Spomíname na herca Olda Hlaváčka († 91): Na javisko odovzdal svoju dušu, svoje telo

Vo veku 91 rokov zomrel v nedeľu v Bratislave slovenský herec, zabávač, scenárista, hudobník a moderátor Oldo Hlaváček. Pred smrťou bojoval s ťažkou chorobou. Pred piatimi rokmi sme si spoločne s týmto výnimočným človekom zaspomínali na jeho život tak, ako ho skutočne prežil. Bez prikrášľovania, pravdivo.

Herec, ktorý bol vari od detstva predurčený na to, aby zabával ľudí okolo seba, zanechal pred pár dňami v srdciach mnohých žiaľ. Taký ten smútok, aký pocítime, keď z vášho života odíde človek, ktorý vo vás zanechal príjemnú spomienku. Oldo Hlaváček patril k tým ľuďom, ktorí na seba zbytočne neupozorňovali, naopak, miloval svoje súkromie, rodinu. A hoci navonok pôsobil vždy veselo, optimisticky, nebolo tomu vždy tak. Ale taký je život – niekedy ideme životnou cestou zvesela, inokedy sa utiahneme do svojej „bubliny“ a neobťažujeme svojím trápením iných. Lebo herec, hoci sa večer na divadelnom javisku smeje z plných pľúc, po odohraní prežíva svoj súkromný život, ktorý nie je vždy taký radostný, ako sa javí – len preto, že vás majú za humoristu, zabávača. Herec Oldo Hlaváček sa zo spoločenského života utiahol po tom, čo mu v decembri 2021 zomrela milovaná manželka Boženka. Hlaváčkovci prežili spolu viac ako 60 rokov, a tak samému mu bolo veľmi ťažko. Po tom, čo v nedeľu ráno prehral boj s ťažkou chorobou, teší sa zo stretnutia v umeleckom nebi so všetkými, ktorí ho predbehli. 

Talentovaný

Oldo Hlaváček mal dar od Boha. Vedel rozplakať, ale hlavne rozosmiať. Takého sme ho poznali. Aj keď sám si svoj dar a talent neuvedomoval, pretože všetko to bolo pre neho prirodzené. Už na základnej, vtedy ľudovej škole, písal scénky pre spolužiakov na vystúpenia, sám sa ich zúčastňoval a na otázku, kedy vlastne objavil v sebe túto danosť, len konštatoval: „O tomto som ani neuvažoval, vyplynulo to a tak nejako samo to prišlo. Už skôr ako som šiel do gymnázia, som písal pre triedu nejaké veci, dokonca keď prišiel inšpektor, ja som ho vítal pred katedrou. Predral som sa úplne dopredu a teatrálne som dramaticky potiahol slová „Vííííítame vááááás!“ Inšpektor pobudol v triede, pochválil nás, a keď sa s nami lúčil a odchádzal, opäť som sa vybral pred katedru a opäť som zopakoval svoje Vííííítame vááááás!“ Nehanbil som sa, mal som rád podobné vystúpenia,“ vykresľoval farbisto pri našom poslednom stretnutí.

Kandidát na učiteľa

Podporu mal doma hlavne u maminky, ktorá bola učiteľkou klavíra, takže k umeleckému svetu mala blízko. Najprv vyučovala v umeleckej škole, neskôr súkromne doma. „Otec bol dôstojník v armáde, takže si to viete predstaviť. Pri obede sa mi ušlo niekedy po ušiach utierkou, keď som bol nespratný. Celý život ma pripravovali na povolanie učiteľa, dokonca v Turčianskych Tepliciach som chodil do učiteľského ústavu. Ale nejako som sa vyšmykol, napriek triednej profesorke pani Badinovej, ktorá lamentovala, nie, komediant nie, ty máš všetky predpoklady byť serióznym učiteľom, rozumieš deťom!“ pousmial sa pri spomienke Hlaváček, vzápätí prezradil prečo som sa napokon nestal učiteľom. „Ako kandidáti na učiteľov sme sa chodili učiť ako učiť deti. A keď som vošiel do triedy, kde už bol učiteľ-inštruktor, ktorý nás mal viesť ako s deťmi zaobchodiť, teraz poviem veľmi slušne - vôňa detičiek mi doslova prekážala. Pre mňa niečo nedýchateľné!“ priznal otvorene, prečo sa rozhodol dať katedrám a detičkám definitívne zbohom. „Povedal som si - toľko učenia preto, aby som celý život čuchal túto vôňu, ktorá ma vyslovene otravuje? Veľmi ma to odradilo.“ Postupne sa začal čoraz intenzívnejšie venovať tomu, čo ho naozaj napĺňalo -  divadelnej činnosti, v Žiline v divadle pôsobil ako ochotník. Triedna to nemala rada, že ako študent učiteľstva chodil na predstavenia, na divadelné skúšky. No maminka ho podporovala, takže to bolo v poriadku.

Prvý scenár

Po vysokej škole  pracoval v televízii a v Carltone pri kávičke písal prvý scenár. Chodieval aj  do záhrady umelcov, čo bolo blízko Štúrovej ulice, kde na sedmičke býval na internáte. Cez deň  bol v záhrade umelcov kľud, tak tam  chodil písať a dokonca sa tam zoznámil s manželkou. Večer v záhrade  hrali chýrečné kapely, aj Gustáv Brom, s ktorým, rovnako ako s jeho hudobníkmi, sa Oldo skamarátil. Ale ten prvý silvestrovský scenár pochádzal od stola v Carltone. „Rozhlas robil vôbec ako prvý skutočne slávnostný silvestrovský program a bola to udalosť, veľmi veľká. Alkohol som vtedy nepil, kávičkoval som. Keď som vypil pivo, to už bol alkoholický deň. V záhrade umelcov som presedel celé popoludnia a večery počas vysokej školy. Keď bolo chladno, tak v Metropolke,“ spomínal z iskierkami v očiach.

Vysoko aktívny bol v tých časoch aj ako publicista, písal denne články do novín  o divadle, dianí v kultúre. „Pre televíziu ešte nie, lebo nebola. Keď prišla televízia, všetci sa trochu vyľakali, čo to bude, že pochová rozhlas, ktorý mi bol  už vtedy srdcu blízky a nezmenilo sa to dones. Skutočne som mal obavy, či sa uplatním. Istý čas bol televízny ošiaľ naozaj veľký, ale netrvalo to dlho. Ľudia sa vrátili k rozhlasu,“ vysvetľoval Hlaváček, ktorý bol napokon úspešný aj v televízii.

Stretnutie s Krajíčkom

Prvé stretnutie s budúcim kolegom Ivanom Krajíčkom bolo podľa Olda Hlaváčka zaujímavé, napokon ako všetko v jeho živote. Slúžil základnú vojenskú službu v Mikulove, kde bol pridelený k vojenskej kapele – dychovke, hoci bol huslista. Považoval to celý život za nezmysel. Vojenčinu si teda odkrútil v hudobnom svete. Raz mu došla na poštu výzva od Ivana Krajíčka, že mu bude volať, lebo tak to vtedy fungovalo. Tak šiel a Krajíček mu povedal, že docestuje za ním, pretože chce hovoriť o spolupráci. „Nevedel som, kto to je, čo to je, o čom to je,“ spomínal Oldo Hlaváček. Bol však zvedavý, čo mu ten Krajíček chce, so stretnutím teda súhlasil. „Aj sa stalo, pricestoval, samozrejme sme sa v miestnej vinárničke zdržali, tak sa nemal ako dostať naspäť do Bratislavy. Prepašoval som ho pomocou kamarátov do kasárne a tam prespal. Na druhý deň ráno bolo vo vinárni zatvorené, tak sme si ešte  v obyčajnej krčmičke dali na rozlúčku po pol deci. Hovorili sme o všeličom – o kumšte a tak, ale nedostali sme sa príliš k práci, no bolo to veľmi príjemné. Potom Ivan šiel domov.“ 

Oldo Hlaváček napísal na Ivanov podnet  prvý spoločný silvestrovský scenár pre rozhlas a doniesol ho k nim domov. Krajíček už vtedy býval so svojou jedinou manželkou Babulkou, hoci neboli zosobášení. „Našťastie Ivan nebol doma, rýchlo som to odovzdal Babulke a doslova som utiekol, aby ma Ivan nestihol a nemohol mi povedať, čo za nezmysly som popísal,“ smial sa po rokoch herec. Lenže Krajíčkovi sa scenár páčil a prijal ho. Bolo to písané rukou, kostrbaté. Týmto sa datoval vznik spolupráce, ktorej sa potom obaja venovali dlhé roky profesionálne.

Pod gaštanom

Rozhlasové scenáre dvojica pripravovala niekoľko týždňov. Museli vybrať dopredu hostí, často chodil s nimi Josef Kobr z Ostravy, ktorý bol mimoriadne obľúbený, vtipný a dobre sa s ním spolupracovalo. Volalo sa to verejné nahrávky a robili sa mimo Bratislavy. Na tie časy to boli neskutočné úspechy. Potom prišla televízia, ktorá podľa Olda Hlaváčka síce na chvíľočku vystrčila rožky, ale veľmi rýchlo ich zasunula. Rozhlas zostal dominantný, čo bolo aj pre neho veľké prekvapenie. Chodili po celom Slovensku so scénkami, monológmi, reláciou Vtipnejší vyhráva a popri nich  sa uplatnili aj ľudoví rozprávači ako napríklad Strýco Marcin. „Všetci sme boli aj veľmi dobrí priatelia,“ s nostalgiou spomínal dojatý Hlaváček, ktorého hlas prenikol do uší i duší poslucháčov a divákov. „Stalo sa mi, že som bol s manželkou na dovolenke na lodi, ďaleko od Slovenska. Prišiel za mnou chlapík a začal mi rozprávať štýlom, ako sme s Ivanom hovorili v relácii Hostinec Pod gaštanom a bolo to milé. Lebo naozaj ten humor mal hlavu, pätu. Bolo to o niečom, mnohé výroky zľudoveli a ľudia ich používajú dodnes, hoci možno ani nevedia, že je to od nás „spod gaštana“. Naša spolupráca trvala vyše tridsať rokov, až do predčasného skonu Ivana Krajíčka.“

Oldo Hlaváček sa presadil aj bez svojho dlhoročného kolegu Ivana, aj keď otvorene priznal, že to bolo o niečo ťažšie. „Ivan bol človek, ktorý mal do všetkých ustanovizní viac pootvorené dvere ako ja, či to bol rozhlas, televízia či Slovkoncert. Bol úžasný, rád sa zabával so svojimi fanúšikmi, veľakrát to dopadlo tak, že som ho musel doslova naložiť do auta či autobusu, on si potom pekne sedel a ja som ho vždy bezpečne dopravil k jeho Babulke domov. Niekedy to bolo náročné,“ spomínal na svojho priateľa a kolegu.

Nezabudnuteľný Silvester
Olda Hlaváčka si pamätáme ako protagonistu silvestrovských zábavných programov. „Pane Bože tých bolo...“ povzdychol si umelec s úsmevom.  „Predsa len jeden bol neuveriteľný a to, keď sme pripravili silvestrovské vysielanie zo Slovenského národného divadla. Riaditeľom bol pán Kákoš, boli sme priatelia. Prišiel som do jeho kancelárie a povedal som mu, že tvoje záujmy riešiš na pódiu javiska SND, kde sa hrajú tvoje hry, odovzdávajú ocenenia a či by sme v divadle nemohli  urobiť s Ivanom Vtipnejší vyhráva. Pozrel na mňa, nebol to priamo infarkt, čo som vyčítal z jeho očí, ale na to zdesenie nikdy nezabudnem. Zábava na doskách divadla?! Nikdy!“ Potom obchádzal infarkt  Olda, ktorý si bol istý, že toto musí vyjsť. Veď aj televíziu  už „pobláznil“, že sa bude vysielať zo SND. Nestratil duchaprítomnosť, spomenul si, že patrónom divadla je Dimitrovka. Vybral sa teda za riaditeľom podniku, s ktorým si tiež tykal a povedal mu, že treba to nejako zariadiť, aby sa relácia Vtipnejší vyhráva vysielala z divadla. „Riaditeľ tiež na mňa pozeral ako na blázna, či nemám ľahšiu úlohu pre neho. Napokon sa však predsa len vybral za pánom Kákošom a vybavil to. Bola to veľká vec,“ povedal vtedy s vážnosťou Oldo Hlaváček.

Dôchodca

Aj keď bol na dôchodku, stále hral v SND ako externista. Otvorene sa však ponosoval, že je to iné, ako keď bol členom činohry. „Už to nie je ten „kamarátšaft“, ktorý bol kedysi v divadle, keď sme s obrovským záujmom robili inscenácie. Vtedy sa divadlo nerobilo tak úradne, ako sa to robí dnes. Režisér si nás musel získať svojím prístupom, aby sa s nami vedel porozprávať. Boli sme jedna partia, ktorá sa dohodla, že ide robiť inscenáciu. Každý z nás, i tá najmenšia postava, sme vedeli, kam to režisér smeruje a čo chce urobiť. Debatovali sme o hre, mali sme pripomienky. Teraz režisér sedí v hľadisku, sleduje skúšku a tých pripomienok zo strany hercov veľa nie je. Ten prístup je úplne iný, ako bol voľakedy,“ hovoril bez škrupúľ, tak ako napokon vždy.

Pred pandémiou hral v divadle dve predstavenia, neustále bol na javisku, či v šatni. Po korone akoby uťalo – herec nemal tušenia, čo sa v divadle deje, nikto mu nevolal, neinformoval ho. Ale jemu to neprekážalo, aspoň sa tak vyjadril: „Viete, v plnej miere som zažil druhú svetovú vojnu celých päť rokov. Večer čo večer sme sa chodili skrývať do pivnice, hrozilo bombardovanie, streľba, zakrývali sme okná, aby z ulice nebolo vidieť, že sa u nás svieti. Vykonávali sme rôzne opatrenia pre tými, čo sledovali a udávali a boli to oveľa horšie podmienky ako teraz čo sa deje. To, že nemôžem ísť von, alebo do obchodu, to je všetko už akoby sranda oproti tomu čo som zažil ako dieťa,“ vyjadril sa na margo situácie, ktorú priniesla pandémia koronavírusu.

Radostnejšie divadlo

Pri jednom z našich iných rozhovorov, ktoré sme s hercom trávili v jeho bratislavskom dome sa rozhovoril o tom, že život divadelníkov je už úplne iný, ako v časoch, keď bol pri plnej umeleckej sile. „Hovorím síce sám za seba, ale nie som sám, kto takto uvažoval a správal sa. Viacerí mi to totiž potvrdili. Kedysi sme si idúcky z divadla opakovali texty, ktoré sa čítali na „čítačkách“ - čítacích skúškach. To isté som robil aj ja, najmä vtedy, keď to boli dvojstranové monológy. Častokrát som ani nevnímal, čo sa deje okolo mňa na ulici. Mal som na to v mozgu priestor, pretože som nebol nútený zapodievať sa inými prácami a povinnosťami, ktoré dnes herci majú nielen v divadlách. Mnohí kolegovia sú na voľnej nohe. Mne sa predovšetkým páčia tí, ktorí hrávajú v divadlách. Vedia, čo je to predstavenie, vedia, čo je to divák v hľadisku. To sú pre mňa praví „komedianti“. Nie tí, ktorí si odskočia z filmovačky do divadla, odohrajú predstavenie a zas utekajú naspäť,“ nešetril kritikou.

Na našu otázku, či je dnešný divák menej náročný, odpovedal okamžite: „Dnešná doba si z ľudí urobila „prézle“ – strúhanku. Nevedia sa poriadne zorientovať, čo je zaujímavé v rozhlase, v televízii, kedy ísť do kina, kedy nejsť, čo počúvať, čo pozerať... Je to príliš veľa informácií na jeden ľudský mozog, aby bol schopný ich konzumovať. A nielen konzumovať, ale ich aj triediť. Aby divák vedel, čo je preňho užitočné a čo nie, čo je až nebezpečné. Niektoré hry by divadlá nemali ani inscenovať.“

Peniaze kazia vzťahy

S Oldom Hlaváčkom sme hovorili aj o tom, že kedysi všetci o každom všetko vedeli, poznali sa ako rodiny, ako sa volá kolegova manželka, kde študujú deti… No a ako to videl on sám? „Dnes nielenže nepoznáme ich rodiny, ale nepoznáme dokonca ani svojich kolegov! Vytratila sa nutnosť stretávať sa a debatovať medzi sebou. Voľakedy dávnejšie mi to bolo veľmi ľúto. Ťažkal som si a dokonca som sa zdôveril v médiách, že mladí sa nevedia ani obzrieť po starších kolegoch. Že nevedia pozdraviť, ba ani odzdraviť. Ale toto nechajme bokom, nenapravíme to. Týchto mojich mladých kolegov nepokazilo divadlo, režiséri, kolegovia. Oni už prišli do divadla hnaní novou dobou, novým správaním. A prečo je to tak? Vidím jeden jediný dôvod, a to sú peniaze. Dnešná doba pokazila mladých ľudí kvôli príjmom,” konštatoval s horkosťou v hlase.

Nezmieril sa

Na jednej strane Oldo Hlaváček bral veci tak, ako ich život prinášal, na strane druhej sa však nezmieril úplne so všetkým. Najmä nie s tým, že všetko je ináč, ako kedysi. Nie som s tým zmierený. Voľakedy som do divadla išiel s nábojom, že to tam „vystrelím“, že budem na javisku žiariť. Ale potom, pred dôchodkom, som už chodil do divadla z povinnosti, že je to moje zamestnanie. A teraz, keď hrám ako externista, chodím do divadla len preto, aby som sa stretol s kolegami. Už tam nejdem s elánom a nadšením. No je rozdiel medzi cestou do divadla a hraním. Lebo keď sa oblečiem do kostýmu, tak som ten, čo som bol pred sto rokmi! Kostým je zázračná vec. Keď si ho oblečiem a vyjdem na javisko, odovzdávam svoju dušu, svoje telo postave, pre ktorú som tam. A to stojí za to hrať, kým môžem.”

Dni Olda Hlaváčka rozhodne neboli naplnené nudou ani vtedy, keď nadobro opustil javisko. Rád sa motal po záhrade, upratoval, roboty mal dosť, najmä po tom, čo zostal sám, bez svojej Boženky. Oporou mu až do smrti boli synovia Oldo a Ivo, radosť mal zo svojich vnúčat, tešil sa, že sa jeho blízkym v živote darí. Ak existuje nebo, tak herec už isto porozhliadol po kolegoch, s ktorými kedysi rozdávali radosť poctivým hereckým kumštom a s nie je vylúčené, že už píše scenár k novým divadelným príbehom – tentoraz k tým nebeským...

Zdroj foto: aoh, b. črep, anc