Speváčka Marcela Laiferová (80) oslavuje vo veľkom štýle: Spevák nie je hlasná trúba

Legenda popmusic Marcela Laiferová oslávila v júli neuveriteľných osemdesiat rokov. Na hudobnej scéne pôsobí už vyše 60 rokov a tieto vzácne jubileá sa chystá osláviť tak ako sa od speváčky očakáva – veľkolepým koncertom v bratislavskom rozhlase.

Keď sa obzriete za vaším kariérnym životom, čo tam vidíte?

Predovšetkým je to vyše 1200 pesničiek, ktoré som nahrala a sú v archíve. Potom je to množstvo významných ľudí, s ktorými som sa stretla. Tým, že som spievala aj v zahraničí, mám svoje publikum aj tam. Získala som veľmi veľa  priateľov nielen v umeleckej brandži, ale aj v iných oblastiach. Najviac v Nemecku, ale aj v bývalom Sovietskom zväze, viackrát som totiž spievala napríklad v Moskve. Ako speváčka som videla, ako reagujú na moje piesne, ako ich preciťujú, či sa im páčia. To všetko musí umelec vnímať, keď sa chce postaviť na pódium a doslova sa dať k dispozícii. Sú to stovky kilometrov, ktoré precestujeme na koncert a podľa toho, aký program mám na nasledujúci deň, buď prespím v hoteli alebo po koncerte sadám do auta a šoférujem zas rovnaké kilometre domov. Je to veľký záber pre organizmus, ale dodnes šoférujem veľmi rada. To mi neprekáža, vadí mi skôr, keď ma niekto iný vezie – vtedy sa bojím.

Nie je to náročné?

Ja urobím bez problémov na otočku trasu Bratislava – Košice a späť. Nerobí mi to ťažkosti. Milujem to, pre mňa je to určitý športový výkon a zároveň radosť. Dávam si však pozor, ak cítim, že som unavená, nejdem na doraz. Nedávno som cestovala z koncertu, bola hlboká noc, na autostráde plno áut, tisli sa vedľa seba v troch pruhoch. Išla som zámerne v najpomalšom pravom pruhu predpisovou rýchlosťou. V žiadnom prípade nechcem riskovať.

Predsa len, šoférovať toľko kilometrov, potom odspievať celý koncert a zas šoférovať naspäť, to musí byť únavné.

Je aj istá dispozícia. Sú ľudia, ktorí to nemajú radi, ja s tým nemám problém. Pre mňa bolo šoférovanie odjakživa relax. Keď som sa necítila vo svojej koži, sadla som do auta a išla som sa previezť. Faktom je, že život speváka je pestrý, nikdy nevieš, kedy ťa kam pozvú účinkovať, kedy a kde sa naješ, vyspíš... V takomto nasadení žiješ vlastne po celý aktívny život. Priznávam, že je to spojené aj s istým zdravotným rizikom. Nie je to tak, ako to vyzerá v časopisoch alebo v televízii. Ľudia majú často skreslený pohľad na našu prácu.

Čo bolo na vašej kariére najťažšie?

Spievanie nebolo to najťažšie. Keď som začala mať prvé veľké úspechy, ešte som študovala na vysokej škole medicínu. Ale keď robíš niečo s láskou, ak ťa to baví, tak ti to nepripadá ťažké. Možno len trochu, no nie si z toho zúfalá. Nemyslela som nikdy na to, že to nezvládnem, že to neurobím. Mám šťastie, že ma aj hudba aj medicína bavia do dnešného dňa. Nedávno som bola vo Viedni a kúpila som si nové mlekárske knihy, lebo ma táto oblasť zaujíma. Medicína je nekonečná veda a neuveriteľne zaujímavá. To máte ako detektívku – vždy vie niečím prekvapiť.

27. novembra budete mať veľký koncert v budove Slovenského rozhlasu, známej bratislavskej obrátenej pyramíde. Na čo sa môžu vaši fanúšikovia tešiť?

Na koncerte vystúpi viacero mojich kolegov rôznych generácií. Tú mladšiu zastúpia Nela Pocisková, Samo Tomeček, pozvanie prijala skvelá Beáta Dubasová, hudobník Marián Čekovský, ale aj moji generační kolegovia Peter Stašák, Peter Lipa, či napríklad Ján Berky Mrenica so svojím orchestrom, skladateľ Ladislav Briestenský, vokálne Trio Trend a orchester pod vedením dirigenta Pavla Zajačka. Myslím si, že je to báječné zloženie. Diváci sa môžu tešiť na prierez najväčšími hitmi, ktoré definovali moju kariéru, ale aj na raritné skladby ocenené publikom i odborníkmi. Zaspievam zmes svojich najväčších hitov, tiež piesní, ktoré som spievala posledné roky a na záver šansón, ktorým vzdám úctu Jozefovi Bednárikovi. Som mu nekonečne vďačná za šansóny, ktoré mi napísal a zrežíroval.

Práve šansóny vás zastihli vo vyzretom veku...

Áno, vo veku, kedy sa tento žáner už dá spievať. Na to, aby to človek vedel zaspievať so všetkým, čo k tomu patrí, potrebuje skúsenosť. Šansóny sú o živote. Mám tam texty, pri ktorých niektorí ľudia plačú, je to dojemné. Tak ako život – je dojemný, aj veselý, aj smutný. Musíme byť vďační aj za to dobré, aj za to, čo nás v živote zamrzí. Je to dar, a všetko má svoj význam.

Čo považujete za najväčší dar vo vašom živote – súkromnom i profesijnom?

Ja som veľmi rada za mužov, ktorých som mala, boli to výnimoční ľudia. To bol veľké šťastie. A, samozrejme, moje deti. Som šťastná a hrdá, že som pri tej práci stihla mať dvoch synov, Stanislava a Martina. To je kotva, ktorú človek v živote má. Keby sa všetko stratilo a nefungovalo, deti sú to najkrajšia a najmilšie, čo v máme. Teraz mám v živote ešte jedno potešenie – psíka, z ktorého sa veľmi teším.

Prečo ste sa rozhodli zaobstarať si zvieracieho spoločníka? Cítite sa osamelo?

To rozhodne nie. Kedysi som už mala psíka, mala som ho rada. Nemohla som ho však brať so sebou do hotelov, tak som ho dala susedom. No a prečo práve teraz? Niekedy som večer smutná, som doma sama a bojím sa, aby na mňa nepadol smútok. To je nebezpečné. Kontrolujem preto svoje myslenie, pretože myslenie je u človeka najdôležitejšie. Z toho sa odvíjajú ďalšie veci. Takže mať doma psíka je pre mňa radosť – dívať sa na niečo také milé, sladké.

Navyše, psík udržuje svojho majiteľa aj vo fyzickej kondícii. Treba s ním chodiť na prechádzky, viackrát do dňa ho ísť vyvenčiť. Budete to stíhať popri vašom spoločenskom živote?

Určite áno, chvalabohu, viem si svoj čas rozumne ustrážiť. Čo sa týka mojej fyzickej kondície, pravidelne cvičím a najnovšie mám svojho trénera, ktorý ma pri cvičení detailne kontroluje a nedá mi oddýchnuť. Je to jedna z najlepších vecí, aké som pre seba urobila za posledné roky. 

Máte v repertoári aj nové piesne, alebo koncertujete s overenými hitmi, ktoré si pýtajú fanúšikovia?

Mám aj staré šlágre, aj nové pesničky. Mala som hity nielen u nás, ale napríklad aj v rakúskych hitparádach. Teraz vyšla v Rakúsku nové LP platňa s viacerými nahrávkami a je na nej aj moja pieseň. Vyšlo mi tam aj niekoľko CD, som rada, že som mala to šťastie vážnejšie osloviť poslucháčov aj v zahraničí. Vďaka tomu sa v tamojších médiách objavilo aj viacero článkov. Keď sa zamyslím nad svojou kariérou, naozaj som mala v živote šťastie, robila som napríklad s vynikajúcim skladateľom a kapelníkom Braňom Hroncom, s geniálnym doktorom Jaroslavom Laiferom – mojím manželom, potom prišla spolupráca s  Orchestrom Karla Vlacha, s ktorým som ako prvá Slovenka nahrala LP platňu. Dostala som niekoľko medzinárodný cien vrátane dvoch Bratislavských lýr.

Počas kariéry ste aj vy prešli istým žánrovým vývinom – ako ste sama spomenuli, od popu k šansónu.

Mám veľmi široký repertoár. Nahrala som na náš aj zahraničný trh množstvo piesní od popu až po klasiku. Som na to pyšná, že dokážem robiť aj iné štýly a neostala som „pripnutá“ len na jednom. Pretože hudba je taká široká, nádherná vec, človek nevie, čo skôr. Napríklad teraz mi napísal jeden člen zo orchestra Jána Berkyho Mrenicu krásnu pesničku, mali by sme ju ako dvojica na bratislavskom koncerte zaspievať. Je ťažké vybrať si spolupracovníkov, vybrať si skladbu, aj odmietnuť ponúkanú spoluprácu. V tom je to umenie – vybrať si správne. Spevák nie je hlasná trúba, on si nesie svoju kožu na trh a preto je dôležité mať taký repertoár, aký sa mu páči, lebo tým repertoárom a hlasom sa predáva. Ja svoje piesne spievam s láskou. Mnohí dobrí speváci sa stratili, lebo nevedeli, čo chcú.

U speváčky rozhoduje aj vzhľad – to si povedzme na rovinu. Zažili ste boj o miesto na výslní, o to, ktorá má krajšie šaty, účes a podobne?

Ja som si to nevšímala, nezaoberala som sa tým. Nemala som čo závidieť. Obliekala som si to, čo som chcela, spievala som to, čo som chcela. Bola som spokojná, a zdá sa, že aj publikum.

Ako sa vám pozdáva dnešná hudobná tvorba mladých interpretov?

Vrátim sa k Samovi Tomečkovi, ktorý bude účinkovať na mojom koncerte. Je to vynikajúci spevák, má úžasný hlas a povahové vlastnosti. Lebo talent nestačí, na to, aby si bol populárny, musíš si ustrážiť svoje charakterové vlastnosti, charizmu. To je nesmierne dôležité. Teším sa, že sa na hudobnom trhu objavujú aj pekné nové pesničky, žiaľ, nie je toho tak veľa, to je škoda. Ale zároveň treba povedať, že sa pre spevákov nič nerobí, televízie a rozhlas nič nevysielajú. My keď sme natočili novú pieseň, okamžite bola nonstop v éteri a zostala tam dlhé roky. Teraz spevák natočí hit, odznie párkrát v rádiu a koniec, viac o nej nik nepočuje. Potom je naozaj ťažké dostať sa poslucháčovi do ucha. Šlágre vznikajú tým, že sa hrajú a  –  prirodzene – musia sa páčiť. Ale ja sa sústreďujem na seba, nestarám sa do tvorby iných. Pomôžem, keď o to niekto stojí, ale nerozpitvávam ostatných. Sledujem dnešnú hudobnú scénu a fandím mladým. Tých kolegov, ktorých som pozvala – aj mladších, aj starších – považujem za vynikajúcich umelcov, takže sa veľmi teším na koncert.

Bude to vzácna a dôstojná oslava vašich 80 rokov a viac než 60 rokov na hudobnej scéne. Čo si okrem vašich piesní ešte zaslúži osláviť?

Milujem život. Všetko si robím sama, nemám vlastného manažéra. A keď s niekým spolupracujem, vyberiem si ho sama. O to je to ťažšie, lebo musím si každé vystúpenie, každý koncert do detailu premyslieť. Dôverujem sama sebe, aj keď ide o život. Doslova. Pred takmer dvomi rokmi som bola veľmi vážne chorá a skončila som na operačnom stole v život ohrozujúcom stave. Povedala som si, že ja sa z toho dostanem, bola som o tom presvedčená. Keď človek  niečo chce, musí byť o tom presvedčený, musí po tom túžiť a hovoriť pozitívne. Najhoršie je, keď povieš: možno, neviem, asi nie, nie som si istá... To ľudia často robia, a to je veľký škoda, lebo to odďaľuje úspech. Priala by som ľuďom, ktorí prídu na náš koncert, aby boli veselí a šťastní. V predvianočnej atmosfére im budeme spievať, bude tam skvelá nálada. Ako darček pod stromček som si venovala knižku, moju biografiu Hrdá láska, ktorú napísal český autor Miroslav Graclík a bude k dispozícii aj na koncerte. Veľmi sa teším, príďte.

Zdroj foto: aml, anc