Hudobný skladateľ, producent, režisér Pavel Šindler (71) má za sebou bohatú hudobnú činnosť vo všetkých možných hudobných žánroch od tvorby pre deti po veľké spevácke hviezdy, ale aj účinkovanie v orchestroch a skupinách, ktoré ovplyvňovali česko-slovenskú hudbu. Dnes žije v DSS v Moči, kde sme ho navštívili, aby nám priblížil svoju hudobnú i osobnú cestu životom.
Začalo sa to, keď mal štyri roky, žili v Zlíne. Pavlova staršia sestra hrala na klavír. Všimla si u mladšieho brata záujem o hudbu, posadila ho k sebe ku klavíru a hrali štvorručne. Ako päťročný absolvoval talentové skúšky na ZUŠ, vyskúšal ho riaditeľ osobne František Tichý, ktorý mu hovoril, aby zahral vlastnú fantáziu, čo bol Pavlov najmilší obor. Prijali ho a chodil tam až do skončenia základnej školy. Hudba sprevádzala a sprevádza hudobného skladateľa, producenta a hudobníka dodnes. „Mal som skvelú profesorku, až do puberty som sekal dobrotu. Lenže potom ma zlákali kamaráti, futbal, blicoval som... Pani profesorka šla za mojou mamou a prezradila jej, čo sa deje,“ prezrádza na seba Pavel. „Mamka mi dala riadnu príučku... Otec nás nikdy nebil, ale dnes sestre a matke ďakujem za celú svoju hudobnú kariéru. Všetko som dobehol, a potom som robil konkurz do Vojenskej hudby.“
V Karlových Varoch
V čase, keď mal Pavel nastúpiť na vojenskú službu, urobili odnož Vojenskej hudby v Karlových Varoch. Prijali ho. Boli tam štyria „záklaďáci“ a ostatní všetko vojaci z povolania. Pavla však vždy lákala populárna hudba, a tak si popri vojenskej hudbe založil skupinu populárnej hudby a v piatky a soboty hrávali zábavy. Boli naozaj veľmi žiadaní, obľúbení. Aranžovali si pesničky a bolo to vraj skvelé obdobie. Denne odohrali dva koncerty na kolonáde s Vojenskou hudbou – dopoludnia a popoludní – a po večeroch s popovou kapelou po hoteloch, hlavne v hoteli Pupp. „Mali sme 20 korún na hodinu, dostávali sme 50-korunové poukážky na večeru za čo sme sa najedli ajjajáj,“ spomína na zlaté hudobné časy Pavel. „A zarobil som si na varhany, ktoré stáli 22 tisíc korún. Na vojenčine! Zúčastnil som sa na súťaži dychoviek, kde boli Karel Vlach, Josef Vejvoda a ďalšie esá. Karlove Vary sú úžasná časť Česka a úžasná časť môjho života. Potom som sa vrátil do Zlína, kde som nastúpil do rôznych amatérskych kapiel, neskôr do profesionálnej a od roku 1976 som začal jazdiť do západných krajín – Rakúsko, Švajčiarsko, Benelux, Taliansko. A aj som sa prvýkrát oženil.“
Útek do Bratislavy
Do svadby bolo všetko v poriadku, napriek tomu, že otec Pavlovej vyvolenej bol vysoký komunistický funkcionár v Zlíne a matka kádrováčka. Tým, že jazdil na západ ako muzikant, nastali problémy. „Jej matka chcela, aby som si našiel poriadne zamestnanie, brojila toľko, až sa jej podarilo náš vzťah zničiť aj napriek tomu, že sme mali malú dcéru Evičku,“ opisuje svoje prvé manželstvo Pavel. „Samozrejme som prišiel o dcéru, lebo mi s ňou zakázali styk, nedalo sa s nimi súdiť. Odsťahoval som sa na chalupu, ktorú som mal v Zlíne. Po čase som sa rozhodol urobiť hrubú čiaru a presťahovať sa do Bratislavy v roku 1985, lebo som bol zamestnanec Pragokoncertu, ale Pražáci na nás Moravákov pozerali cez prsty. V priebehu dvoch týždňov som si v Bratislave našiel kapelu, s ktorou som vycestoval na Západ a dva roky som býval po podnájmoch. Hral som aj v Bratislave, napríklad v hoteli Perugia a bol som rozhodnutý roky žiť sám, neženiť sa. Lenže človek mieni, Pán boh mení, do roka som sa oženil s Táňou, ktorá si prišla s kamarátkou zatancovať do Perugie. Mala dve dcéry, ktoré som si zobral za svoje a som šťastný dodnes, že ich mám, lebo máme úžasný vzťah. Spolu sme mali ešte jednu dcéru, takže mám štyri dcéry.“ Bohužiaľ, Tánička pred 23 rokmi prehrala boj s rakovinou a odvtedy je Pavel vdovec. „Mamička umrela 27. februára ako 90-ročná na starobu, o tri týždne na to diagnostikovali Táni rakovinu s tým, že má metastázy, a že je to veľmi zlé a onedlho zomrela,“ opisuje smutné obdobie spred 23 rokov Pavel. „Samozrejme sa vyskytli nejaké lásky, ale nebolo to už ono. Nebudem menovať, ale mal som možnosť oženiť sa v Rakúsku i Nemecku, ale necítil som to tak.“ Keď mala Evička – dcéra z prvého manželstva 18 rokov, našla si otca, s ktorým sa nemohla stretávať. Oslovila ho a odvtedy sú v kontakte. Dokonca ho pozvala na promócie. „Zaplatil som obed v najdrahšej reštaurácii v Brne a bývalej manželke som kúpil 50 bielych a Evičke 50 červených ruží. Dnes je Evička právnička, má syna Vojtěcha, ktorý je mojím prvým vnukom. Žijú v Zlíne, ale vďaka sociálnym sieťam a telefónom sme si blízki, aj keď sa nevidíme až tak často. Okrem Vojtěcha mám ešte dve vnučky a dvoch vnukov v Bratislave.“
Repete
Do roku 1993 jazdil Pavel Šindler s kapelami do zahraničia. Precestoval celý Západ, zarobil veľa peňazí. Potom začal hrať na Slovensku skomponoval CD pre speváčku Lýdiu Volejníčkovú. „Známa rozhlasová dramaturgička Tamara Chlebová zariadila nahrávanie a mal som tú česť sedieť v Orchestri Pavla Zajáčka,“ považuje si hudobné príležitosti, ktoré sa mu naskytli. „Repete vtedy lámalo rekordy nielen v sledovanosti v televízii, ale chodili sme s Paľkom Zajáčkom po celom Slovensku. Spred rozhlasu išiel autobus s muzikantami a účinkujúcimi, dominovali Volejníčková, Weiter, Grúň, Dočolomanský a ďalší, samozrejme vokálna skupina Trend... Bola to úžasná doba. Ivan Krajíček bol fantastický nielen umelec, ale aj organizátor, a keď zomrel prevzala to Zora Kolínska. Prišla nová relácia a vtedy som Zorke povedal, že nech nepoužíva papiere, ale nech hovorí to čo cíti, ako to cíti a Zora bola úchvatná aj ako moderátorka. Éra Repete sa skončila, potom sme chodili na koncerty s Ottom Weiterom. Mali sme tri speváčky – moju strednú dcéru Zuzanu, Helenku Mudrochovú a vtedajšiu Weiterovu priateľku a neskôr manželku - Dagmar Scherhauferovú. Vždy sme mali hostí – najčastejšie Lýdia Volejníčková, Zuzana Martinsen, Helena Vrtichová, Duško Grúň a ďalší. S týmto programom sme niekoľkokrát prejazdili Slovensko, potom som si urobil doma vlastné štúdio, kde som komponoval skladby rôznym interpretom a robil podklady pre relácie X Factor, Superstar, Československo má talent... S Miškou Marienkovou sme robili Mini talent šou, čo sa dokonca u mňa doma aj nahrávalo.“
Cukrovka
Medzitým sa v živote Pavla objavila cukrovka, na ktorú trpela jeho mama, ale Pavel na to kašľal. Časom si jeho najstaršia dcéra – sestrička všimla, že zrejme niečo nebude s ním v poriadku. Bolo to niekedy na prelome milénia. „Priniesla glukomer a bum – cukor 27. Samozrejme som to ignoroval,“ sype si popol na hlavu dnes Pavel. „Doktorka mi hovorila, aby som nepil alkohol, nefajčil, ale hrával som po zafajčených kaviarňach, takže to bolo jedno či som fajčil alebo nie. Aj to pivko som si dal, takže za to, že dnes som beznohý Meresjev, si môžem sám. Doplatil som na vlastnú blbosť, to pokojne napíšte! Mal som strašné bolesti už viac než rok, chodil som s chodítkom. Zopárkrát som bol na pohreboch krematóriu, lebo známi pomaly odchádzajú, vysadili ma hore, zobral som chodítko a šiel... Ale tie bolesti si neviete predstaviť,“ spomína Pavel. „Mám vrodenú srdcová vadu, takže ma nemôžu úplne uspať. Všetko, čo bolo na operačnej sále, si pamätám, ako mi ten ošetrovateľ navliekal na nohu čierne igelitové vrece... Chcel som fotku, ale neurobil mi,“ zľahčuje situáciu hudobník. „Napokon ma predsa len uspali, potom ma fackovali, aby som sa prebudil. Ja som to počul, len som sa chvíľu nevedel prebrať. Na druhý deň som si uvedomil, že nemám nohu. Ešte bola karanténa v komárňanskej nemocnici. Mal som také hrozné bolesti aj v druhej nohe, že som prosil lekára, aby mi zobrali aj tú.“ Dnes má amputované nohy úplne od hora, takže je odkázaný na ošetrovateľa, ktorý ho posadí do vozíka, v lete ho dá na balkón, ktorý má vo svojej samostatnej izbe, alebo ho niekto vezme na prechádzku. „Psychicky naozaj nemám problémy, považujú ma tu za zázrak. Ľudia v podobných situáciách nariekajú, páchajú pokusy o samovraždu, ale ja som to prijal tak ako to je,“ hovorí Pavel zmierený s osudom. „Píšem a telefonujem si s kolegami hudobníkmi, spevákmi, s rodinou, keď prídu deti, ideme k Dunaju. V novembri som bol dokonca v Bratislave na koncerte Otta Weitera, ktorý robil k svojej sedemdesiatke a bolo príjemné stretnúť známych ľudí, priateľov... Vydržal som na párty skoro do polnoci,“ usmieva sa pri spomienke na podujatie.
V novom domove
V izbe, kde Pavel žije, je prijemná atmosféra, ani kúsok pesimistu, žiadne náreky nad osudom. Dominuje obrovský televízor a na stene obraz zosnulej manželky. „Keď som musel mesiac po operácii opustiť nemocnicu na bratislavských Kramároch, dcéra obtelefonovala všetky zariadenia v Bratislave, kde sa ceny najlacnejších domov pohybovali okolo 1300-1500 euro,“ prezrádza svoju cestu do Moče v okrese Komárno. „Kamarát mi ponúkol, že jeho mamka sa pozná s tunajším riaditeľom a zistí, či tu nie je voľné miesto. A bolo. Je to síce 150 kilometrov od Bratislavy a ja som predsa bol zvyknutý chodiť na krsty CD, koncerty a podobné udalosti. Žiaľ, nie je to jednoduché, ale technika, ktorá mi umožňuje počuť a vidieť sa s kým chcem, a naopak, kto chce so mnou, mi to vynahradzuje. Som spokojný a šťastný,“ konštatuje Pavel, ktorý si konečne splnil aj sen o tom, že sa nemusí holiť a nechal si narásť bradu. „Vždy som sa nerád holil, a teraz sa konečne nemusím,“ pousmeje sa. „Viem, že môj muzikantský život sa skončil, na javisko sa už nedostanem. S pokorou a úctou ďakujem všetkým, s ktorými som stál na javisku, spievali moje piesne. Mám dobrý pocit z toho, že som sa dočkal krásnych okamihov na javisku, že vzácni ľudia vdýchli život mojim pesničkám. I keď dnes som len pozorovateľom života, ale som spokojný.“
6
