PAVEL JACZ († 66): Počas svojej kariéry pôsobil v Slovenskej televízii, kde moderoval aj dôležité politické diskusie. (Zdroj: tasr)
Pavel Jacz († 66) bol jedným z prvých novinárov, ktorí v novembri 1989 informovali o študentských protestoch v Bratislave. Už 16. novembra, deň pred vypuknutím masových demonštrácií, priniesol televíznu reportáž o živej reťazi študentov, čím pomohol prelomiť mediálnu cenzúru. Nový Čas Nedeľa získal dokument, v ktorom Paľo, ako ho familiárne volali priatelia, opisuje prvé dni Nežnej revolúcie tak, ako ich prežíval ako televízny spravodajca v novembri 1989.
Keď som sa zobudil 16. novembra 1989, črtal sa deň ako každý iný. Prišiel som do práce, nejaké tipy som už mal v hlave, ale čakal som pri kávičke a cigaretke i čítaní dennej tlače aj na tipy svojich „bonzákov“, ktorí mi telefonicky oznamovali, čo sa dnes a kde deje. Nepotreboval som klikať do anonymného internetu, ako to dnes robia redaktori. Majú to síce skôr, ako som to mával ja, ale ja som mal istotu, že sa niečo uskutoční. Oni ju dnes nemajú. Predpoludním som išiel nakrútiť nejaké správy, ale ešte predtým mi zavolal môj zdroj (dosť vysoko postavený človek) z vtedajšej verejnej bezpečnosti – teraz polície, že študenti sa o 16-tej hodine zídu na nejakej demonštrácii pred Pionierskym palácom (dnes sídlom prezidenta) a že bezpečnostné zložky robia opatrenia. Moja prvá otázka bola: „A to chcete študákov zbiť a zavrieť? Veď oni si zakričia, a potom aj tak skončia v krčme na pive“. Povedal som mu, že si skúsim vypýtať kameru. Zašiel som s evidenčným listom (vďaka nemu mi pridelila produkcia televízny štáb) za zástupcom šéfredaktora Martinom Schellingom, aby ho podpísal. Ten ma však odbil, že toto sa nakrúcať nebude. A tak som zavolal svojmu zdroju, že z toho nič nebude, ale že sa tam pôjdem pozrieť a poprosil som ho o hlášku, aby ma policajti nezobrali.
No a o 16-tej hodine som prišiel pred sídlo dnešného prezidenta. Na moje prekvapenie som tam zbadal asi 8 novinárov z denníkov a televízny štáb. Hneď som išiel za kameramanom, dnes už nebohým Ferkom Horváthom, s ktorým som robil tie najinvestigatívnejšie reportáže a technikom kamery, neskôr kameramanom Jožkom Hullom. Moja prvá otázka na nich bola: „Kto vás sem poslal?“
Odpoveď: „Schelling.“
Dobre teda naložil s mojou informáciou! A viac som sa nestihol opýtať, pretože prišli dvaja uniformovaní policajti s tým, že tu sa nebude nakrúcať a nech ukážeme občianske preukazy. Pritom museli vidieť z označenia na kamere, že sme z Československej televízie. Ale hláška o mne išla a keď policajt otvoril môj občiansky preukaz, tak povedal: „Á to ste vy, pán Jacz? Tak to je v poriadku.“ Odvtedy sa od nás nepohli a strážili nás.
NA NÁMESTIACH: Davy ľudí demonštrovali po celom Československu. (Zdroj: apj)
Išiel som za asi pätnástimi-dvadsitimi študentmi a chcel som sa ich spýtať, proti čomu protestujú. Z kruhu vystúpila Henrieta Hrinková a povedala mi všetko, aj trasu, kadiaľ chcú ísť. Ja som povedal, že to budem nakrúcať pre Československú televíziu, redakciu Televíznych novín. Ona že v poriadku, ale určite to televízia neodvysiela. Zároveň som ju upozornil na to, aby nedali polícii žiadnu šancu zakročiť, nemuselo by to dobre skončiť a nádej na vysielanie by bola mizivá. Odporučil som jej, aby chodili cez priechody pre chodcov, po chodníkoch a nehatili cestnú premávku. To aj dodržali, a tak sa cez Poštovú ulicu a Obchodnú dostali pod Michalskú bránu, teda do historického centra a pokračovali na Hviezdoslavovo námestie a po nábreží k Univerzite Komenského a cez Šafárikovo námestie k vtedajšiemu Ministerstvu školstva. Pred nami išli študenti, za nimi ako náš predvoj policajný žigulák s modrým majákom a naša služobná volga. Opustili sme ich pred Vajanského nábrežím a nadbehli si ich. Čakali sme ich pred vchodom ministerstva. Žiaľ, nikto mi nepovedal, že položia kyticu pred Univerzitou Komenského pri plakete Danke Košanovej, preto tieto zábery chýbajú v archíve. Bola to moja chyba, ale chceli sme mať všetko pripravené pred ministerstvom. Študentov bolo počuť už z diaľky ako vykrikovali heslá. Len som sa bál, aby ich policajti počas trasy nezastavili a nezbalili. Ale keď som ich zbadal ísť po chodníku, tak mi bolo jasné, že ani v socializme sa neporušovali tak predpisy a zákony zo strany polície, ako dnes. Študenti totiž prichádzali držiac sa za ruky po chodníku. Tak to bolo aj na priechodoch pre chodcov. Z hŕstky študentov ich bolo zrazu pred ministerstvom vyše sto! Zastavili na protiľahlom chodníku pred ministerstvom a začali skandovať: My chceme slobodu!, Chceme dialóg! a ďalšie heslá.
Využil som krátku prestávku a zakričal som na nich: „Prečo to vykrikujete do vetra, poďte mi to povedať pred kameru a do mikrofónu!“ Zabralo to.
Prerušil som demonštráciu, všetci prešli cez cestu ku mne a prvá, ktorá mi čosi povedala, bola Henrieta Hrinková a potom ďalší a ďalší. Ja som bol rád, že mám dobrý materiál a oni boli radi, že čosi bude v televízii.
Zrazu sa na schodoch pred Ministerstvom objavil tajomník ÚV KSS pre ideológiu Gejza Šľapka a začal sa „schodiskový dialóg“. Vtedy som si všimol, že okolo mňa a kameramana s technikom boli samí tajní. Opýtal som sa ich, čo chcú. Odpovedali, že dostali príkaz chrániť nás. A začal som sa smiať: „A pred kým, pred študentmi?“
Na to mi technik povedal, že nám dochádzajú batérie do kamery, tak som sa jedného z tajných opýtal, či majú auto, On, že áno. Poprosil som ho, aby nám doniesli z televízie batérie, lebo technik nerátal s tým, že to bude tak dlho trvať. Jožko Hulla zavolal do televízie, aby niekoho poslali pred vchod, že prídu policajti po batérie. Trvalo to necelých 10 minút a mali sme nabité batérie, takže sme mohli nakrútiť všetko.
Nasnímali sme rozhovor Gejzu Šlapku so študentmi, trvalo to asi 20-30 minút. Dohodli sa, že nebudú debatovať na schodoch, ale že sa stretnú v aule. Nakoniec vďaka následnému priebehu udalosti Nežnej sa stretnutie nerealizovalo. Po skončení demonštrácie si ma Gejza Šlapka zavolal na vrátnicu ministerstva. Mali sme dobrý a otvorený vzťah. Vždy som mu povedal pravdu aj o tom, o čom mu jeho „pucipajtáši“ nespomenuli ani slovom a filtrovali informácie. Ja som mu ako dobre informovaný novinár povedal priamo do očí všetko, čo trápilo mňa aj ľudí A on sa len čudoval, že žil niekedy v neinformovanom svete. A bolo jedno, či to bolo o komunistoch, alebo bežných ľuďoch. Vedel, že má vo mne pravdivého informátora, i keď nestraníka, a preto si ma veľmi vážil. Dovolím si povedať, že v mnohých prípadoch dal aj na mňa a urobil dôslednú nápravu a bolo jedno, či svinstvá a podlosti boli z dielne obyčajných úradníkov, komunistických funkcionárov, riaditeľov či „neriaditeľov“. Neraz sa stalo, keď ma zbadal – a mohol ísť aj s ministrom – , prišiel za mnou a spýtal sa: „Paľo čo je nové?“ Hneď som mu naservíroval to, čo ľudí i mňa trápilo.
Na vrátnici ministerstva školstva mi povedal: „Paľo, toto sa vysielať nebude!“ Na to som zareagoval: „A chcete zo mňa urobiť ko...ta? Veď tu bolo osem novinárov, zajtra toho budú plné noviny a na Jacza a Televízne noviny budú ľudia pľuvať! Nebudem sa môcť ukázať na ulici.“
Na to sa zamyslel a povedal: „Dobre, ale povieš tam túto vetu!“ A nadiktoval mi, čo mám povedať.
Aby som sa uistil, že to bude vo vysielaní, tak som ho požiadal, aby to povedal svojej neteri Elene Bujačkovej, ktorá v ten deň moderovala Aktuality, keďže celá akcia skončila počas vysielania federálnych Televíznych novín. Ale tam by to Pražáci určite do vysielania nezaradili. Po telefonáte som mal istotu, že to Aktuality odvysielajú. Mal som silný tromf – dohodu s Gejzom.
Nakoniec okrem mňa v ten večer a denníka Smena na druhý deň, nikto o demonštrácii neinformoval. Pravdepodobne bol redaktor Smeny prítomný pri debate na vrátnici ministerstva, a tak mal tromf v rukách a možno aj dohodu s Gejzom.
Prišiel som do redakcie. Nezaoberal som sa strachom o miesto. Mal som za sebou spred troch mesiacov odmietnutie ísť nakrútiť reakcie, na podľa vtedajšej terminológie, na pamflet Niekoľko viet. A to tri dni po sebe. Žiadal som dokument do ruky, aby som ho mohol dať prečítať respondentom. No na druhý deň prišli len tri vety. Pokiaľ mnohí moji kolegovia išli urobiť reakcie bez podkladov – teda bez dokumentu Niekoľko viet, ja som čakal na vyhadzov. Nakoniec uznali moje argumenty, že nemôžem urobiť niečo, o čom nemám ani šajnu. Ale ak si dobre pamätám, tak z toho bolo kárne opatrenie. Ale pracoval som ďalej.
PLNÉ NÁMESTIA: Prenosy z demonštrácií vysielala televízia, Paľo Jacz († 66) patril k prvým spravodajcom. (Zdroj: apj)
V redakcii som zostrihal reportáž z demonštrácie so strihačkou a do vysielacej smeny zrazu prišla požiadavka poslať celý text aj s prepismi rozhovorov na sekretariát námestníka riaditeľa televízie pána Haniska. Vrátilo sa to zoškrtané asi na 60 percent, najmä rozhovory so študentmi. Nesúhlasil som s tým, a tak ako sme všetci sedeli vo vysielacej smene, som sa ich opýtal: „Kto je viac – Šlapka, alebo Hanisko?“ Všetci odsúhlasili Šlapku, a tak sme materiál odvysielali tak, ako som ho zostrihal.
Musím však poznamenať, že 20 rokov som bol presvedčený, že tie škrty prišli od samotného námestníka Haniska, ktorého som vtedy neprávom označil za toho, kto to zoškrtal. Aj som sa mu neskôr verejne ospravedlnil. Pán Hanisko bol v tom čase na dovolenke. Nakoniec vysvitlo, že to bol práve jeden z „filtrujúcich pusipajtášov“ od Šlapku. Dokonca, keď som stretol v nemocnici asi dva mesiace pred smrťou samotného Gejzu, tak som sa ho na to opýtal a ani on o ňom nevedel! Žiaľ, neviem, kto to bol, pretože sa pod fax nepodpísal a nechal nás všetkých v omyle, že to bol pán Hanisko. Aj takéto veci sa dejú počas vypätia všetkých síl a stresov, keď niet času pri jasnej veci si overiť každý jeden vetrík, ktorý zaduje. Tu to však nebola podstatná vec.
Reportáž sme teda odvysielali tak, ako som ju zostrihal a načítal. Nič som nekomentoval, bola to len rozšírená správa s požiadavkami študentov a ich debata s Gejzom Šlapkom.
Dosť prekrútenú informáciu som počul po 15-20 rokoch. Jeden z účastníkov študentov pán Števčík, verejne povedal, že ak by sa tam neobjavil Šlapka, tak by ich pripravení policajti zlynčovali (Dnes je bombastická informácia na oponentov a zveličovanie prkotín v politike veľmi populárn . Netvrdím, že tam neboli policajti. Boli, ale nie nastúpené kordóny. Viac tam bolo tajných, než uniformovaných. Ja som však ani dodatočne nepočul o tom, že by študentov mali zmastiť. Je pravdou, že čakali na porušenie zákona, aby mali argument, ale keďže študenti poslúchli moje rady, policajti nemali prečo, študenti nekričali protištátne heslá, nehatili dopravu. Chodili po prechodoch pre chodcov a po chodníkoch.
Na druhý deň bolo trochu povyku, čo sme to odvysielali, ale na riešenie neprišlo, pretože v Prahe na Národnej triede naozaj zmlátili kordóny policajtov študentov. A miska váh sa začala hojdať.
V sobotu som išiel do práce a každú pol hodinku som telefonoval môjmu informátorovi na verejnú bezpečnosť, či sa niečo nedeje. Nedialo, iba študenti sa na VŠMU hermeticky uzavreli a nevychádzali. Tak to bolo po celý víkend a myslel som si, že to bolo ako obvykle, zakričali sme si a bude pokoj. A čas bude zase len plynúť. A tak som v pondelok predpoludním išiel vyrábať dlhšie pripravovanú reportáž na hraničný priechod do Bergu o dovoze počítačov. Tá však neuzrela svetlo sveta, pretože keď sme prišli okolo obeda do redakcie, tak sa všetci pýtali, kde si bol, treba ísť vyrábať. Bratislava bola hore nohami. Moja prvá cesta so štábom smerovala na organizačný štáb na VŠMU za študentmi, ktorí pripravovali vyhlásenie k Prahe. Keď som tam prišiel, dostal som strohú odpoveď, že novinárom neveria a že tam nemáme čo robiť a odkiaľ som vedel, čo chcú. Stále ma odbíjali. Zrazu som zbadal Henrietu Hrinkovú, tá ma vzala do vnútra a zaručila sa za mňa vďaka odvysielanej reportáži zo 16. novembra. Hneď mi dali ako prvému preukaz, aby som mohol za nimi kedykoľvek prísť. Pripravovali vyhlásenie asi na štyri-päť viet. Keď som si ho prečítal, tak som im povedal, vďaka mojím skúsenostiam so zásahmi do materiálov, že odvysielajú iba jednu najmenej významnú vetu. Dali si poradiť a prerobili text na dve vety. Jednu, podstatnú, v ktorej vďaka momentálnej situácii bolo všetko dôležité a druhú protisocialistickú, nepodstatnú. Povedal som im, že si nedovolia všetko vyhodiť, ale aby mali alibi pred vrchnými, že to videli a upravili, presne siahli po tej nepodstatnej vete, ktorú vyhodili. Sľub o vysielaní som teda študentom splnil presne podľa dohovoru, čím som si získal u nich vysoký kredit a mal som dokonale otvorené dvere.
Večer 21. novembra som bol už na prvom, vo vtedajšej terminológii, zhromaždení občanov, ktoré sme nakrúcali. Bolo dosť ostré, boli tam aj policajti a tajní. Keď rečníci ukončili svoje prejavy, začal sa do mňa slovne navážať a urážať ma dnes najznámejší novinár z osvetľovačov z televízie E. K. so slovami, že čo tu robíme, či sa nám zase pokazí kamera, ako včera a ďalšie poznámky. Priložil som mu mikrofón k ústam a začal do mňa a na televíziu prskať. Zasiahli však okolostojaci a vracali mu údery. Ja som neargumentoval, nemalo to zmysel. Len som sa ho opýtal: „To je všetko? To je úbohé“. Na to mu začali oponovať vtedajší redaktori rozhlasu Iveta Radičová s manželom humoristom Stanom Radičom a ďalší medzi nimi. Vyspovedal som aj po roku 1969 perzekvovaného karikaturistu Mariana Vaneka, ktorý povedal múdru myšlienku: „Naša strana a vláda sa snaží nejakým spôsobom nájsť nepriateľov prestavby, aby národ neprišiel na to, že najväčším nepriateľom sú oni sami.“ Tieto rozhovory som večer v Aktualitách neodvysielal, nebolo času a neboli veľmi podstatné (bol to hlavne útok na mňa a televíziu zo strany E. K.) a pripravil som si ich do Bratislavského magazínu, ktorý som moderoval v piatok, kde bolo na to viac času a tak sme ich odvysielali celé.
A nasledoval kolotoč sledu udalostí. Od stredy sa začali demonštrácie na námestí SNP pred vtedajším sídlom Hlavnej redakcie Televíznych novín. Rodičia ma prestali vídať. Chodil som domov o jednej, druhej i tretej v noci, a vstával som okolo pol deviatej, keď už naši boli v práci. Raňajky a večere som mal na stole , boli sme v spojení iba cez deň telefonicky. Mnohokrát som večeral v noci u mojich niektorých kamarátok, ktoré ma pozývali aj na neskoré večere, skôr nočnice...
EUFÓRIA: Ľudia verili v krajšiu budúcnosť. (Zdroj: anc)
Pavel Jacz († 66)
Jacz sa narodil 27. marca 1958, jeho mama bola legendárna primabalerína, po ktorej je pomenované aj Tanečné konzervatórium Evy Jaczovej, otcom bol profesor na katedre žurnalistiky Ľudovít Jacz.
Diváci si ho pamätajú aj ako tvár motoristických relácií Auto-Moto-Revue či Motormagazín. Počas svojej kariéry pôsobil v Slovenskej televízii, kde moderoval aj dôležité politické diskusie. Okrem televíznej žurnalistiky sa venoval publicistike, prispieval do viacerých médií a zaoberal sa spoločenskými aj politickými témami.
25. marca 2005 podľahol ťažkej chorobe, s ktorou statočne bojoval niekoľko rokov.
4
