Osamelosť nemusí kričať. Niekedy len potichu sedí vedľa vás pri raňajkách.
To jediné, čo nám zostane je jemný, vtipný a dojímavý román o ľuďoch, ktorí už prestali veriť, že ich život môže ešte prekvapiť.
Čo robí z človeka rodinu? Spoločná krv? Rovnaké priezvisko? Alebo skôr chvíľa, keď vám niekto bez veľkých slov naleje čaj, pretože vidí, že dnes jednoducho nemáte svoj deň?
Práve okolo tejto otázky sa nenápadne, ale veľmi presvedčivo točí nový román francúzskej autorky, ktorá už niekoľko rokov patrí medzi najčítanejšie spisovateľky vo svojej krajine a nie je ťažké pochopiť prečo. Nepotrebuje šokovať. Nepotrebuje vytvárať komplikované zápletky ani dramatické cliffhangery. Stačí jej zopár obyčajných ľudí, pár rozhovorov pri kuchynskom stole a zrazu máte pocit, akoby ste poznali ich život celý život.
Na prvý pohľad medzi nimi nie je vôbec nič spoločné.
Tridsaťtriročná Iris žije s pocitom, že nikde nie je doma. Celý jej svet sa zmestí do jedného kufra. Neustále sa presúva z miesta na miesto, akoby verila, že ak nebude príliš dlho stáť, minulosť ju nedobehne.
Osemnásťročný Théo je pravý opak mladíka, ktorý má pred sebou otvorený svet. Už príliš skoro pochopil, že nádej býva drahá. Keď sa sny opakovane rozbijú o realitu, človek si zvykne radšej nesnívať vôbec.
A potom je tu Jeanne. Sedemdesiatštyriročná žena, ktorá prežila väčšinu života a teraz sa občas pristihne pri otázke, či po nej zostalo niečo viac než spomienky uložené v starých fotografiách.
Ich cesty sa skrížia úplnou náhodou.
Alebo možno nie.
Autorka sa s touto myšlienkou príjemne pohráva a necháva čitateľa premýšľať, koľko náhod vlastne v živote existuje.
Mohlo by sa zdať, že ide o ďalší román o generačnom spolubývaní. Lenže Grimaldi ide oveľa hlbšie. Nesleduje veľké konflikty. Skôr drobné okamihy. To, ako niekto pripraví večeru pre ostatných, hoci sám nemá chuť jesť. Ako sa z nepríjemného ticha postupne stane ticho, ktoré už nepôsobí trápne. Ako sa človek jedného dňa pristihne, že pri návrate domov automaticky kúpi o jeden rožok navyše. Sú to úplné maličkosti.
A predsa práve ony vytvárajú pocit domova.
Samota. Chudoba. Starnutie. Strata.
To všetko sú témy, pri ktorých by román veľmi ľahko mohol skĺznuť do sentimentu. Virginie Grimaldi sa tomu našťastie vyhýba. Jej postavy sa ľutujú len zriedka. Skôr sa podpichujú, robia si zo seba žarty a občas povedia vetu, pri ktorej sa človek usmeje, hoci vie, že za ňou stojí veľká bolesť. Práve tento francúzsky cit pre jemný humor robí z knihy niečo výnimočné. Smiech tu nie je protiváhou smútku. Je jeho prirodzenou súčasťou. Život predsa tiež nefunguje tak, že jeden deň iba plačeme a druhý sa iba smejeme.
Máte chuť na niečo iné, čítavé a jedinečné? Skúste To jediné, čo nám zostane a po dočítaní nezatvoríte knihu s pocitom, že ste spoznali troch literárnych hrdinov. Skôr budete mať dojem, že ste na chvíľu bývali s ľuďmi, ktorých budete ešte dlho nosiť v pamäti.
