Karin Majtánová nielen ako moderátorka, ale aj speváčka: Dostala som novú energiu, príval nepoznaného

Poznáme ju ako skvelú moderátorku televízneho Dámskeho klubu, mnohých televíznych programov, plesov a iných podujatí. Avšak Karin Majtánová ukázala, že jej talent má oveľa väčšie rozmery než len hovorené slovo. Od istého času účinkuje v hudobných programoch ako speváčka, dokonca nahrala aj vlastné CD.

Kedy sa zrodila myšlienka, že sa popri moderovaní začnete vážnejšie venovať aj spevu?

Koketovala som s tým už dávnejšie. Už ako malé dieťa som bola dosť muzikálna. S rodičmi sme si často spievali, napríklad keď sme niekam cestovali autom, tak namiesto rádia sme si vyspevovali celá rodina. Navyše som absolventka ľudovej školy umenia, skončila som hru na klavír a spev. Od malička som mala mnoho záujmov, okrem športu to boli aj umelecké smery. So sestrou sme sa hrávali na skupinu Abba, spievali sme do švihadla ako do mikrofónu. Čiže vždy som spev akosi v podvedomí vnímala. To, že aktuálne spievam, je nevyhnutnosť ponúknuť v rámci moderovania ako benefit aj niečo iné, v tomto prípade zopár pesničiek. Robí to viacero mojich kolegov a jedného dňa som si povedala, že to vyskúšam aj ja.

Bol to spontánny impulz alebo dlhodobá túžba?

Kedysi dávno som si vyskúšala spievať v istom kabaretnom programe, je to vari 25 rokov. Vtedy sme chodili s Majkou Velšicovou a Michalom Slivkom po Slovensku. Ja som moderovala, hrala v scénkach, oni robili hudobno-zábavnú šou. Nuž ale bolo treba vyplniť hluché miesto v programe medzi scénkami, tak mi Maja povedala, že budem musieť aj spievať. Tam sú tie korene.

A potom ste si povedali, že idem do toho naplno...

Tak nejak, ale nemala som veľké ambície, skôr som to považovala za istú výzvu. Podstatné pre mňa bolo, že spev ma vždy lákal a chcela som si vyskúšať, či to popri moderovaní zafunguje. Oslovila som hudobného producenta Petra Klimenta, ktorý  štúdio v Čachticiach. Stretli sme sa uňho, priniesla som mu nahraté pesničky, ktoré mi pred tými 25 rokmi urobil Pavol Šindler. Zaspievala som mu a zareagoval pozitívne, čo ma povzbudilo. To bol moment, kedy som si povedala, že idem do toho, že chcem vlastné kvalitné nahrávky. Tajne som túžila po pesničkách, ktoré by neboli len cover verzie, ale boli by iba moje. A to sa mi splnilo práve vďaka Petrovi Klimentovi. O pár dní mi zavolal – bola práve nedeľa – a povedal mi, že mi poslal na e-mail demo nahrávku, nech si ju vypočujem, či sa mi bude páčiť. Bola to moja úplne prvá pesnička Na krídlach lásky.

Zapáčila sa vám okamžite? Nemali ste pochybnosti, či je to to pravé orechové?

Bola neuveriteľne chytľavá, rytmická. Hudbu zložil Peter Kliment, text Pavol Kubica. Bola som nadšená. Lenže Peter mi povedal, že nech sa ju do pondelka naučím spievať, pretože ju potrebujeme nahrať, zmixovať a v stredu to chce nasadiť do súťaže Zlatý šláger.(smiech)

Taký rýchly spád ste asi nečakali...

Vôbec som to nečakala, bola to hodená rukavica, a ja s mojím spontánnym zmýšľaním som hneď súhlasila – jasné, idem do toho! Odvtedy začala naša aktívna spolupráca, stretli sme sa ešte niekoľkokrát a pripravili repertoár, z ktorého neskôr vzišlo prvé CD s názvom Na krídlach lásky – tak ako môj prvý hit. Sú na ňom piesne, ktoré sú napísané iba pre mňa, a tiež zmes piesní stredného prúdu, ktoré žijú už niekoľko generácií aj vďaka tomu, že sa im dáva modernejší aranžmán, nový šat. Spievam rada chronicky známe piesne – Zahoď starosti, Až bude pokosená tráva, Za dverami mojej izby... Tieto však nie sú na CD – sú novšie v mojom repertoári.

Zjavne to teda nebol len krátkodobý rozmar.

Nie, išlo to potom veľmi rýchlo. Hodili ma do vody, a keď som sa nechcela utopiť, musela som to uplávať. (úsmev)

Ako zareagovali vaši blízki, aj kolegovia, keď sa dozvedeli, že budete nielen moderátorka, ale odteraz aj speváčka?

Samu seba nikdy netitulujem ako speváčku. Ja som spievajúca moderátorka, to je dôležité povedať. Lebo moderovanie je gro toho, čomu sa venujem. Stále som moderátorka, spievanie je bonus. Hoci sú aj vystúpenia, kde sa len spieva, ide o programy, v ktorých účinkujem s mojimi kolegami spevákmi. Ale jasné, že som sa pochválila kolegom. Boli prekvapení, a myslím si, že mám medzi nimi svojich fanúšikov. Cítila som podporu. Vždy keď mám novú pesničku, tak sú medzi prvými, ktorí ju počujú. Je to príjemné.

Nemali ste vôbec obavy z toho, že by vás ľudia vo vašej záľube nebrali vážne, že by na vás pozerali akoby cez prsty?

Ľudia sú v dnešnej dobe takí zlí, že keby som si mala robiť ťažkú hlavu z hejtov a komentárov pod článkami či na sociálnych sieťach, tak by som asi bola prenešťastný človek. Mám heslo, ktorým sa riadim – ži a nechaj žiť. Trošku by som to očakávala aj od druhých, pretože aj iní ľudia si plnia svoje sny a ciele.  Myslím si, že v dnešnej dobe, kedy máš množstvo rozhlasových a televíznych kanálov, hudobných nosičov, ak sa ti niečo nepáči, tak to nepozeraj, nepočúvaj.  Prepni na iný program a počúvaj, čo tvojmu uchu lahodí. V tomto by sme mohli byť jeden druhému príkladom.

Takže zlostné komentáre vás nevyvedú z miery?

Samozrejme, že ma trápia príliš uštipačné a vulgárne komentáre, plné jedu, závisti a nenávisti. Snažím sa ich vo svojom živote eliminovať, ale väčšinou cítim prajnosť. Keď vidím vypredanú sálu, od prvej pesničky vnímam, že ľudia prišli preto, že sa chcú baviť, je to povzbudivé.  Publikum vie prepáčiť nejaké drobné chybičky, zvlášť keď sa vysiela naživo. Veď nejde o život, ide o zábavu a chybičky sa stanú každému. Prečo byť prísnejší na niekoho viac než na seba?

Ak si spomeniete na svoje moderátorské začiatky – bolo to ťažšie ako začať spievať pred publikom?

Myslím si, že spievanie je trochu ťažšie. Lebo spievanie má presnú formu. O mne ako o moderátorke sa vie, že som vždy „pripravená improvizátorka“. Držím si v hlave myšlienku a modifikujem ju akoby za pochodu. Neučím sa texty naspamäť, to nie je môj štýl. Kdežto pesničky sú presné čo sa týka tónov, slov, nástupov, nádychov, frázovania... Čiže pre mňa je to rozhodne ťažšie, lebo tam improvizácia nehrozí – maximálne, ak sa zabudne text. Zvyknúť si na to bolo pre mňa náročnejšie.

Máte v repertoári pieseň, ktorá vás dojme?

Spievam pieseň Keď si sám, ktorú spievala Eva Kostolányiová. Pamätám si ešte z detstva, že som Evku obdivovala ako krásnu pani speváčku a sledovala som ju s obdivom vždy, keď bola v televízii. Tá pesnička má veľký úspech vždy, keď ju spievam. Má krásny text, nádhernú melódiu. Veľmi veľa ľudí si Evku Kostolányiovú pamätá, mali ju radi a myslím si, že v kútiku duše sa tešia, že jej pesničky takýmto spôsobom žijú ďalej.

A ktorá pieseň z vášho repertoáru je tá, ktorá je vám srdcu najbližšia?

Mám vlastnú skladbu, volá sa Ostrov slnka. Je to veľmi rytmická pieseň o lete, o slnku, o mori... Videoklip k nej sme robili trochu neštandardne, reálne obrázky vo videoklipe mi pomáhal nakrúcať môj syn Samko s kamarátom na dva mobilné telefóny. Chalani sa vyznajú v technológiách, takže to vyzerá veľmi fajn. Peter Kliment z toho poskladal videoklip, ktorý je dostupný na Youtube. Vždy keď si ho pozriem, tak sa akoby ocitnem na pláži, v tele, s dobrou energiou, ktorá z toho klipu sála. Myslím si, že tá pieseň viacerých roztancuje.

Pracujete s hlasovým pedagógom? Lebo hlas je pre vás ako pre moderátorku – a teraz aj ako  pre speváčku –  dôležitý, takže si ho musíte šetriť.

Nemám, ale tým, že som chodila na spev do ľudovej školy umenia, tak niečo o tom viem. Aj keď je pravda, že tie techniky sa posunuli dopredu a je iné spievať ako dieťa, a iné v päťdesiatich rokoch. Ale uvažovala som nad tým, že príde čas a oslovím  nejakého odborníka, aby ma naučil správne dýchať, aby mi správne technicky posadil hlas. Hlasivky sú sval, treba ich trénovať. Keď ich tlačíš silou, tak sa vzpierajú, preto som si sama sebe sľúbila, že keď budem mať trochu viac času, tak oslovím hlasového pedagóga.

Mate nejaký svoj zaužívaný rituál, ktorý používate pred moderovaním a pred spievaním?

Asi sa to líši od akcie k akcii. Musím si napríklad urobiť zopár drepov, aby som sa fyzicky unavila, aby mi priveľmi nebúchalo srdce, lebo je to istým spôsobom dávka adrenalínu, ktorá ale po prvých sekundách zo mňa opadne. Platí to najmä pred speváckym vystúpením, takýto rituál nemám pred vysielaním Dámskeho klubu, ktorý je spolu s nami moderátorkami doslova zrastený, a ktorý je naša absolútna komfortná zóna. Ale keď moderujem veľký galavečer, akým je napríklad Noc nádejí,  ktorý pozerá niekoľko stotisíc divákov, tak tam je istá tréma. Rovnako je to pri moderovaní ekumenických koncertov v Slovenskej filharmónii, kde sú hosťami vysokopostavení ľudia, cirkevní hodnostári. Musím dávať pozor, aby som ich správne titulovala. Samozrejme, tie tituly môžem čítať, pretože naučiť sa ich nie je jednoduché. Musím sa koncentrovať, pripraviť sa veľmi zodpovedne, Napríklad v ten deň sa nedokážem najesť, až neskoro večer po skončení programu.

Aj po toľkých rokoch moderovania?

Áno, aj po toľkých rokoch, pretože to je úplne iné. Pri vysielaní programu Noc nádejí pracujem s malými deťmi, so živým publikom v štúdiu, uvedomujúc si pri tom, koľko divákov ma sleduje pred televíznymi obrazovkami... Myslím si, že byť si istý v kramflekoch môže byť niekedy kontraproduktívne. Adrenalín v istej miere človeka vybičuje do pozornosti, do ostražitosti. Prispieva to ku kvalite programu. Sú to často úplne iné výkony, ako keď moderujem nejaký zábavný program či večierok. 

Vráťme sa však k spievaniu – nastúpili ste do hudobného vlaku, veziete sa... Kam až by ste chceli na tejto hudobnej ceste docestovať?  Má ten vlak cieľovú stanicu?

Asi nie. Páči sa mi, ako to prirodzene ide. Faktom je, že s jedlom rastie chuť. Najprv som mala prvú pesničku, potom ich bolo päť, mám cédečko a už mám nahratých ďalších osemnásť piesní, medzi nimi štyri vianočné. Je veľmi fascinujúce, keď sa k pesničkám robia klipy. Mám pesničku, ktorá bola v Zlatom šlágri a manžel Peťo s mojím synom Samkom k nej urobili video s dronmi, sused Ľubko mi požičal krásne auto -  veterán Alfa Romeo. Šoférujem ho po bratislavskom Novom moste. Nakrúcali sme aj na streche kaviarne UFO, bol to neuveriteľný zážitok. Priznám sa, že teraz žijem akoby pre niečo nové, dostala som novú energiu, nový príval nepoznaného. A cieľové stanica? V tejto chvíli netuším, kde je.

Zdroj foto: ancn, akm