V tohtoročnej tanečnej šou Let´s Dance sa objavila aj výnimočná dvojica – Patrícia Piešťanská tvorila súťažný pár so Šimonom Jakušom, sympatickým mladíkom s Downovým syndrómom. Bolo to po prvý raz, keď sa v tejto šou postavil na parkete niekto s takýmto zdravotným znevýhodnením. Ich koučom a trénerom počas celého pôsobenia v tanečnej súťaži bol tanečný tréner Peter Modrovský (41). V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa prezradil, ako vyzerá tréning s ľuďmi s hendikepom a ako Šimon obohatil jeho trénerskú kariéru.
Ako si prijal fakt, že bude pripravovať na súťaž takýto pár? Máš osobné skúsenosti s prípravou tanečníkov spoločenských tancov so zdravotným znevýhodnením? Pretože poznáme napríklad súťaž zmiešaných dvojíc, kde jeden z tanečníkov v páre je na vozíku.
Toto už je desiata séria Let´s Dance, z toho v piatich som tancoval, v troch som robil supervízora a choreografa. Tento rok som nešiel do šou plnohodnotne, lebo po kovide sa projekty v mojej tanečnej škole znásobili a už som tomu nedokázal venovať štyri mesiace v roku. Preto prišlo celkom vhod, že som dokázal v obmedzenom režime prispieť do súťaže. Keď som sa dozvedel, že tam bude účinkovať Šimon, neváhal som, lebo kedysi Šimon chodil k nám do tanečnej aj s kamarátmi, ktorí majú rovnako ako on zdravotné znevýhodnenie.
A tam sa používa úplne iná metodika, učia sa hravou formou základné tanečné kroky. Tvorcovia šou pri oslovení Šimona vedeli, že bude musieť mať osobitný prístup, že tanečné tréningy bude treba uchopiť ináč. Tým, že ja s trénerkou Elenkou Jágerskou máme s týmto skúsenosť, Elenka dokonca výrazne väčšiu, lebo ona pracuje s hendikepovanými tanečníkmi niekoľko rokov, tak nás oslovili, či vieme túto dvojicu vziať k sebe. Zároveň Patrícia Piešťanská, ktorá tancovala so Šimonom, vyučuje v mojej tanečnej akadémii a tiež bola v kontakte s tanečníkmi so zdravotným znevýhodnením.
Aj tak bolo zaujímavé sledovať, ako sa Šimon dokázal naučiť choreografiu za taký krátky čas. Nie je to ľahké ani pre ostatných tanečníkov.
Treba si uvedomiť, že pre talentovaných hercov, ktorí majú pohybové zdatnosti, sú tri dni nácviku choreografie neuveriteľne náročné, a v prípade, že pracujete s hendikepovaným človekom, tak to chce výrazne viac času. Napriek tomu sa nám to so Šimonom a Paťou podarilo zvládnuť bez toho, aby ľudia cítili, že ťaháme za kratší koniec. Myslím si, že to bolo úspešné, zvládli to viac než perfektne.
V čom sa líši metodika práce v prípade tanečníkov, ako je Šimon?
Šimonovou výhodou je obrovská disciplína, precíznosť. Čo som povedal, okamžite si zapísal a chcel to robiť. Dokonca mal v telefóne videá, ako sa má rozcvičovať pred tréningom. Bol v tomto veľmi systémový, aj vďaka rodičom a celému tímu. Je to jeho obrovský dar, a preto sme si dovolili risknúť aj niektoré veci, ktoré neboli jednoduché. Samozrejme, sú tam isté rozdiely, ale nie výrazné. Vďaka mojím skúsenostiam som vedel byť efektívny a vedel som odhadnúť, čo sa Šimon dokáže naučiť a čo nie. Niektoré prvky z predchádzajúcich kôl sme repasovali a použili v inom tanci, lebo sa nedá robiť všetko nanovo. Ale to sa robí aj pri iných pároch, viacerí na tom boli pamäťovo možno ešte horšie než Šimon. Všetko zvládal vynikajúco, okrem kola, keď tancovali čaču.
Čo sa vtedy stalo?
Tam prišiel moment, že Šimon sa otočil do publika, ľudia mu začali tlieskať a on svoju radosť vyjadril tým, že zrýchlil v tempe. Pozeral som si to aj zo záznamu, vždy keď sa nedíval na Paťku, ale na burácajúce publikum, tak pridal. Bolo to ale sympatické, milé. Ale inak všetky živé prenosy išiel presne na hudbu, so správnymi krokmi. Pamätám si, že v kole, keď mal práve narodeniny, bol trochu rozkokošený, lebo mu každý gratuloval, a trochu sa prestal koncentrovať na tanec. Napriek tomu to zvládol na jednotku.
Spomenuli ste Šimonove rodinné zázemie. Je to pre tanečníka dôležité? Sám s tým máte skúsenosti zo svojej kariéry.
Klobúk dolu, ako Šimonovi rodičia dokázali preňho aj pre ostatné deti vybudovať zázemie, ako zvládajú ten servis pri piatich deťoch. Nesmierne citlivým gestom pre mňa je aj to, že si adoptovali dcéru Adelku s Downovým syndróm, aby v tom Šimon nebol sám. Je to pre mňa veľmi silný odkaz pre ľudí, ktorí si nevedia predstaviť, že by si adoptovali zdravé dieťa, nieto ešte dieťa so zdravotným postihnutím.
Bol Šimon pripravený prijať kritiku od poroty? Lebo nemôžem povedať, že by boli k nemu pri hodnotení výrazne zhovievavejší. Navyše asi bolo ťažko odhadnúť, ako zareaguje, keď vypadne. Ide o priamy prenos, sleduje to celé Slovensko...
(Úsmev.) To nevedel odhadnúť nikto. Bol som vtedy na prenose v hľadisku, sám som netušil, ako zareaguje, keď vypadne. Ale zároveň som sa spoliehal, že to bude prirodzená reakcia, a to je to na tom krásne, že akokoľvek by zareagoval, boli by to prirodzené emócie. Tam nie je priestor na nejaký kalkul, v tom je to pekné. Je jedno, či je to herec Slovenského národného divadla alebo napríklad Šimon – človek nikdy nevie, ako to dopadne v priamom prenose. Lebo tréma a stres robia divy. Často som zažil, že súťažiaci išli perfektne na tréningoch, na generálkach, a potom prišiel živý prenos a pomrvili to. Svojim zverencom vždy hovorím – choďte to stokrát zle, ale len raz vám to musí vyjsť dobre – na živom prenose. A to sa nám darilo. Pripravoval som Šimona na to, že sa môže stať, že vypadne, ale on mi oponoval: Nevypadnem! V tomto sme však všetci rovnakí, či je to Šimon alebo iní tanečníci – každý máme emócie, ktoré niekto vie, niekto nevie dať najavo. Samozrejme, že keď Šimon vypadol, bolo mu to ľúto. Zvládol to však, pár dní bol smutný, že ho nikto nevolá na televízne dokrútky, tréningy sa skončili, ale potom to prijal.
Ako dlhoročný tanečník, tréner a majiteľ tanečnej školy viete posúdiť, ako sa mení záujem o tanečný šport, o spoločenské tance?
Spoločenské tance majú storočnú tradíciu, bolo by super, keby to bolo ako kedysi, keď to bolo viac-menej povinné. Myslím si, že by to bol prínos aj pre mladých ľudí, keby sa výuka spoločenských tancov dostala do škôl. Keby mali možnosť vybrať si napríklad medzi etikou a spoločenskými tancami. Napríklad už roky to takto funguje na jednom bratislavskom gymnáziu. Je to príjemný pohľad, keď vidím mladých ľudí, že nedržia v ruke mobily, ale tancujú so spolužiačkou, naučia sa osem tancov – je to super. Vždy keď je venčekový kurz, tak rodičia od dojatia plačú. Sú prekvapení, čo dokázal za dva mesiace ich tínedžer, ktorý predtým prišiel domov, hodil tašku do kúta a hral sa na počítači. Je dôležité, aby sa ľudia stretávali aj fyzicky, aby nežili len vo virtuálnom svete.
V tohtoročnej sérii tancoval po dlhom čase Matej Chren. Keby ste dostali rovnakú príležitosť, prijali by ste možnosť po rokoch vrátiť sa do Let´s Dance ako súťažiaci pár s niektorou z osobností? Alebo vám lepšie vyhovuje pozícia supervízora či trénera v šou?
To je ťažko povedať, samozrejme, tým, že teraz aktívne učím, trénujem výkonnostne vrcholové páry, bolo by to náročné. Netvrdím, že by som to nezvládol, som v kondícii, v tomto smere si to viem predstaviť. Druhá vec je, že nevidím nejaké opodstatnenie, prečo by som to robil. Vnímam to tak, že za tých 10 rokov tohto projektu som si to tam odtancoval, párkrát som šou vyhral, robil som supervízora, choreografa, porotcu... Mám pocit, že už som sa posunul niekam inam a treba nechať priestor novým mladým ľudom, ktorí sú šikovní. Mne by to spôsobilo viac stresu pri vyťaženosti v tanečnej akadémii. Robím veľa projektov, tak neviem, či by som si to užil. Áno, keby som mal tri mesiace voľno, tak idem do toho, ale to je utópia, neviem si to v reálnom živote predstaviť.
Aký je teda ten súčasný reálny život Petra Modrovského okrem toho, že toho má veľa v tanečnej skole?
Svoj život si regulujem sám, celkom mi vyhovuje to ticho okolo mojej osoby. Žijem šťastný a pohodový život. Keď je človek súčasťou veľkých projektov, ako je aj Let´s Dance, tak neunikne mediálnemu ošiaľu. Už pri vstupe na vás číhajú fotografi pri fotostene, ale ja toto nemusím, nerád sa prezentujem. Mám veľmi veľa projektov, o ktorých ľudia ani nevedia, že za nimi stojím.
Veď sa pochváľte!
(Úsmev.) Nie je treba. Nevidím v tom ani zmysel, ani možnosť bežne sa promovať, pretože nie som na Facebooku ani na Instagrame, ani na žiadnych sociálnych sieťach. Som akoby mimo tohto virtuálneho sveta.
Úplne ste popreli mýtus, že kto nie je na sociálnych sieťach, akoby neexistoval. A pritom sa vám darí...
Áno, toto som úplne vyvrátil. Kopec ľudí mi roky hovorí, ako je možné, že nemám Facebook, Instagram, ako môžem bez toho fungovať. No, môže. Máme však aspoň webovú stránku, o ktorú sa mi starajú, ale osobný účet na sociálnej sieti nemám. Priznám sa, že tie technológie ani neviem úplne používať. Občas mám pocit, že som jeden z posledných ľudí na tomto svete, ktorý nie je na sociálnych sieťach. Stretávam sa však s tým, že ľudia mi práve toto začínajú závidieť. Okrem toho za tých dvadsať rokov si naša tanečná škola vybudovala isté meno, takže ak sa niekto chce napríklad naučiť tancovať na ples, na svadbu, alebo chce dať dieťa na spoločenské tance, tak kdesi v hlave mu cinkne Modrovský a Dansovia.
V akom vekovom rozpätí sa hlásia záujemcovia o vaše kurzy tanca?
Najstarší majú možno okolo sedemdesiatky. V stredu ráno mávame v škole kurz pre petržalských seniorov, kde mávame bežne ľudí nad 70 rokov. Vo väčšine sú to sólo dámy, ale občas sa tam mihne aj nejaký pán. Okrem toho robíme venčekové kurzy pre stredoškolákov, tanečné kurzy pre deti od štyroch rokov, chodia k nám tancovať manželské páry, budúci mladomanželia, ktorí sa chcú naučiť svadobný tanec, v tanečnej škole máme množstvo nadaných detských a juniorských párov, ktoré chodia na súťaže... To spektrum je obrovské. Nedávno som zažil vtipnú situáciu, keď jeden pán frflal, že prečo musí chodiť na tanečnú a pani manželka mu odpovedala: Ja chodím na tvoje lyžovačky, tak ty budeš chodiť so mnou na tanečnú! Teším sa, keď sem príde napríklad pán z mierneho donútenia, kvôli partnerke, ale nakoniec zistí, že to nie je taká veda a tanec ho začne baviť.
Ako vyzerajú tréningy, ak tam je len jeden pán? Čo tie ostatné dámy – tancujú samy?
Sú to špecifické tréningy, rozcvičíme sa, učíme sa kroky jednotlivých tancov – rumba, čača a podobne a počúvame pri tom hudbu. Niektoré dámy majú špeciálne hodinky, ktoré im merajú tlak, vypotené kalórie, kroky... Obyčajne urobia okolo 6000 krokov na tréningu, tak ten výdaj energie tam je. Zároveň je to pre tých ľudí spoločenská udalosť, stretávajú sa pravidelne na tréningoch, porozprávajú sa, zasmejú...
Kedy sú zápisy do vašej tanečnej akadémie? Musí to byť len v septembri alebo aj počas celého roka?
Dámy, ktoré nemajú partnera a učia sa najmä latinskoamerické tance, môžu nastúpiť do kurzu prakticky počas celého roka. Optimálne je prihlásiť sa v máji, v júni a začať od septembra. Na individuálne hodiny, napríklad na nácvik svadobného tanca, sa môžu záujemcovia prihlásiť hocikedy, individuálnu výučbu robíme po celý rok. V auguste máme tanečný letný tábor pre malé deti od päť rokov, zápis aktuálne prebieha. Veľakrát sú to starí rodičia, ktorí kúpia poukážku vnúčaťu, aby sa naučilo v letnom tábore tancovať.
Tanečný šport nie je lacná záležitosť, na čo treba pripraviť rodiny budúcich šampiónov?
Samozrejme, zo začiatku to nie je také finančne náročné, ale keď už začnete byť úspešní – a nielen doma, ale aj vo svete – už to vaša peňaženka pocíti. To už sú drahšie šaty, drahší tréneri... Takže aj pred šibačkou som deti učil nové riekanky, nie od korbáča kus koláča alebo vajcia, ale tanečné topánky, motýliky alebo šaty pre partnerku (smiech).
Máte možnosť ako škola alebo jednotlivé tanečné páry získať finančné prostriedky od sponzorov alebo z iných zdrojov?
Mám pocit, že ľudia už spoločenským tancom akoby nefandili, že sme čosi ako prežitok. Patríme pod ministerstvo cestovného ruchu a športu, ale vnímajú nás viac ako kultúrny subjekt. Na ministerstve kultúry nám, pochopiteľne, dotáciu neschvália, lebo majú argument, že patríme pod šport, tam zas povedia, že áno, patríte pod šport, ale ten koeficient je taký malý, že na konci dostanete menej peňazí ako za všetky tie vybavovačky, papierovanie, zriadenie transparentného účtu... V tomto je to veľmi slabé. Veľakrát som dal do tanečnej školy vlastné peniaze, aby sme k nám mohli zavolať napríklad zahraničných trénerov. Ale to sa už bavíme o deťoch, ktoré majú nejaké výsledky, to už ide do peňazí. Ale aj to sa dá riešiť – na začiatku zaplatíte veľa, ale potom, keď deti z tých šiat vyrastú, vedia ich pomerne dobre predať a čosi doložiť na lepšie, drahšie šaty. Je možné podporiť tanečníkov formou dvoch percent z daní, rodičia si tiež zháňajú sponzorov pre svoje deti. Väčšinou sú to sponzori, ktorí majú z nejakého dôvodu blízko k tancu, pre ktorých je to tak trochu srdcová záležitosť.
Ľudia majú možno skreslenú predstavu o tom, že ako úspešný tanečník a tréner musíte byť bohatý, prečo by vám mali prispievať na tanečnú školu? Aká je realita?
(Úsmev.) Áno, je to tým, že keď sa objavím v televízii, tak asi som bohatý, keď mám na konte množstvo tanečných titulov, tak asi som bohatý, mám tanečnú školu – musím byť bohatý! To však vôbec nie je pravda. Mám veľa priateľov, ktorí mi pomohli v začiatkoch, keď som prerábal tanečnú školu, ale to sa nedá podporovať dvadsať rokov. A keď sa mi občas podarí vybaviť nejaký sponzoring na tanečnú súťaž, to je super, vtedy som v mínuse len trochu. Ale na ďalší rok ten sponzoring už nemusí byť a s veľkou pravdepodobnosťou ani nebude. Ak tam nie je záštita, podpora z verejných zdrojov, robiť tanečné súťaže je veľmi komplikované.
To neznie veľmi optimisticky. Aká je vízia do budúcnosti? Prežijú spoločenské tance?
Nebol by som zas až taký skeptický. Lebo nech už to bude akokoľvek, o desať rokov budú možno spoločenské tance jedinou komoditou, kde bude možný fyzický kontakt jedného pohlavia s druhým pri hudbe priamo na sále. O desať rokov toto fakt nemusí byť bežné (smiech). Znie to zvláštne, ale v dobe umelej inteligencie máme my taneční tréneri istú výhodu. My ešte stále musíme fyzicky zdvihnúť tanečníkovi ruku a napraviť mu držanie hlavy, postoj tela, to sa nedá naučiť z internetu. Myslím si, že keď svet bude o pár rokov taký izolovaný, že všetko bude virtuálne a ľudia sa nebudú stretávať, tak my budeme taká vychytávka, že aha, tam ešte existuje živý kontakt! Možno to bude dokonca zakázané a ľudia budú do tanečnej chodiť „na tajňáša“, aby si potichučky pustili čaču... V tomto máme možno ešte trochu času, pokiaľ nás aj v tanci niečo nenahradí. Je to sci-fi, ale ktovie?
Zdroj foto: foto apm, anc
6
