Mám 22 rokov. Z toho 10 rokov bol môj otec vo výkone trestu za podvod. Moja mama mu zostala verná, riadila firmu a materiálne sme sa mali dobre. Teraz sa má môj otec vrátiť domov a ja neviem, aký postoj k nemu mám zaujať. Stále totiž žijem dôsledky jeho konania. Ľudia ma vnímajú ako „syna toho, ktorý bol v base“. Médiá a okolie ma nevedia oddeliť od jeho skutkov. Zasahuje mi to do vzťahov, práce aj sebavedomia. A cítim na neho veľkú zlosť.
Vaša zlosť je oprávnená. Neznamená, že ste zlý syn. Znamená to, že ste roky niesli bremeno, ktoré nemalo byť vaše. Nie ste povinný niesť vinu za činy svojho otca. Máte právo cítiť zlosť, zmätok aj odstup. Vy rozhodujete, akú rolu – ak vôbec – bude mať váš otec vo vašom dospelom živote.
- Vy ste si trest neodsedeli – ale niesli ste jeho následky.
Deti odsúdených rodičov často prežívajú sekundárny trest: stigmu, pohľady, hanbu a nálepky. Aj keď bolo materiálne zabezpečenie, emocionálna cena bola vysoká. - Máte právo oddeliť seba od činov otca.
To, čo urobil váš otec, nie ste vy. Ste samostatný človek so svojím príbehom a právom na vlastnú identitu. - Návrat otca neznamená návrat do vášho vnútorného sveta.
Nemusíte odpúšťať ani byť pripravený na blízkosť. Vzťah sa neobnovuje automaticky – buduje sa zodpovednosťou a časom. - Zlosť je signál potreby byť vypočutý.
Vaše emócie hovoria o tom, že chcete, aby niekto videl aj váš príbeh a dôsledky, ktoré ste niesli. Môžete zaujať postoj: ´Som otvorený rozhovoru, ale potrebujem, aby si uznal, čo tvoje činy urobili mne.´ Toto je zdravý, dospelý postoj – nie útok ani odmietnutie.
3 hranice, ktoré má právo mať dieťa rodiča po výkone trestu
1) Mám právo na odstup a čas.
Nemusím byť pripravený na blízkosť len preto, že sa rodič vrátil domov.
2) Mám právo na rozhovor o následkoch.
Vzťah sa môže obnovovať len vtedy, ak rodič uzná dopad svojich činov na dieťa.
3) Mám právo žiť svoj život bez stigmy.
Nie som zodpovedný za minulosť svojho rodiča a nemám povinnosť ju obhajovať.
Zdroj foto: Pixabay
