Správa, na ktorú dychtivo čakali milióny ľudí nielen v Európe, unikla do sveta len náhodou. Novinári síce boli prítomní pri podpise kapitulácie 8. mája, na správu však bolo uvalené embargo pre koordináciu jednotlivých armád. Utajiť sa ju však nepodarilo, keď jeden z korešpondentov agentúry AP kapituláciu zverejnil. Celý svet si doslova vydýchol a začal oslavovať.
Kapitulácia Nemecka sa podpisovala dvakrát. Prvý raz 7. mája 1945, keď nemecký generálplukovník Alfred Jodl vo francúzskom Remeši podpísal kapituláciu Nemecka na všetkých frontoch.
Stalinova žiadosť
Adolf Hitler spáchal samovraždu 30. apríla 1945 po tom, čo Berlín obkľúčili spojenecké sily. Jeho nástupcom bol veľkoadmirál Karl Dönitz. Počas svojho krátkeho pôsobenia vo funkcii nemeckého prezidenta Dönitz vyjednal koniec vojny so Spojencami a pokúsil sa zachrániť čo najviac Nemcov pred pádom do sovietskych rúk.
Nemecká delegácia prišla do sídla britského poľného maršala Bernarda Montgomeryho v Lüneburg Heath, východne od Hamburgu, 4. mája. Tam Montgomery prijal bezpodmienečnú kapituláciu nemeckých síl v Holandsku, severozápadnom Nemecku a Dánsku. 7. mája vo svojom veliteľstve v Remeši vo Francúzsku najvyšší veliteľ spojeneckých síl generál Eisenhower prijal bezpodmienečnú kapituláciu všetkých nemeckých síl. Listinu o kapitulácii podpísal v mene Nemecka generál Alfred Jodl a nadobudla platnosť nasledujúci deň.
Nemecká záchrana
Druhý raz sa kapitulácia na žiadosť Stalina podpisovala 8. mája v Berlíne. Tentoraz svoj podpis na Akt bezpodmienečnej kapitulácie nacistického Nemecka vlastnoručne zabezpečil nemecký poľný maršal Wilhelm Keitel nasledujúci deň v Berlíne. Dönitzov plán bol čiastočne úspešný a milióny nemeckých vojakov sa vzdali spojeneckým silám, čím unikli sovietskemu zajatiu.
Jodl a Keitel boli neskôr Medzinárodným vojenským tribunálom v nemeckom Norimbergu uznaní vinnými z vojnových zločinov a obaja boli následne popravení.
Po tom, čo bola oznámená nemecká kapitulácia, ľudia sa spontánne vydali do ulíc mnohých európskych miest. Pochodovali ulicami, tancovali a zdravili vojakov. Desiatky tisíc ich zaplnili napríklad ulice Paríža, Londýna, Lisabonu ale aj amerického New Yorku či kanadských miest. Oslavujúce davy sa vybrali aj do ulíc Moskvy a desiatok miest v Sovietskom zväze.
Veselé princezné
V Londýne oznámil koniec vojny Winston Churchill. Davy zaplnili ulice od Trafalgarského námestia až po Buckinghamský palác. Na týchto oslavách sa v dave svojich budúcich poddaných anonymne zúčastnili aj princezná Margaret a jej sestra Alžbeta, budúca kráľovná Alžbeta II.
V USA sa oslavovalo striedmejšie, hoci bolo prímerie uzavreté v deň 61. narodenín prezidenta Harryho Trumana. Bolo to však len niekoľko týždňov po smrti F. D. Roosevelta, preto Američania oslavovali v menších počtoch, vlajky viali len na pol žrde. Zároveň pokračovali aj boje v Pacifiku s Japonskom, bojovalo sa na Okinawe, Filipínach a mnohých ďalších miestach.
Vojna v Ázii bez konca
Ukončenie vojny v Európe ani zďaleka neznamenalo úplný koniec II. svetovej vojny. Hoci sa 8. mája 1945 skončila druhá svetová vojna v Európe, boje pokračovali v rôznych častiach sveta. Hlavné boje sa sústreďovali v Tichomorí a v Ázii, najmä medzi Japonskom a Spojencami. Japonské jednotky pokračovali v boji ešte niekoľko mesiacov, a to aj po kapitulácii Nemecka, Japonsko sa nevzdalo 15. augusta a oficiálne kapitulovalo 2. septembra 1945.
Ázia bola zároveň miestom, kde sa bojovalo už od júla 1937, kedy sa začala japonská invázia do Číny. Hoci k bojom medzi Japonskom a Čínou dochádzalo už od roku 1931, naplno sa vojna rozhorela v roku 1937. Sovietsky zväz sa do konfliktu zapojil v období od augusta do októbra 1937 inváziou do Číny v rámci vojny v Sin-ťiangu.
Technicky sa druhá svetová vojna stále neskončila, pretože Rusko a Japonsko nikdy nepodpísali mierovú zmluvu na ukončenie sporu o Kurilské ostrovy. Kurilské ostrovy sa nachádzajú v reťazci ostrovov medzi Ruskom a Japonskom. Historicky vlastnilo ostrovy Japonsko, ale počas druhej svetovej vojny ich prevzalo Rusko. Žiadna zo strán nikdy nesúhlasila s podpísaním dokumentov na urovnanie územného sporu.
Niektorí japonskí vojaci nikdy nedostali správu, že sa vojna skončila, vrátane Hiroo Onodu, ktorý bol umiestnený na Filipínach. Skrýval sa, plne vyzbrojený a pripravený na boj, až do roku 1974, keď ho objavili. Onoda sa odmietol vzdať, kým jeho veliaci dôstojník nepriletel na ostrov a nepresvedčil ho.
Zdroj foto: Foto anc
