Raper Kali chystá koncerty po Slovensku: Nebyť smrti mojej mamy, hudbu by som nerobil

Raper Kali (42), vlastným menom Koloman Magyary, chystá pre svojich fanúšikov prekvapenie. V máji a v júni ho čakajú štyri slovenské mega koncerty. A veruže je na čo sa tešiť. V rozhovore pre Nový Čas Nedeľa porozprával o chystanom veľkolepom projekte, o svojich raperských začiatkoch, ako žil predtým, než sa stal uznávaným umelcom, ale aj o tom, prečo už nekoncertuje na Vianoce a na Silvestra.

Čo stojí za rozhodnutím usporiadať v budúcom roku veľké koncerty v štyroch slovenských mestách?

Mal som ponuku usporiadať koncert v pražskej O2 Aréne, ale to som odmietol s tým, že ak bude taký koncert, tak jedine na Slovensku. Vzápätí som dostal ponuku, aby som spieval na zimnom štadióne Ondreja Nepelu. Musím sa priznať, že som úplne neveril, že by som dokázal vypredať štadión, ktorý má kapacitu vyše 10-tisíc miest. Navyše, som Slovák, tak som chcel, aby to bolo na Slovensku. Na druhej strane viem, že nám stále fungujú mestské podujatia, kde mám ako spevák oveľa užší kontakt s publikom, než na veľkom pódiu. Mňa tento veľký stage nikdy nelákal. Potom však prišiel Peter Pukalovič so svojím tímom, že by nám chceli urobiť veľký koncert. Mal som predstavu, že by to nemal byť bežný koncert, akých som absolvoval množstvo. Mojou víziou bolo urobiť koncert na ulici, pod holým nebom, a to sa usporiadateľom zapáčilo. Myšlienka, aby sme to urobili ako návrat na sídlisko, v zmysle – idem k vám – bližšie k svojim fanúšikom, dostala jasnejšie kontúry a začali sme pripravovať koncerty, ktoré sa uskutočnia v Bratislave, Košiciach, Banskej Bystrici a v Žiline.

Spomenuli ste, že ste mal obavy, či vypredáte pražskú O2 Arénu. Pritom pred rokmi ste vypredávali najmä koncerty v Čechách, kde ste boli možno známejší než na Slovensku.

Áno, a bolo to super. Keď som dal na instagram informáciu o pripravovaných slovenských koncertoch, tak mi veľa ľudí z Čiech písalo, že sú sklamaní. Pýtali sa, prečo niečo také neurobíme aj tam. Ale ja si myslím, že ten záber v Čechách by som dnes nemal taký, aby som si mohol dovoliť prísť do Prahy na sídlisko a koncertovať. Možno pred piatimi rokmi áno, dnes som si nie istý, či by to malo zmysel. Nedávno som hral v Prahe, takže stále sa tam vraciam, ale už robím inú tvorbu. Česi predtým nemali takú silnú domácu tvorbu, ako majú teraz. Sú najpočúvanejší na spotify – to sú extrémne čísla, ktoré robia českí raperi ako Viktor Sheen, Calin či Yzomandias. V čase, keď som ja účinkoval v Čechách, neboli ešte takí známi.

Boli vtedy väčšie rozdiely v českej a slovenskej rapovej tvorbe?

Na Slovensku bol striktný udergroundový rap, a ja som svoju tvorbu akoby viac ťahal do popu alebo do rockových vecí. Spájal som rôzne žánre s rapom, a to sa v Čechách ľuďom páčilo. Začal som robiť reggaeton, hudobný žáner pochádzajúci z Latinskej Ameriky, ktorý kombinuje reggae, dancehall, hip-hop a iné latinskoamerické rytmy. To už v Čechách nebolo také obľúbené. Preto aj dnes, keď prídem do Čiech, mením komplet repertoár. Tam je úplne iné publikum.

Čím budú špecifické budúcoročné štyri koncerty?

Vydal som šestnásť albumov, a teda za hodinu účinkovanie niekde v klube nemôžem zahrať všetko. Na týchto koncertoch sa vrátime s dídžejom ku skladbám, ktoré boli u publika mega úspešné – Jedného dňa, Pamätáš, Bol raz jeden kráľ, Jackpot, Dosnívané... Sú to pomalá skladby, ale tým, že pripravovaná šou bude mať dve hodiny, môžem si dovoliť zaradiť do repertoáru aj tieto pomalšie skladby. Lebo ani ja nevydržím dve hodiny skákať. Okrem toho mi veľa ľudí píše, že práve na týchto skladbách vyrastali, prípadne sa zoznámili s partnerom. Takže to zhrniem – zahráme aj nové pesničky, aj tie staršie. Výnimočné to bude v tom, že ja tie veci už nebudem hrávať. Vrátim sa naspäť k tomu, čo robím doteraz, ku skladbám, ktoré hráme v kluboch a na námestiach. Na ostatné nie je priestor. Na týchto štyroch koncertoch sa akoby vrátim do rokov 2010-2012 a niektoré skladby odznejú naposledy.

Zmenilo sa za roky pôsobenia na hudobnej scéne vaše publikum? Isto máte skalných fanúšikov, ktorí však už asi vodia na koncerty svoje deti.

Stalo sa mi, že som stretol na koncerte ľudí, ktorých si pamätám z rokov 2010, 2011. Vtedy to boli tridsiatnici, dnes sú to ľudia starší odo mňa, ktorí privedú na koncert svoje deti. Dokonca tým, že moja tvorba sa za ten čas zmenila, počúvajú ma aj starší ľudia. Ak vystupujem na mestských akciách, príde celá rodina, tri generácie. To je za mňa to najviac, čo môže byť.

Aké je to, keď na vašich koncertoch spievajú tisícky ľudí?

Stále mám pocit, že toto všetko okolo mňa sa nedeje. Mám jednu veľkú nevýhodu – ja tak strašne chcem, aby všetko na pódiu dopadlo dobre, že si ten momentálny okamih neviem až tak vychutnať. Sústredím sa na to, aby som niečo nepokazil, aby sa ľudia bavili, aby koncert gradoval. Som uvoľnený pre ľudí, vnímam všetko, čo sa deje v publiku, ale akoby tá emócia mnou prešla až keď sa spätne pozriem na fotky alebo videá. Vtedy si poviem, že wow, takto to bolo? Ten pocit sa nedá opísať slovami. Ja som nevyrastal v umeleckej rodine. Som chalan z bežnej rodiny, čiže nemal som kde sa stretnúť s takým niečím, ako je sláva. Teraz sa mi to deje, a niekedy tomu nechcem uveriť. Ja, ktorý som po maturite umýval autá v umyvárke, potom som robil osobného šoféra – zrazu stojím na pódiu a so mnou spievajú tisícky ľudí. Občas si hovorím – čo sa to deje?

Niekedy je ťažké ustáť slávu...

Áno, aj ja mal chvíle, kedy som si myslel, že som viac, než niekto iný. Bolo to okolo roku 2012, v čase, keď som absolvoval veľké turné. Vtedy začali vo veľkom chodiť na moje koncerty masy fanúšikov, a ja som si začal o sebe myslieť čosi viac. Niežeby som bol arogantný k ľuďom, ale cítil som sa, že nado mňa nie je. Že tá hviezda svieti, idem hore a som nezastaviteľný. Našťastie mám okolo seba ľudí, ktorí nie sú pritakávači a potľapkávači, ale povedali mi: Zlez dole, lebo dnes si tu, a zajtra môžeš prosiť o robotu! Riadim sa myšlienkou, že vychutnávaj si cestu hore, lebo je len jedna.

Spomenuli ste, že ste chalan z bežnej rodiny. V akej sfére pracovali vaši rodičia?

Otec jazdil na kamióne v Čechách. Potom, keď mama ochorela, prišiel na Slovensko a do dnešného dňa pracuje ako šofér v mestskej hromadnej doprave. Mamina robila rôzne roboty, dlho pracovala na pošte, istý čas robila poštárku a tiež predávala v poštovom novinovom stánku.

Chodili ste ako dieťa do hudobnej školy alebo ste hudobný samouk?

Nie, do hudobky som nechodil, ale u nás doma sa veľa počúvala hudba, najmä platne. Otec je veľký fanúšik country hudby, počúval odjakživa Fešákov a Michala Tučného, preto aj ja mám veľmi blízko k tomuto žánru. Dokonca mám vo svojom repertoári skladby v tomto štýle. Mama zas počúvala Modern Talking, Erasure, z našich kapiel Team, Elán... Takže som odmalička veľmi nasával hudbu. Ako dieťa som inklinoval k športu. Hral som aktívne futbal za Slovan, potom za Artmediu Petržalka. Môj život bol tréningy a hudba. Myslím si, že som ju počúval oveľa viac, než moji rovesníci. Ale nikdy som si nemyslel, že sa jej budem venovať profesionálne.

Čo rozhodlo o tom, že sa budete hudbou živiť?

Keď mama zomrela, potreboval som sa vypísať z emócií. Robil som si sám pesničky, púšťal som môjmu kamarátovi v aute hudobný podklad a rapoval som do hudby. On na to, že je to super, choď to skúsiť nahrať. Ale ja som nikoho v tejto oblasti nepoznal. Vtedy to nebolo ako dnes, že je štúdio na každom rohu. Vedel som o dvoch štúdiách, ale tam bolo ťažké sa dostať. Jedno z nich vlastnil raper Opak z hip-hopovej skupiny AMO. Zaplatil som si štúdio a nahral som prvé skladby. Boli dosť vulgárne, pretože po smrti mamy som bol nahnevaný na celý svet. Písal som o rozchodoch, o kamarátskych vzťahoch, až som zistil, že mi to robí dobre. Bola to istým spôsobom terapia. Po tom, čo mi zomrela mamina, uzavrel som sa do seba, nekomunikoval som s okolím, ani s otcom. Nemám súrodencov, cítil som sa sám.

Vaša mama bojovala s onkologickým ochorením. Dá sa pripraviť na to, že jedného dňa milovaný rodič odíde?

Choroba postupovala veľmi rýchlo. Na jeseň som sa vrátil z vojny, mama vzápätí ochorela a v januári zomrela. Trvalo to zopár mesiacov. Bol som zničený, potreboval som tie emócie spracovať a dostať zo seba von. Išiel som k psychológovi, ktorý mi púšťal relaxačnú hudbu, sem-tam mi niečo povedal. Vysvetlil som mu, že nemám psychický problém, nechcem sa zabiť, ani upadať do depresií. Ale v duchu som to cítil tak, že prečo by som sa mal rozprávať s ním – s cudzím človekom, keď sa o tom nerozprávam ani s najbližšími?

Prečo ste sa o tom nezhovárali s otcom?

Myslím si, že obidvoch nás to tak položilo, že ani otec o tom nechcel rozprávať, ani ja. Tým, že otec jazdil veľa v Čechách a často nebol doma, kým mama ešte žila, mal som oveľa bližšie k mame. Čiže mne sa zrútil svet, odišiel človek, ktorý bol pre mňa číslo jeden. Otec sa uzavrel, lebo ho to bolelo, ja som sa uzavrel... My sme sa doma obchádzali. Mama bola v našej rodine taký hromozvod. Keď som bol v puberte a tatko mi niečo vyčítal, vždy to išlo cez mamu, ktorá upokojila obe strany. A zrazu tu ten hromozvod nebol. Potrebovali sme čas, aby sme situáciu spracovali. A vtedy začali vznikať moje prvé texty, boli veľmi smutné, ťaživé.

Na rapera trochu nezvyčajné, hoci v súvislosti s tým, čo sa vo vašej rodine udialo, je to pochopiteľné.

Aj ja som sa za tie melancholické texty trochu hanbil, prišli mi také ženské. Predsa len, tí, čo rapovali, vystupovali ako tvrďasi. Tak aj ja som dal prvých päť skladieb von, ktoré boli tvrdé. Ale postupom času mi došlo, že to bol len akýsi štít voči všetkému, čo som prežíval. Tváril som sa tvrdo, ale vo vnútri som bol rozpadnutý.

Je po rokoch to raperské rozpadnuté vnútro zocelené?

Určite áno. Veď si zoberte, že som mal dvadsaťjeden rokov, keď mama zomrela. Musel som sa starať o domácnosť, zarábať, platiť účty... Stál som nohami pevne na zemi. Keď ma popularita vystrelila hore, už som mal dvadsaťpäť a veci vnímal inakšie. Mohol som zísť z cesty, ale ustál som to.

Je dnes Kali iný človek?

Myslím si, že človek, ktorý sa za dvadsať rokov niekam neposunie, tak asi má problém. Keď ho nezmení ani to, že má rodinu, dieťa, tak podľa mňa mu nie je pomoci. Mne veľmi pomohla hudba a fakt, že sa mi v nej začalo tak dariť, že sa to stalo mojou prácou, za ktorú som platený. Hudba bola veľká náplasť na to, o čom som prišiel. Dnes si hovorím, že vlastne nebyť smrti mojej mamy, hudbu by som nerobil. Asi by mi to nikdy nenapadlo. Chcel som byť futbalista a robil som všetko preto, aby som ním bol. Možno, keby neodišla moja mama, tak by tu nebola malá Nelly, moja dcéra. Mama sa volala Kornélia, ale všetci ju volali Nelly. Dcérka dostala meno po nej – Nelly. S odstupom času som pochopil, že všetko má svoj dôvod, hoci často sú to paradoxy, ktoré nás posúvajú ďalej v živote. Dnes som iný v tom, že nejednám zbrklo, viem si vyhodnotiť, čo za čo stojí, čo má zmysel, a čo nie. Ale ostalo z toho starého Kaliho to, že stále neviem hovoriť o svojich pocitoch. A tiež to, že stále mám rád hudbu.

Raperi majú rôzne tetovania na tele, vy nie ste výnimkou. Mnohí ľudia sa na tetovanie pozerajú „cez prsty“. Stretli ste sa s tým?

Áno, ale bolo to veľmi dávno. Nepamätám si na nejaký konkrétny prípad, kedy ma za to niekto odsúdil. Ale ja som nebol potetovaný vždy. Keby nezomrela mamina, tak podľa mňa nemám ani jedno tetovanie. Tá by mi dala! Mamina bola veľmi proti tomu. Prvé tetovanie som si dal asi rok po tom, čo zomrela – bolo to jej meno. No a potom som pridával ďalšie a ďalšie tetovania. Keď som začal spievať, už som teda nejaké tetovania mal, jasné, že to ľudia odsudzovali. Ale bolo mi to jedno, ja som to vnímal ináč. Bral som to ako formu vyjadrenia mojej osoby. Potetovaný človek nemusí byť vagabund. Veľakrát sa v začiatkoch stalo, že niekto poznal moje pesničky, ale nevidel ma, a keď ma zbadal, bol prekvapený, že ja som ten interpret. Že vyzerám ináč, než si predstavoval, keď ma počúval spievať o láske a iných melancholických témach. Akoby zvuk nekorešpondoval s obrazom. Ako sa hovorí – nesúď knižku podľa obalu.

O niekoľko dní  tu máme najkrajšie sviatky v roku. Aké sú Vianoce rapera Kaliho?

Naše Vianoce začínajú už v novembri, kedy si postavíme stromček. Vianoce väčšinou trávime celá rodina spolu. Kedysi to bolo iné, stalo sa, že som sa sľúbil na koncert na Štedrý večer. Mal som pocit, že musím, pretože ma čakajú ľudia. Uprednostnil som rodinu pred fanúšikmi. Hovoril som si, že o nič nejde, veď sa k rodine vrátim. Ale nie je to pravda. Napokon, zažil som to ako dieťa, keď otec kamionista nebol pri štedrovečernom stole. Nechcem, aby moja dcéra zažívala takéto pocity. Dnes viem, že to tak nie je – áno, síce sa k rodine vrátim, ale ten čarovný moment už s nimi druhýkrát neprežijem. Preto už teraz nehrám ani na Vianoce, ani na Silvestra.

Zdroj foto: akm, tv markíza