane Georgea W. Busha, Joea Bidena a Donalda Trumpa. Predstavuje ocenenie jednotlivcov a organizácií, ktoré významne prispeli k presadzovaniu mieru, či už posilňovaním demokracie, ľudských práv alebo jadrového odzbrojenia, alebo sprostredkovaním mierových rokovaní medzi národmi.

Ocenení prezidenti

Je však pomerne nezvyčajné, aby americký prezident skutočne získal toto ocenenie. Cenu dostali iba štyria. Prvým z nich bol Theodore Roosevelt. Získal ju v roku 1906 ako prvý politik, ktorému bola udelená, a to za jeho úsilie o mierové ukončenie rusko-japonskej vojny. Je jediným republikánskym prezidentom, ktorý ju získal.

V roku 1919 získal Nobelovu cenu za mier prezident Woodrow Wilson. Najväčšiu zásluhu na tom mala jeho snaha o založenie medzinárodnej organizácie, ktorá by priniesla svetu mier, teda Spoločnosti národov, a prirodzene, za jeho úlohu pri ukončení I. svetovej vojny.

Celoživotné úsilie

Tretím americkým prezidentom, ktorý získal Nobelovu cenu mieru bol Jimmy Carter, a to v roku 2002, kedy bola ocenená jeho celoživotná práca v oblasti presadzovania ľudských práv a úsilia o svetový mier. Cartera nominovali na túto cenu minimálne päťkrát, okrem iného v roku 1978 za jeho úlohu v dohodách z Camp Davidu i v roku 1994 za jeho diplomatické úsilie na Haiti. Nobelova nadácia vo svojom rozhodnutí uviedla, že ju udelila za „desaťročia neúnavného úsilia o nájdenie mierových riešení medzinárodných konfliktov, o presadzovanie demokracie a ľudských práv a o podporu hospodárskeho a sociálneho rozvoja“.

Mimoriadne tiež ocenila, že spolu s manželkou Rosalynn v roku 1982 založili Carterovo centrum, neziskovú organizáciu, ktorá sa snaží predchádzať konfliktom, riešiť ich a posilňovať slobodu a demokraciu.

Obamovo prekvapenie

Barack Obama bol iba deväť mesiacov vo svojom prvom funkčnom období, keď bolo v októbri 2009 oznámené, že získal Nobelovu cenu za mier. Toto rozhodnutie vyvolalo zmiešané reakcie, pričom dokonca aj samotný Obama sa vyjadril pochybovačne, keď vo svojom ďakovnom prejave hovoril o „značnej kontroverzii, ktorú vaše veľkorysé rozhodnutie vyvolalo“.

„Asi najzávažnejšou otázkou spojenou s mojím prijatím tejto ceny je skutočnosť, že som vrchným veliteľom armády národa uprostred dvoch vojen,“ povedal v čase, keď USA bojovali  v Iraku a Afganistane.

Výbor udelil Obamovi cenu za jeho podporu nešírenia jadrových zbraní a jeho podporu multilaterálnej diplomacie a „novej klímy v medzinárodnej politike“. Predseda Nobelovho výboru Thorbjorn Jagland rozhodnutie obhajoval: „Otázka, ktorú si musíme položiť, je, kto v predchádzajúcom roku urobil najviac pre posilnenie mieru vo svete. A kto urobil viac ako Barack Obama?“.

Viaceré nominácie

Termín na predkladanie nominácií na Nobelovu cenu za mier za rok 2025 sa skončil 31. januára 2025. Je zvykom, že nórsky  Nobelov výbor nominantov verejne nepotvrdzuje. Meno laureáta bude oznámené 10. októbra, pričom oficiálny zoznam kandidátov výboru zostane utajený nasledujúcich 50 rokov.

Trump bol počas svojho prezidentského obdobia niekoľkokrát nominovaný na Nobelovu cenu, okrem iného nórskym politikom Christianom Tybringom-Gjeddem a švédskym politickým predstaviteľom Magnusom Jacobssonom počas svojho prvého funkčného obdobia. Nominovali ho aj viacerí republikánski spolustranníci.

Okrem izraelského premiéra Benjamina Netanjahua Trumpa v tomto roku na Nobelovu cenu nominoval aj Pakistan za diplomatické riešenie májového konfliktu medzi Indiou a Pakistanom, ktoré sa skončili prímerím.

Očakávané prímerie

Kambodžský premiér Hun Manet 7. augusta oznámil, že nominoval Trumpa po júlovom prímerí medzi Kambodžou a Thajskom, ktoré ukončilo päťdňový stret medzi thajskými a kambodžskými silami na ich dlhodobo spornej hranici v júli. Pri prestrelke zahynulo na oboch stranách viac ako 40 ľudí a približne 300 000 bolo prinútených utiecť.

Arménsko a Azerbajdžan verejne naznačili podporu nominácii Trumpa na Nobelovu cenu po summite v Bielom dome 8. augusta, ktorý vyvrcholil spoločnou dohodou medzi arménskym premiérom Nikolom Pašinjanom a azerbajdžanským prezidentom Ilhamom Alijevom.

Rwandský minister zahraničných vecí Olivier Nduhungirehe a gabonský prezident Brice Oligui Nguema tiež verejne podporili myšlienku udelenia Nobelovej ceny za mier za jeho úlohu pri pomoci pri ukončení desaťročí trvajúceho konfliktu medzi Rwandou a Konžskou demokratickou republikou. Či to bude stačiť sa dozvieme už v októbri.

„Nikdy mi nedajú Nobelovu cenu za mier,“ nechal sa počuť Donald Trump vo februári počas stretnutia s izraelským premiérom Benjaminom Netanjahuom v Oválnej pracovni. „Je to škoda. Zaslúžim si ju, ale nikdy mi ju nedajú.“ Tieto slová odvtedy viackrát opakoval, dokonca aj počas stretnutia s ukrajinským prezidentom Zelenským v Bielom dome v polovici augusta.

Zdroj foto: wilpf.org, encyclopedia britannica, shutterstock, profimedia