Možno ste na poličkách kníhkupectiev zahliadli knihy od autora Petra Gašparíka (48) a pýtate sa, kde sa tento autor vzal. Pravdou je, že je tu už dávno a mohli ste sa stretnúť aj s jeho filmami.
Encyklopedické heslo o Petrovi Gašparíkovi by vyzeralo takto nejako: Peter Gašparík študoval po talianskom gymnáziu na VŠMU filmovú réžiu, na PEVŠ Mediálne štúdiá a zároveň absolvoval študijné pobyty a stáže v Taliansku, Francúzsku a v USA. Debutoval básnickou zbierkou Kúsok môjho srdca (2000). Neskôr mu vyšla kniha Čo som (ne)urobil, (ne)urobil som, ktorá je mixom poézie a prózy. V roku 2017 publikoval prvý prípad Kornela Karoviča, odvtedy ich vyšlo niekoľko. Píše aj umeleckú prózu. Román Ružová vila (2023) je autobiograficko-faktografický román s prvkami beletrie, ktorý sa venuje osudom jeho rodiny z matkinej strany v priebehu dvadsiateho storočia. Venuje aj réžii, natočil celovečerné dokumenty Tereza – Náboj lásky (2019) o vzťahu matky k postihnutej dcére, Stopy – Boje v Banskej Štiavnici (2023) o hľadaní starého otca - odbojára a politika. Venoval sa aj prekladom (Nestíham alebo ťažký život štátnej úradníčky (2013) – spolu s Terezou Gašparíkovou, Svet zázračných živočíchov (2015) a tiež podnikal.
Film o najbližších
Práca človeka sa dá popísať v skratke, ale život je o inom. Napríklad film Tereza - Náboj lásky. Je to autorovo hlboké intímne vyznanie pre mamu a sestru. Je to film o obetavej materinskej láske a o úžasnej osobnosti staršej sestry, ktorá pravdepodobne chybou lekárov ostala po zákroku postihnutá. Mama Tereza bola známa tlmočníčka a prekladateľka, priatelila sa s veľkými hviezdami ako Jean Paul Belmondo, Alain Delon, Michele Placido, Giuletta Massina a ďalší. „Guiletta mi darovala Felliniho dáždnik. Ja som vzácny dar používal a niekde som ho stratil. Veľmi mi za ním bolo ľúto. Mám od nej ešte jej tašku, ale tú už opatrujem doma schovanú,“ hovorí Peter Gašparík a dodáva: „Mama mala vo svojom živote šťastie, že pracovala s filmovými hviezdami, ale podstatné bolo zvládnuť život, ktorý bol naozaj zložitý. A o tom je môj film o nej. Keď točíte o blízkych ľuďoch, je to oveľa ťažšie. Je tam priveľa tlakov a obnažovania, ale má to zmysel. Ten vzťah bol výnimočný. Napriek tomu, že sestra je v tele, v akom je, že nerozpráva, je ležiaca, je úžasná. Keď človek stratí prvotný ostych, uvedomí si, že je tam normálny človek. A v neposlednom rade som chcel ukázať že starostlivosť o takýchto ľudí je neuveriteľná námaha. Je to údel, ale ja som chcel ukázať, že sa to napriek všetkému dá zvládnuť. Všetko, čo robím, robím tak, aby som podnietil v ľuďoch citlivosť. Neviem robiť bez toho. Myslím si, že dnes to veľmi potrebujeme.“
Príbehy Kornela Karoviča
V apríli tohto roku vyšla Petrovi Gašparíkovi nová knižka zo série Prípady Kornela Karoviča. Smrť na Liptove je už siedmy príbeh, dej sa odohráva v Liptovskom Mikuláši a v dedinke Bobrovec na vysokohorskej chate. Dej, pochopiteľne, čitateľom prezrádzať nebudeme. Autor nás ubezpečil, že jeho príbehy na seba nenadväzujú, čitateľ môže siahnuť v akomkoľvek poradí.
Svoju spisovateľskú dráhu začal s poéziou, ktorú má veľmi rád. Priznáva ale, že aj keď je to nádherná vec, ale čitateľská základňa je podstatne skromnejšia, ako pri detektívkach. „Chcem mať čitateľov, poéziou sa naozaj veľmi ťažko dá živiť. Vždy som mal rád detektívky. Aj môj život má rôzne zápletky, vrcholy a pády. Postavu Kornela som vytvoril spontánne a som rád, že sa u čitateľov uchytila.“
Je Kornel vymyslený?
Písať detektívku nie je jednoduché. Nestačí vymyslieť zaujímavú zápletku a jej rozuzlenie, ale ak má byť príbeh uveriteľný, treba poznať aj zákulisie práce kriminalistov. „Venoval som sa tomu, ale moje knihy sú skôr dobrodružné príbehy s kriminálnou zápletkou. Kriminologické faktory nie sú v nich najdôležitejšie, skôr je zaujímavý život hlavného hrdinu, jeho vzťahy a udalosti, ktoré sa mu dejú. Je to aj preto, že mám rád tzv. americkú tvrdú školu, príbehy o chlapoch, ktorí sú bití životom a snažia sa spravodlivo riešiť situácie, ktoré im život prináša.“ Ako to už býva, mnohí čitatelia si postavu Kornela spodobňujú s autorom. Hrdina je kompilát rôznych ľudí a má niečo aj z autora. „Mojím veľkým vzorom je Federico Fellini, a ten tvrdil, že pravé umenie je vtedy, ak je prefiltrované našou osobnou skúsenosťou. Vtedy vzniká niečo nové, pretože každý sme jedinečný. Ja sa za svoj život nehanbím.“ Presne na toto sa ho pýtajú aj na besedách. Či to, o čom píše, sa naozaj stalo. Niektorí hovoria, že sa mu ľahko píše, keď sa mu stávajú také veci, že potom ich stačí len zapísať.
Pátranie o rodine
Kniha Ružová vila úplne iný druh literatúry. Striedajú sa tam úvahy s príbehom, je tam veľa Banskej Štiavnice a veľa faktov o rodine jeho starého otca. A keďže svoje umelecké ambície realizuje aj v oblasti filmu, o starom otcovi natočil aj dlhometrážny dokumentárny film Stopy – boje v Banskej Štiavnici. Rozpráva v ňom o pátraní po starom otcovi, ktorý bol odbojár počas druhej svetovej vojny a zároveň bol predseda Miestneho národného výboru v Banskej Štiavnici za Demokratickú stranu. Počas zberu materiálu na film sa dozvedel veľa aj o vlastnej rodine. „To bola vlastne moja základná motivácia. Zároveň som sa stretol s ľuďmi, ktorí majú zmapovaný protifašistický odboj v celom regióne. Osud starého otca sa prelína s udalosťami. Film je aj o tom, ako v okolí Štiavnice prebiehali boje a najväčšie bojové operácie druhej svetovej vojny.“ Ako sa 80 rokov po udalostiach hľadajú informácie? Priamych účastníkov je už veľmi málo a osobných výpovedí tým pádom tiež. Peter Gašparík objasňuje: „Písomností je tiež pomenej, lebo keď sa dostali komunisti k moci, všetko zničili. Partia lokálnych historikov, ktorí sa téme druhej svetovej vojny v štiavnickom regióne venujú, sa náhodou dostali k unikátnemu zdroju. Našli tašku s materiálmi, na ktorú niekto zabudol a nezničili ju.“ Dlhometrážny dokumentárny film nie je kasový trhák, trvá dlho, kým uzrie svetlo sveta. V prípade filmu, o ktorom je reč, to trvalo štyri roky. „Je to boj, na konci sa tvorca obzrie a vidí za sebou veľa práce. Ale keby som neveril, že to má význam, tak by som sa do toho nikdy nepustil.
Plány neprezrádza
Momentálne pracuje na filme Mia Italia. „Žil som v Taliansku, ako rodina máme veľmi blízko k Taliansku. Mal by to byť kultúrny cestopis po krajine, o ľuďoch, ktorí sú naši priatelia.“ Na otázku, čo robí, keď netočí, nepíše a nezháňa informácie, pobavene odpovedá, že aj vtedy točí, píše a zháňa informácie. Rád trávi čas so svojou dcérou, a keď si potrebuje vyčistiť hlavu, zájde si zahrať tenis. Keď sa dá, tak ide k moru do obľúbeného Chorvátska. „Som morský človek. Milujem čas, kedy sedím pri mori a čítam. To sú moje dve veľké lásky. Čítam všetko, okrem sci-fi, fantasy, to ma neoslovilo. A ešte ma nebaví politická literatúra.“
Keby si mal vybrať znova svoju životnú dráhu a povolanie, nemenil by. „Vždy som chcel byť režisér a spisovateľ. Som šťastný človek, spokojný so svojím životom. Napísal som zopár kníh, za ktorými si stojím a ktoré sa aj dobre predávajú a natočil som filmy, ktoré zarezonovali v širšej spoločnosti. Hlboko si vážim každého jedného čitateľa a diváka. Som za to všetko naozaj vďačný, lebo si uvedomujem, že nie každému sa podarí, aby sa mu splnili sny.“ K dokonalej spokojnosti mu chýba už iba splnenie sna o hranom celovečernom filme. Už viackrát bol blízko, ale verí, že sa to podarí. Na otázku, aký by to mal byť film, odpovie tajomne, že má zásadu, že o plánoch dopredu nehovorí, aby ich nezakríkol. Lebo ako sa hovorí – ak chceš Boha rozosmiať, povedz mu svoje plány.
Zdroj foto: apg, anc
3
