Módna návrhárka Lýdia Eckhardt oslavuje 35 rokov tvorby: Konkurenciu vnímam ako dar

Jej módne kúsky nosia celé generácie. Lýdia Eckhardt patrí vo svete módy na Slovensku k špičke a ženy do svojich krásnych modelov oblieka už neuveriteľných tridsaťpäť rokov. Aj keď mala byť právničkou, jej cesta viedla úplne iným smerom. Učarovala jej móda a aj keď svoje podnikateľské začiatky prirovnala k nočnej more, nič ju neodradilo. Vlastným úsilím a tvrdou prácou sa vypracovala na výslnie a stala sa prvou dámou slovenskej módy. Už roky je renomovanou módnou návrhárkou, ktorá s každou prehliadkou prinesie novú náruč inšpirácie a do posledného detailu prepracované modely.

Prvé rozhodnutie kráčať svetom módy

Socializmus, s ktorým sa spájala moja mladosť, sľuboval nielen základné životné istoty, ale aj istoty, že v obchodoch nič nekúpime. Aj moji rodičia mi sľubovali, že už čoskoro nebudem dediť nohavice po staršom bratovi – no 'čoskoro' stále neprichádzalo. Prestala som čakať na 'ideálny čas' a vzala som iniciatívu do vlastných rúk. S radosťou pretváram svoje predstavy na prvé módne kúsky. Moje prvé modely sú zrkadlom nielen mojej vášne, ale hlavne procesu učenia.

Prvá látka

Moje prvé nasporené peniaze putovali do džínsoviny s potlačou margarétok, z ktorej som si ušila sukňu. Keď spod mojich rúk vyšiel prvý módny kúsok, zaplavil ma pocit nefalšovanej hrdosti. Sukňa mala od krajčírskej dokonalosti ďaleko, lebo mamine kritické oko okamžite odhalilo každú chybičku krásy, no pre mňa to bol prvý veľký triumf vlastnej tvorivosti.

Prvý šijací stroj

Dostala som ho od otca, keď som mala štrnásť. Všimol si moju vášeň a trpezlivosť, s akou som všetko zošívala v rukách. Šijací stroj bol vtedy ten najlepší na trhu – legendárna Veritaska so štrnástimi stehmi. S novým strojom som zažívala tvorivú eufóriu. Neúnavne som šila som a prešívala všetko, čo som našla doma zabudnuté v skriniach. Najprv som tvorila z útržkov minulosti – otcova obnosená košeľa rozkvitla do dievčenských šiat a mamine modely získali druhý dych v rytme moderných dní.

Prvé slová rodičov po oznámení kariérnej cesty

V tej chvíli ani len netušili a – samozrejme ani ja -, že im neoznamujem chvíľkový rozmar, ale svoju životnú cestu. Môj otec, lekár, to niesol ťažko, s trpkou otázkou: Načo si vlastne študovala? Jeho pocity zrkadlila vtedajšia doba. Podnikanie sa vtedy nespájalo s úspechom, skôr s predsudkami a nedôverou okolia. Ťažko sa prijímala nová realita, spôsobená zmenou spoločensko-ekonomických vzťahov.

Prvé rozhodnutie založiť salón

Vysokoškolské časy pre mňa neboli len o skriptách, ale predovšetkým o zrode mojej vášne a hlavne o prvých podnikateľských krokoch. Začínala som skromne – s domácim šijacím strojom v internátnej izbe a prvými objednávkami od kamarátok. Keď záujem okolia prekonal moje kapacity, odvážne som zaklopala na dvere prestížneho salónu na bratislavskom Šafárikovom námestí, aby som svoju tvorivosť posunula na vyššiu úroveň. Bolo úžasné pracovať s profesionálnymi krajčírkami, ktoré zvládali všetky moje nezmyselné návrhy. Revolúcia menila naše životy – niekomu pozitívne, ale často aj negatívne. Módny salón, v ktorom som sa už udomácnila, zrušili. Panika zasiahla nielen krajčírky, ale aj mňa. Práve som začala chystať prvú komornú prehliadku, nakúpila látky a zrazu takáto facka. Neviem, čo mi to napadlo, ale ponúkla som krajčírkam prácu v mojom salóne, ktorý som nemala. Ani nič premyslené, vybavené, zariadené. Sprevádzalo ma len nadšenie a absolútna nevedomosť, ktorú teraz môžem vysoko oceniť, lebo keby som ju mala, nikdy by som nezačala. S vypätím síl a časovým stresom som zariadila salón v suterénnych priestoroch.

Prvá krajčírka

V máji 1991 som s nadšením vítala mojich deväť zamestnankýň. Nadšenie z otvorenia vlastného salónu ostro kontrastovalo s pocitmi mojich krajčírok. No ani som sa im nečudovala, veď opustili luxusné, veľkorysé priestory a ocitli sa v suteréne s plochou 48 metrov štvorcových, kde len strihací stôl obsadil viac ako 4 metre. Ani výhľad z okna nebol impozantný – mapoval chodník a tak bolo možné vidieť aj to, kto má neumyté topánky. Inú voľbu však už nemali – a ani ja! U mňa prepukli nočné mory a cítila som, že aj ony ľutovali. Každý večer som rušila salón. Samozrejme, len do rána. Nemohla som ho zrušiť, stála som uprostred búrky záväzkov a nevidela breh, na ktorom by som si mohla vydýchnuť.

Prvý salón

Naše začiatky sú späté s adresou na ulici Mateja Bela v Bratislave. Hoci nájomná zmluva oficiálne hovorila o suteréne, v skutočnosti to bola pivnica. Aj bez svetelných pútačov, či veľkej reklamy, si k nám klientky našli cestu prekvapivo rýchlo. Už vtedy som pochopila, že spokojný klient je tou najsilnejšou reklamou. Je to najlepšia investícia, ktorá zaručí, že klient sa vráti – a prinesie aj ďalších. Napriek náročným začiatkom väčšina krajčírok nakoniec kráčala so mnou bok po boku dlhé roky, až kým neodložili ihly a neodišli do dôchodku.

Prvá osoba, pre ktorú bol ušitý model

No veď – ako ináč – pre mňa. Ach, kde sú tie časy, keď som mala osemnásť a 'modelkovskú' výšku a váhu. Vtedy bol opasok môj najlepší priateľ – stačilo ho zatiahnuť a aj ten najobyčajnejší kúsok sa zmenil na dokonalý outfit a všetky nedostatky modelu boli okamžite zažehnané.

Prvá modelka

Hoci jedna modelka módnu prehliadku neurobí, Mária Andrášiová bola pre moju tvorbu kľúčovou tvárou. Bola to práve ona, ktorá vdýchla život mojim prvým modelom pred objektívom a dlhšie obdobie mi aj predvádzala na mólach. A dnes rozdáva nádej ako uznávaná onkopsychologička. Hoci vymenila svet módy za terapiu, jej láskavý úsmev, ktorým si ma kedysi získala, jej ostal dodnes.

Prvá módna šou

Moje prvé prehliadky som realizovala doma predvádzaním modelov kamarátkam pri káve. Prvá naozajstná prehliadka, ktorú som zvolávala len telefonicky, veď na pozvánky som nemala, sa konala v kaviarni Arkádia v Bratislave. Samozrejme, žiadna recepcia sa nekonala, ale chcela som byť aspoň trošku pohostinná, tak som všetkých pozvala na pohár prosecca. Ten pohár dal čašník do ruky aj mne. No v tom strese sa mi tak roztriasli ruky, že namiesto prípitku skončil celý obsah na mojich šatách. Skutočný módny štart však prišiel prvýkrát až na móle vo vtedajšom hoteli Forum.

Prvé uznanie

V roku 1996 som mal česť prevziať od HNclubu Zlatý biatec pre podnikateľa roka. Toto prestížne ocenenie bolo pre mňa úžasným, hoci nečakaným uznaním mojej práce.

Prvé interview

Keď som prvýkrát vykročila na mólo pod paľbu takmer tristo párov očí, bol to taký magický moment, že som takmer zabudla chodiť. To mólo bolo také nekonečné a zdalo sa mi to horšie ako výstup na Gerlachovský štít. A ešte po skončení prehliadky na mňa číhal pán s mikrofónom a požiadal ma o rozhovor. Kto nepozná magickú silu mikrofónu, tak hneď mu to vysvetlím, čo to urobilo so mnou – onemela som tak, že na 10 sekúnd som si nevedela spomenúť ani na to, ako sa volám.

Prvé precitnutie

V začiatkoch môjho podnikania som bola 'dievča pre všetko' – s metlou v jednej ruke a účtovnou knihou v druhej. Jediná vec, ktorú som si z úcty k legislatíve a zamestnancom netrúfla robiť sama, bola mzdová agenda. Oslovila som ekonómku, ktorá ma bezstarostne informovala, že okrem výplat musím platiť aj nejaké odvody. Hneď som ju vymenila – zlá ekonómka. Ale druhá pritvrdila, že aj dovolenky, sviatky, stravné lístky... S tým som vôbec nepočítala. Kto nás to mal naučiť? Vyrastala som v socializme, kde bol aj ten, kto vlastnil módny časopis Burda, triedny nepriateľ.

Prvý krok do zahraničia

Cesta k mojej prvej viedenskej prehliadke viedla cez bratislavskú prehliadku. Práve tam moja tvorba očarila pána Komolku, majiteľa najvýznamnejšieho obchodu s látkam. Bol úprimne očarený tým, že jeho látky, doteraz spiace v tichu regálov, sa na móle prebudili k životu. Jeho nadšenie sa dokonca premenilo na pozvanie preniesť túto prehliadku do Viedne. Zrazu som pracovala s materiálmi, o ktorých sa mi nemohlo ani len snívať. Pri výbere látok ma totiž pán Komolka okamžite posúva k tým najluxusnejším so slovami, že keď chcem uspieť vo Viedni nemôžem brať tieto látky. Okamžite ma vyviedol na poschodie k látkam za tisíc šilingov. No v roku 1993 to bol pre mňa nedosiahnuteľný svet. Keď som priznala, že na to nemám, navrhol mi partnerstvo –  zafinancuje materiál,  my dodáme nápad a prácu. Úspech bol nečakaný – 56 modelov ostalo vo Viedni a všetky do jedného sa predali. Túto prehliadku sme prezentovali aj na Slovensku a zrazu naše klientky zatúžili po modeloch z luxusných látok. Práve tento čarovný moment bol zlomový pre náš salón a nasmeroval nás na novú cestu.

Prvé a posledné

35 rokov v podnikaní nie je len číslo v kalendári. Je to tridsaťpäť kapitol knihy, ktorú sme písali perom odhodlania a atramentom každodenných dní. Prešli sme všetkými detskými chorobami, odretými kolenami a pritrafila sa aj nejaká tá zlomenina. Ale ja verím, že máme tie najťažšie lekcie za sebou.  Hovorí sa, že čas je rieka, no ja v tejto chvíli vidím skôr prístav. Miesto, kde sa môžem na moment zastaviť, obzrieť sa za vlnami, ktoré som prekonala, a s vďakou v srdci sledovať horizont, ktorý ma stále volá ďalej. A o čom ešte snívam? Aby všetko, čo sa nám podarilo vybudovať, zostalo.

Odkaz začínajúcej Lydke

• Váž si všetkých ľudí, ktorí pracujú s tebou, pre teba a sú tvojim zázemím.
• Buď vďačná za každého klienta, ktorý vkročí do tvojej firmy. Nie sú to len čísla, ale ľudia, ktorí napĺňajú zmysel tvojho podnikania.
• Konkurenciu vnímaj ako dar, ktorý ťa posúva dopredu, lebo, samozrejme, chceš byť najlepšia
• Nie pozitívne, ale negatívne situácie ťa posúvajú dopredu, aj keď v prvej chvíli sa to javí ako pohroma a koniec sveta. Je často len začiatok novej cesty.
• Ak nemáš robiť svoju prácu s vášňou a srdcom, tak ju radšej nerob.
• Vždy zatváraj dvere tak, aby si ich mohla kedykoľvek otvoriť, lebo nikdy nevieš, kedy opäť stretneš niekoho, pred kým si ich zamkla.

Zdroj foto: ale