Kňaz Karol Lovaš spomína na zosnulého Dominika Duku († 82): Bol mužom dialógu a mal rád hriešnikov

Začiatok týždňa zasiahla veriacich smutná správa – vo veku 82 rokov zomrel emeritný pražský arcibiskup kardinál Dominika Duka. Na stránke Arcibiskupstva pražského oznámili jeho odchod citlivými slovami: „Dnes, v utorok 4. novembra tri hodiny po polnoci povolal Pán života na večnosť emeritného pražského arcibiskupa kardinála Dominika Duku. Kiež mu nekonečne milosrdný Boh otvorí svoju náruč a naplní ho svojou láskou a blaženosťou. R.I.P.“ Tohto vzácneho človeka má natrvalo v spomienkach aj slovenský kňaz a komentátor Karol Lovaš, pôsobiaci v českom Božejove.

Odchod emeritného pražského arcibiskupa Dominika Duku je pre Karola Lovaša o to viac citlivý, že ich spájalo osobné priateľstvo. Na sociálnej sieti napísal: „Dominik Duka odchádza domov… Venujte mu, prosím, svoju myšlienku, veriaci - modlitbu. Život je príliš krehký. My všetci sme na tomto svete len na doživotie. Je dobre si to občas pripomenúť, aby sme vedeli ako žiť.“

Načúval novému svetu

Dominik Duka sa snažil ako starý muž rozumieť novému svetu. Nie vždy s ním súhlasil. Dokázal mu však načúvať. Počúvať ho. V dnešnej dobe obdivuhodná vlastnosť. Osvojil si ju zrejme aj vďaka komunizmu. Bol v ňom tajným rehoľným kňazom, členom dominikánskeho rádu. Vo väzení v Plzni – Boroch sedel okrem iných s Václavom Havlom a Jiřím Dientsbierom. Od druhého menovaného sa naučil, že „Nenávisť a závisť sú nanič. Zožerú ťa, a nič z toho nemáš. Nič nezískaš. Iba strácaš.“ 

 V lete 1989 dostal štátny súhlas a vycestoval do USA na generálnu kapitulu dominikánskeho rádu v Oaklande. Navrhol tam na Nobelovu cenu mieru Václava Havla – budúceho československého prezidenta. Vizionárom nebol len v tejto veci. Opakovane v našich spoločných rozhovoroch upozorňoval na upadajúcu Európu. Vyčítal jej stratu identity. Nabádal zbaviť sa ideológií a sebastredných hlásateľov vlastných právd. Volal po pevnosti postojov a hlásaní pravdy. „Keď budem hovoriť o potratoch, nejdem súdiť, lebo nepoznám okolnosti, ale uvedomme si, keby toľko miliónov potratov za pol storočie v Európe nebolo, nemali by sme dnes problém s migráciou. Nakoniec, európske vlády tých 50 rokov lákali migrantov, nakoľko neboli schopné inak vyriešiť nahromadené problémy. Pamäť a odvaha sú tie najväčšie devízy súčasnej Európy.“

Nebál sa konfrontácie

Vadilo mu, že spoločnosť je v mnohom založená len na emóciách. Rozum sme, podľa neho, poslali do exilu. „Veľké nebezpečenstvo Európy je v úsilí naďalej ju budovať iba na emóciách, tak ako to vidíme v politike, ktorá je do veľkej miery postavená práve na nich.“ Tieto slová vyslovil v roku 2016. Súčasnosť ich potvrdzuje. Bol mužom dialógu. Viedol ho aj s tými, ktorí mu nerozumeli a ktorým nerozumel on. Nebál sa vstupovať do konfrontácie, aby obhájil svoje postoje. Ešte v roku 2009 vyslovil odvážnu víziu Cirkvi v ktorej budú kňazi pracovať nielen ako duchovní. Hovoril o tom, že budú mať aj ďalšie, civilné povolanie.

Dominik Duka mal rád hriešnikov. Uvedomoval si, že je sám jedným z nich. Bol intelektuálom, vzdelaným rehoľníkom, vysokým cirkevným hodnostárom, managerom a pritom všetkom neprestal byť nikdy človekom. Nemal rád hlupákov. O Sovietskom Zväze ma poučil, že v ňom pôsobili tri mocenské centrá. „Politbyro – to sú potemkiády. Generalita – zúžený pohľad na svet vojenským ďalekohľadom. A potom KGB. Tí naozaj vedeli. Má to jednu nevýhodu. Boli to obyčajne cynici. Priznávam sa, cynik je pre mňa lepší ako hlupák.“

Jeho hlas bude chýbať

Jeho vzťah k Slovensku a Slovákom bol vrúcny. Rozprával aj písal slovensky. Ako dieťa tu chodil do školy. Na Cyrilo-metodskej národnej púti v Nitre sa v lete ospravedlnil za Čechov, ktorí majú neustále potrebu Slovákov poučovať. „Zabudli, že demokracia, ako hovoril Masaryk, predpokladá úctu, zbožnosť a toleranciu. Takže prepáčte.“

Dukov prorocký hlas v Cirkvi i v spoločnosti bude chýbať. Stopa slobodného človeka, ktorú po sebe zanechal, môže byť v dobe, ktorú žijeme, inšpiráciou pre mnohých. Ako sa nebáť pomenovávať veci ich pravým menom. Bez príkras a kontraproduktívnej hyperkorektnosti, ktorá nás priviedla do stavu, keď biela prestala byť bielou a čierna čiernou. Do chaosu v ktorom je čoraz ťažšie zachovať si zdravý úsudok a čistú myseľ nezaťaženú ideológiami a neustálym hľadaním nepriateľa. Ten boj vyčerpáva. Aj preto Dominik Duka uprednostňoval a vyhľadával dialóg. Bol preňho účinným nástrojom k prežitiu. Jednotlivca. I celého sveta.

Posledná rozlúčka sa uskutoční v sobotu 15. novembra v pražskej katedrále svätého Víta.

Zdroj foto: akh, shutterstock