Miro Jaroš patrí k najobľúbenejším slovenským interpretom, ktorý dokáže spájať detský svet s humorom, energiou a silnými emóciami. Jeho piesne poznajú celé rodiny, no za veselými melódiami sa skrýva aj citlivý človek s príbehmi, ktoré neboli vždy jednoduché.
Petra: Hudbe sa venuješ už od mala. Vraj si prvú pieseň zložil už ako 12‑ročný. Je to pravda ?
Miro: Je pravda, že som veľa spieval, až to našim liezlo na nervy. Často hovorili: "Buď už ticho!“ Tak som sa zatvoril do izby pod perinu a tam som si spieval. Čiže cítil som sa ako taký vadný kus, taký nepochopený. Ešte som mal veľmi pískľavý hlások. Znel som ako malá Darinka Rolincová. Moja sesternica to ale milovala, nahrávala ma na kazety a teraz ich niekde našla. Sú to najvzácnejšie nahrávky, ktoré doma mám.
Petra: S mamou si mal veľmi dobrý vzťah. Máš niekedy pocit, že ťa sleduje aj tam zhora?
Miro: Mali sme vianočné koncerty a pri poslednej piesni – bolo to v období, keď mi zomrela mama – som ju zvyčajne venoval práve jej, tam hore do neba. Pieseň sa volala Ako na Vianoce. Počas nej sa stalo niečo zvláštne: na koncerte dvakrát po sebe vypadol prúd. Zrazu nastalo úplné ticho. Ľudia boli najskôr v šoku, nerozumeli, čo sa deje. Mikrofón nefungoval, a tak som im naznačil, že budem spievať bez neho. Začal som spievať len tak, prirodzene, a publikum sa ku mne postupne pridalo. Spievali všetci spolu so mnou. Mal som zimomriavky a slzy v očiach, bolo to nesmierne dojímavé.
Keď sa to stalo prvýkrát, bral som to ako náhodu. No keď počas ďalšieho koncertu vypadla elektrina takmer na tom istom mieste piesne, začal som uvažovať, či predsa len neexistuje niečo medzi nebom a zemou. Mnohí ľudia mi potom písali, že to vnímali ako znamenie od mojej mamy.
Petra: Tvojou záľubou sú motýle a húsenice. Prečo práve takéto hobby?
Miro: Keď niekde uvidím húsenicu, presne viem určiť, o aký druh ide a čím sa živí. Často totiž vídame na chodníkoch húsenice, ktoré sa už chystajú zakukliť, a preto sa nenachádzajú na svojej živnej rastline. Ak však nájdem húsenicu priamo na rastline, ktorou sa živí, často si ju vezmem domov. Tam ju kŕmim a sledujem celý proces jej premeny. Je to pre mňa fascinujúce. Niektoré húsenice sa zakukľujú v zemi, iné sa zavesia napríklad na steblo trávy. Každý deň, najmä ráno, chodím kontrolovať, či už sa motýľ nevyliahol. A potom sa stane niečo krásne – doma sa mi „narodí“ motýľ. Chvíľu ho pozorujem, obdivujem a napokon ho vypustím späť do prírody.
Zdroj foto: ancn
